Vatikán 18. júna (VaticanNews) Vyše 15 tisíc pútnikov dnes prišlo na Námestie sv. Petra vo Vatikáne. Pred modlitbou Anjel Pána pápež František najprv poďakoval všetkým za ich modlitby a prejavy blízkosti počas svojho pobytu v nemocnici Gemelli. V komentári k nedeľnému evanjeliu zdôraznil, že jadrom ohlasovania je „bezodplatné svedectvo a konkrétna služba“ vďaka uvedomeniu si, že Boh je nám nablízku „prekonávame strach a cítime potrebu ohlasovať“ jeho lásku.

Príhovor Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Chcel by som vyjadriť svoju vďačnosť všetkým, ktorí mi počas dní môjho pobytu v nemocnici Gemelli prejavili priazeň, starostlivosť a priateľstvo a ubezpečili ma o podpore modlitbou. Táto ľudská a duchovná blízkosť mi bola veľkou pomocou a útechou. Ďakujem vám všetkým, ďakujem vám, ďakujem vám z celého srdca!

Dnes v evanjeliu Ježiš volá po mene a posiela dvanástich apoštolov. Keď ich posiela, žiada ich, aby ohlasovali jedno: „Hlásajte a hovorte, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 10, 7). Je to tá istá zvesť, ktorou Ježiš začal svoje kázanie. Božie kráľovstvo, čiže jeho kráľovstvo lásky, sa priblížilo, prichádza medzi nás. A to nie je len jedna správa spomedzi ostatných, ale základná skutočnosť života: Božia blízkosť, Ježišova blízkosť.

Ak je totiž nebeský Boh blízko, nie sme na zemi sami a ani v ťažkostiach nestrácame dôveru. Tu je prvá vec, ktorú treba ľuďom povedať: Boh nie je vzdialený, ale je Otec, pozná ťa a miluje ťa; chce ťa držať za ruku, aj keď ideš po strmých a nerovných chodníkoch, aj keď padáš a je pre teba ťažké vstať a vrátiť sa na správnu cestu, On, Pán je tam, s tebou. Dokonca, často vo chvíľach, keď si slabší, cítiš jeho prítomnosť silnejšie. On pozná cestu, On je s tebou, On je tvoj Otec! On je môj Otec! On je náš Otec!

Zostaňme pri tomto obraze, pretože ohlasovať Boha, ktorý je nablízku, znamená pozvať seba, aby sme o sebe premýšľali ako o dieťati, ktoré kráča držané za ruku svojím otcom a všetko sa mu javí inak.

Svet, veľký a tajomný, sa stáva dôverným a bezpečným, pretože dieťa vie, že je chránené. Nebojí sa a učí sa otvárať: stretáva iných ľudí, nachádza si nových priateľov, s radosťou spoznáva veci, ktoré nepoznalo, a potom sa vracia domov a všetkým rozpráva, čo videlo, pričom v ňom rastie túžba vyrásť a robiť veci, ktoré videl robiť svojho otca. Preto Ježiš začína práve odtiaľto, preto je blízkosť Boha prvou zvesťou: tým, že sme blízko Boha, prekonávame strach, otvárame sa láske, rastieme v dobrote a pociťujeme potrebu a radosť z toho, že môžeme ohlasovať.

Ak chceme byť dobrými apoštolmi, musíme byť ako deti: sedieť „na Božích kolenách“ a odtiaľ sa s dôverou a láskou pozerať na svet, svedčiť o tom, že Boh je Otec, že on jediný premieňa naše srdcia a dáva nám tú radosť a pokoj, ktoré si sami nemôžeme zabezpečiť.

Hlásať, že Boh je nablízku. Ale ako to urobiť? V evanjeliu Ježiš odporúča nehovoriť veľa slov, ale robiť veľa skutkov lásky a nádeje v Pánovom mene: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných uzdravujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8). Toto je jadro ohlasovania: nezištné svedectvo, služba. Poviem vám jedno: vždy ma udivujú tí, ktorí veľa hovoria a nič nerobia.

Položme si na tomto mieste niekoľko otázok: my, ktorí veríme, že Boh je blízko, dôverujeme mu? Vieme sa s dôverou pozerať dopredu ako dieťa, ktoré vie, že ho otec nesie v náručí? Vieme si modlitbou, počúvaním Božieho slova, pristupovaním k sviatostiam sadnúť Bohu Otcovi na kolená? A napokon, v jeho blízkosti, vieme vlievať odvahu druhým, stávať sa blízkymi tým, ktorí trpia a sú sami, tým, ktorí sú ďaleko, a dokonca aj tým, ktorí sú voči nám nevraživí? Toto je konkrétnosť viery, na tom záleží.

A teraz sa modlime k Panne Márii, nech nám pomáha cítiť sa milovanými a odovzdávať si blízkosť a dôveru.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Martin Jarábek a Andrej Klapka)