Vatikán 6. septembra (VaticanNews) Po letnej prestávke a presune generálnych audiencií do Auly Pavla VI. kvôli horúčavám sa dnes, v stredu 6. septembra Svätý Otec František stretol s veriacimi opäť na Námestí sv. Petra. Ako je už zvykom, po návrate z apoštolskej cesty pápež nepokračoval v rozbehnutom cykle katechéz, ale vyjadril svoje poďakovanie a vyzdvihol najvýznamnejšie etapy svojej návštevy.

„S radosťou si spomínam na miestnu Cirkev a tiež na ušľachtilý a múdry mongolský ľud, ktorý mi prejavil toľko srdečnosti a náklonnosti.“ Týmito slovami začal pápež František stredajšiu katechézu zameranú na jeho apoštolskú cestu do Mongolska od 31. augusta do 4. septembra.

Medzi mnohými veriacimi dnes boli rehoľné sestry, ktoré sú na stáži vo Vatikánskom rozhlase, medzi nimi aj naša stážistka sr. Zuzana Škrinárová SSS.

Pred katechézou zaznel úryvok zo Svätého Písma, z Prvej Knihy Samuelovej (1 Sam 16,6-7).

[Vtedy prorok Samuel] uvidel Eliaba a povedal si: „Isteže stojí pred Pánom jeho pomazaný!“ Ale Pán povedal Samuelovi: „Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy, lebo ho nepokladám za súceho. Veď Pán nehľadí, ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce.“

Videozáznam

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V pondelok som sa vrátil z Mongolska. Chcel by som vyjadriť svoju vďačnosť všetkým, ktorí sprevádzali moju návštevu modlitbou a znovu poďakovať úradom, ktoré ma slávnostne privítali: najmä prezidentovi Khürelsükhovi a tiež bývalému prezidentovi Enkhbayarovi, ktorý ma oficiálne pozval na návštevu ich krajiny. S radosťou si spomínam na miestnu Cirkev, na ušľachtilý a múdry mongolský ľud , ktorý mi prejavil veľkú srdečnosť a náklonnosť. Dnes by som vás rád zaviedol do srdca tejto cesty.

Niekto by sa mohol spýtať: prečo pápež cestuje tak ďaleko, aby navštívil malé stádo veriacich? Pretože práve tam, ďaleko od svetiel reflektorov, často nachádzame znamenia prítomnosti Boha, ktorý nehľadí na vzhľad, ale na srdce, ako sme počuli v úryvku z proroka Samuela (porov. 1 Sam 16, 7).

Pán nevyhľadáva stred javiska, ale jednoduché srdce tých, ktorí po ňom túžia a milujú ho bez vonkajších znakov, bez toho, aby sa chceli vyvyšovať nad ostatných. A ja som mal tú milosť stretnúť v Mongolsku skromnú, ale radostnú Cirkev, ktorá je v Božom srdci. Môžem dosvedčiť ich radosť z toho, že boli niekoľko dní v centre pozornosti celej Cirkvi.

Toto spoločenstvo má dojímavú históriu. Vzniklo z Božej milosti vďaka apoštolskej horlivosti, o ktorej v tomto čase uvažujeme. Zopár misionárov zapálených pre evanjelium asi pred tridsiatimi rokmi odišlo do krajiny, ktorú nepoznali. Naučili sa ich jazyk – čo nie je ľahké – a hoci pochádzali z rôznych národov, vytvorili jednotné a skutočne katolícke spoločenstvo.

Toto je vlastne význam slova „katolícky“, ktoré znamená „univerzálny“. Nejde však o univerzálnosť, ktorá by vytvárala homogénny celok, ide o univerzálnosť, ktorá sa inkulturuje. Toto je katolíckosť: vtelená, „inkulturovaná“ univerzálnosť, ktorá prijíma dobro tam, kde žije, a slúži ľuďom, s ktorými žije. Takto žije Cirkev: svedčí o Ježišovej láske s miernosťou, viac životom ako slovami, a teší sa zo svojho pravého bohatstva, ktorým je služba Pánovi a bratom a sestrám.

Takto sa zrodila táto mladá Cirkev: v znamení lásky, ktorá je najlepším svedectvom viery. Na záver mojej návštevy som s radosťou požehnal a slávnostne otvoril „Dom milosrdenstva“, prvé charitatívne dielo, ktoré vzniklo v Mongolsku ako výraz všetkých zložiek miestnej Cirkvi. Dom, ktorý je vizitkou týchto kresťanov, ale ktorý zároveň vyzýva každé naše spoločenstvo, aby bolo domom milosrdenstva: to znamená otvoreným a pohostinným miestom, kde bieda každého človeka môže bez hanby vstúpiť do kontaktu s Božím milosrdenstvom, ktoré pozdvihuje a uzdravuje.

Toto je svedectvo mongolskej cirkvi s misionármi z rôznych krajín, ktorí sa cítia byť v jednote s ľuďmi, radi im slúžia a objavujú tamojšiu krásu. Pretože títo misionári tam nešli prozelytizovať, to by nebola evanjelizácia, išli tam žiť ako mongolský ľud, hovoriť jeho jazykom, jazykom tohto ľudu, prijať hodnoty tohto ľudu a hlásať evanjelium v mongolskom štýle, mongolskými slovami. Išli a „inkulturovali sa“: prevzali mongolskú kultúru, aby v nej hlásali evanjelium.

Časť tejto krásy som mohol objaviť aj vďaka tomu, že som spoznal niektorých ľudí, vypočul si ich príbehy, ocenil som ich náboženské hľadanie. V tomto zmysle som vďačný za medzináboženské a ekumenické stretnutie minulú nedeľu. Mongolsko má veľkú budhistickú tradíciu s mnohými ľuďmi, ktorí v tichosti prežívajú svoju vieru úprimným a radikálnym spôsobom, prostredníctvom nezištnosti a boja so svojimi vášňami.

Len si pomyslite, koľko semien dobra v skrytosti vytvára záhradu sveta, zatiaľ čo my zvyčajne počúvame len o zvuku padajúcich stromov! Dokonca aj my máme radi škandály: „Pozrite sa na to zverstvo, strom spadol, aký len hluk spôsobil!“ – „Ale či nevidíte, že les rastie každý deň?“ Veď rast je v tichu. Rozhodujúce je vidieť a rozpoznať dobro.

Často si druhých vážime len do tej miery, do akej zodpovedajú našim predstavám. My však musíme vidieť to dobro, čo je v nich, a preto je dôležité, tak ako to robia Mongolčania, nasmerovať svoj pohľad nahor, k svetlu dobra. Len keď budeme vychádzať z uznania toho dobra, môžeme budovať spoločnú budúcnosť. Len tým, že si budeme vážiť druhého človeka, mu môžeme pomôcť zlepšiť sa. Bol som v srdci Ázie a veľmi mi to prospelo. Je dobré vstúpiť do dialógu s týmto veľkým kontinentom, pochopiť jeho posolstvá, spoznať jeho múdrosť, jeho spôsob nazerania na veci, vnímania času a priestoru.

Bolo pre mňa užitočné stretnúť sa s mongolským ľudom, ktorý si váži svoje korene a tradície, rešpektuje starších a žije v harmónii s prostredím. Je to ľud, ktorý skúma nebo a vníma dych stvorenia. Prosím, pri pomyslení na bezhraničné a tiché priestory Mongolska sa nechajme povzbudiť potrebou rozšíriť hranice nášho pohľadu. Rozšírte si hranice, pozerajte široko a vysoko, pozerajte a nepadnite do zajatia malosti. Rozšírte hranice svojho pohľadu, aby ste videli dobro, ktoré je v iných a aby ste dokázali rozšíriť svoje vlastné obzory a srdcia. Je potrebné rásť a rozšíriť si srdcia, aby sme rozumeli a boli nablízku každému človeku a každej civilizácii. Ďakujem.

Po katechéze a pozdravoch jednotlivým skupinám pápež František dodal:

„Nech vás povzbudí liturgický sviatok Narodenia Panny Márie, ktorý pozajtra slávime, aby ste vždy kráčali po Pánových cestách ako Mária. Jej, žene nehy, zverujeme utrpenie a súženie drahej a utrápenej Ukrajiny. Všetkým vám žehnám.“

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Martin Jarábek)