Vatikán 7. júna (VaticanNews) Pápež František sa chystá venovať apoštolský list sv. Terézie s Lisieux, ktorej 150. výročie narodenia slávime tento rok. Povedal to pri generálnej audiencii 7. júna. Práve patrónke misií venoval 16. časť série katechéz o apoštolskej horlivosti. Relikvie francúzskej svätice a jej rodičov boli v priebehu audiencie vystavené v osobitnej urne na pódiu na Námestí sv. Petra.

Pápež pripomenul zajtrajšiu Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi a pozval pridať sa zajtra o 13:00 k modlitebnej iniciatíve s názvom „Minúta za mier“.

Relikviár sv. Terézie je od 6. do 16. júna vystavený v rímskom Kostole sv. Antona opáta, ktorý je súčasťou Pápežského kolégia Russicum.

Na Námestí sv. Petra dnes bolo najmenej 60 pútnikov zo Slovenska, medzi nimi 55 veriacich z Levíc a okolia.

Na príklade patrónky misií, ktorá však neopustila múry karmelitánskeho kláštora, Svätý Otec v katechéze vysvetlil, že misionár je predovšetkým nástrojom Božej lásky. Má ním byť každý z nás:

„Misionári, ktorých je Terézia patrónkou, nie sú len tí, ktorí idú na dlhú cestu, učia sa nové jazyky (...); nie, misionárom je aj každý, kto žije tam, kde je, ako nástroj Božej lásky; je to každý, kto robí všetko preto, aby cez jeho svedectvo, modlitbu, príhovor, mohol prejsť Ježiš.“

Cirkev potrebuje srdcia ako je to Terezkino, srdcia, ktoré priťahujú k láske a približujú k Bohu, zdôraznil pápež:

„Cirkvi prv než toľké prostriedky, metódy a štruktúry, ktoré niekedy odvádzajú pozornosť od toho podstatného, treba srdcia ako je to Terezkino, srdcia, ktoré priťahujú k láske a približujú k Bohu. Prosme našu sväticu, ktorej relikvie máme tu pred nami – prosme ju o milosť prekonávať naše sebectvo a prosme o nadšenie prihovárať sa, aby táto príťažlivosť bola u ľudí veľká a aby Ježiša poznali a milovali.“

Katechéza (16), svedkovia: Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, patrónka misií

z cyklu: Nadšenie pre evanjelizáciu: apoštolská horlivosť veriaceho

Katechéze predchádzalo čítanie z Lukášovho evanjelia  (15,4-7):

«Vtedy Ježiš povedal: Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila“. Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú».

Drahí bratia a sestry, vitajte! Dobré ráno!

Sú tu pred nami relikvie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, univerzálnej patrónky misií. Je dobré, že sa tak deje v čase, keď uvažujeme o nadšení pre evanjelizáciu, o apoštolskej horlivosti. Dnes teda nech nám pomôže svedectvo svätej Terezky. Narodila sa pred 150 rokmi a pri tomto výročí mám úmysel venovať jej apoštolský list.

Je patrónkou misií, ale nikdy nebola na misiách: ako si to možno vysvetliť? Bola karmelitánkou a jej život sa vyznačoval drobnosťou a slabosťou. Seba samú nazývala „malým zrnkom piesku“. Mala chatrné zdravie a zomrela vo veku iba 24 rokov. Ale aj keď jej telo bolo slabé, jej srdce bolo energické, misionárske. Vo svojom „denníku“ uvádza, že byť misionárkou bolo jej túžbou a že ňou chcela byť nielen na niekoľko rokov, ale do konca života, ba až do konca sveta.

Terézia bola „duchovnou sestrou“ niekoľkých misionárov. Z kláštora ich sprevádzala svojimi listami, modlitbami a neustále za nich prinášala obety. Bez toho, aby sa ukazovala, prihovárala sa za misie ako hnací motor, ktorý je ukrytý a dodáva vozidlu silu ísť vpred. Sestrami mníškami však bola často nepochopená, dostalo sa jej od nich „viac tŕňov ako ruží“, avšak všetko prijala s láskou, s trpezlivosťou a spolu s chorobou obetovala aj posudzovania a nepochopenia. A robila to s radosťou, pre potreby Cirkvi, aby, ako vravievala, „ruže boli rozsypané na všetkých“, najmä na tých najvzdialenejších.

Teraz sa však pýtam, všetci si môžeme položiť otázku: odkiaľ sa berie všetka táto horlivosť, táto misionárska sila a táto radosť z orodovania? Pomôžu nám to pochopiť dve príhody, ktoré sa stali pred vstupom Terézie do kláštora. Prvá sa týka dňa, ktorý zmenil jej život, Vianoc 1886, keď Boh urobil zázrak v jej srdci. Terézia mala mať čoskoro 14 rokov. Ako najmladšie dieťa bola doma všetkými rozmaznávaná, no nie k zlému. Keď sa však jej veľmi unavený otec vracal z polnočnej omše, nemal chuť zúčastniť sa na rozbaľovaní darčekov svojej dcéry a povedal: „Vďaka Bohu, že je to posledný rok!“ – lebo od 15 rokov sa to už viac nerobilo. Teréziu, ktorá bola veľmi citlivej povahy a ľahko sa rozplakala, to ranilo, odišla do svojej izby a rozplakala sa. Rýchlo však potlačila slzy, zišla dolu a plná radosti rozveselila svojho otca.

Čo sa stalo, že v tú noc, keď sa Ježiš z lásky stal slabým, ona sa stala silnou v duchu? -skutočný zázrak: v niekoľkých okamihoch sa vymanila z väzenia svojho sebectva a sebaľútosti; začala cítiť, že „do jej srdca vstúpila láska s potrebou zabudnúť na seba“ (porov. Rukopis A, 133 - 134). Od tej chvíle obrátila svoju horlivosť na druhých, aby našli Boha, a namiesto toho, aby hľadala útechu pre seba, dala si za úlohu „potešiť Ježiša, [pričiniť sa o to,] aby ho duše milovali“, pretože - ako poznamenala Terézia,– „Ježiš je chorý láskou a [...] chorobu z lásky nemožno vyliečiť inak ako láskou“ (List Márii Guérinovej, júl 1890).

Tu je teda cieľ jej každodenného života: „pričiniť sa o to, aby bol Ježiš milovaný“ (List Céline, 15. októbra 1889), prihovárať sa za to, aby ho druhí milovali. Napísala: „Chcela by som zachraňovať duše a kvôli nim zabudnúť na seba: chcela by som ich zachraňovať aj po svojej smrti“ (List otcovi Roullanovi, 19. marca 1897). Niekoľkokrát povedala: „Svoje nebo strávim tak, že budem konať dobro na zemi“. Toto je prvá epizóda, ktorá jej zmenila život v 14 rokoch.

Táto jej horlivosť bola zameraná predovšetkým na hriešnikov, na „vzdialených“. Odhaľuje to druhá epizóda. Terézia sa dozvedá o zločincovi odsúdenom na smrť za hrozné zločiny, volal sa Enriko Pranzini – ona píše jeho meno: je uznaný vinným z brutálnej vraždy troch ľudí, je určený na gilotínu, ale nechce prijať útechu viery. Terézia si ho berie k srdcu a robí všetko, čo je v jej silách: všemožne sa modlí za jeho obrátenie, aby on, ktorého s bratským súcitom nazýva „úbohý nešťastník Pranzini“, urobil aspoň malý náznak pokánia a vytvoril priestor Božiemu milosrdenstvu, v ktoré Terézia slepo verí.

Nastáva poprava. Na druhý deň sa Terézia dočíta v novinách, že Pranzini tesne pred tým, ako položí hlavu na popravisko, „sa zrazu, zachvátený náhlym vnuknutím, otočí, chytí kríž, ktorý mu kňaz podáva, a trikrát pobozká Ježišove sväté rany“. Svätica to komentuje: „Potom jeho duša odišla prijať milosrdný rozsudok Toho, ktorý vyhlásil, že v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú!“ (Rukopis A, 135).

Cirkvi prv než toľké prostriedky, metódy a štruktúry, ktoré niekedy odvádzajú pozornosť od toho podstatného, treba srdcia ako je to Terezkino, srdcia, ktoré priťahujú k láske a približujú k Bohu. Prosme našu sväticu, ktorej relikvie máme tu pred nami – prosme ju o milosť prekonávať naše sebectvo a prosme o nadšenie prihovárať sa, aby táto príťažlivosť bola u ľudí veľká a aby Ježiša poznali a milovali.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)

Zuzana Klimanová