[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 19. 06. 2024   Meniny má Alfréd      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília arcibiskupa Bobera na pohrebe Mons. Alojza Tkáča v Košiciach
P:3, 30. 05. 2023 11:17, DOM

Košice 30. mája (TK KBS) Prinášame homíliu košického arcibiskupa metropolitu a predsedu Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernarda Bobera, ktorú predniesol v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach, kde predsedal pohrebnej svätej omši za zosnulého košického emeritného arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča.

-

Eminencie – otcovia kardináli, Excelencie – bratia v biskupskej službe, bratia kňazi, diakoni, seminaristi, zasvätení, drahá smútiaca rodina a príbuzní nášho zosnulého arcibiskupa Alojza, predstavitelia štátnej správy a zástupcovia samosprávy, drahí bratia a sestry v Kristovi – zhromaždení tu, v košickej katedrále, ale aj vy všetci, ktorí nás sledujete cez vysielanie Televízie Lux a Rádia Lumen!

Keď zomrel košický biskup Jozef Čársky v marci 1962, jeho nástupca mal byť vymenovaný a konsekrovaný až za nekonečných 10.234 dní a nocí, teda až o 28 rokov. Tak dlho sme v Košiciach nemali diecézneho biskupa. Čakali sme tie dlhé roky na pastiera, Pánovho pomazaného, ktorý by podľa slov proroka Izaiáša uzdravil skrúšených srdcom a oznámil zajatým slobodu i väzneným prepustenie (Iz 61, 1-3a).

Dnes je už skoro nepredstaviteľné, aké to muselo byť zastrašovanie a aká sila, ktorá 40 rokov dusila prirodzené duchovné potreby ľudí a ich odvekú túžbu po Bohu. Bola to doslova diabolská sila! Lebo teror, ktorý používajú všetky diktatúry, je vlastne vyvolávanie strachu – strach ozvať sa, strach povedať niečo proti nezmyslom, nespravodlivosti, prenasledovaniu a vyhrážkam.

V dejinách Cirkvi sme to zažili veľmi často. Už samotných apoštolov zastrašovali vtedajší mocipáni, ale oni posilnení silou zhora, darmi Ducha Svätého zoslaného na Turíce, nebojácne a s odvahou ohlasovali Ježiša Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Prestali sa báť, aj keď ich to stálo život, lebo vedeli, že Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Boh je silnejší než smrť! A čo je dôležité si zapamätať – Viera v neho a jeho Cirkev prežije všetky režimy i všetkých mocných tohto sveta, aj keď zase raz prídu ďalšie a nové svetové poriadky či ideológie.

Toto odveké pravidlo sa potvrdilo aj tu u nás na Slovensku. Po páde totality nastala nová jar pre Cirkev vo vtedajšom Československu. Tu v Košiciach sa teda pred viac ako tridsiatimi rokmi novým diecéznym biskupom stal verný Kristov kňaz Alojz Tkáč, rodák z Ohradzian, z horného Zemplína. Boh si ho ale už dávno pred týmto historickým medzníkom pripravoval na úlohu a službu pastiera.

Ako novokňaz bol v roku 1961 menovaný za kaplána do Zborova, kde získaval prvé pastoračné skúsenosti. Neskôr pôsobil ako archivár a duchovný tu v Košiciach. A tu sa začala jeho priama cesta úprimného a priameho kňazského svedectva. Bolo to odvážne svedectvo Kristovho učeníka, ktorý nepodľahol strachu o seba. Po hlasnej verejnej kritike prorežimného hnutia Pacem in terris v roku 1974, keď upozornil na hrubé porušovanie ľudských práv, náboženskej slobody, na porušovanie práv Cirkvi vo vyučovaní náboženstva a stavaní nových kostolov, bol mu na sedem rokov odňatý štátny súhlas k vykonávaniu duchovnej činnosti. Vtedy musel nastúpiť do civilného zamestnania. Pracoval ako robotník v Štátnych lesoch a neskôr ako vodič električky. Všetko trpezlivo znášal a prijal aj tento tvrdý údel. Najviac ho trápilo, že nemôže verejne slúžiť svätého omše a vysluhovať sviatosti. Všetky svoje pocity starostlivo zapisoval vo svojom denníku, ktorý usilovne písal celé tie roky, prakticky až do konca.

A práve v septembri 1976 si so žiaľom v srdci zapísal tieto vety: Teraz už nie som pastoračným kňazom. Som uprostred ľudí, som robotníkom, jedným z nich. Na svojej koži pociťujem údel veriacich. Tak, ako sa mnohí iní vystavili šikanovaniu pre vieru a prijali tvrdý údel ako skutoční svedkovia evanjelia, tak i ja som už vystúpil z radu každodennosti a postavil som sa do radu tých, ktorí sú smädní po pravde a spravodlivosti.

Od roku 1983 bol kňaz Alojz Tkáč administrátorom farnosti Červenica pri Prešove. No a konečne po páde komunistickej totality, ho pápež Ján Pavol II. vo februári 1990 vymenoval za košického biskupa. Konsekroval ho kardinál Jozef Tomko, ktorého sme iba minulý rok odprevadili na večnosť. O ďalších päť rokov neskôr, v roku 1995, boli Košice povýšené na sídlo metropoly a Mons. Alojz Tkáč bol menovaný za prvého košického arcibiskupa – metropolitu. Vtedy navštívil naše mesto, teraz už svätý pápež Ján Pavol II., ktorý svätorečil našich košických mučeníkov a odovzdal mu pálium. Veľmi vďačne a pochvalne sa sám otec arcibiskup Alojz vyjadroval o perfektnej spolupráci pri príprave tejto pápežskej návštevy a o pomoci zo strany vtedajšieho primátora a nášho neskoršieho prezidenta Rudolfa Schustera.

Boli to roky naplnené nadšením a súdržnosťou veriacich. Arcibiskup Alojz zriadil 37 nových farností, 13 nových dekanátov. Za dvadsať rokov tu bolo postavených 135 úplne nových kostolov, obnovilo sa 190 starých kostolov. Činnosť obnovila Arcidiecézna katolícka charita. Boli zriadené cirkevné školy. Keď vznikla Katolícka univerzita v Ružomberku, stal sa jej Veľkým kancelárom. Do diecézy sa vrátili pôvodné mužské i ženské rehole a prišli aj nové.

Jeho dvadsaťročná biskupská služba bola naplnená obnovou a zveľaďovaním duchovného života a potrebných štruktúr cirkvi v období znovuzískanej náboženskej slobody. Jeho radosťou bol predovšetkým obnovený kňazský seminár a početné kňazské povolania. Počas tých rokov arcibiskup Alojz vysvätil viac ako 350 kňazov. Aká to bola milosť pre neho i pre nás!

Biskup pri spravovaní diecézy musí toho veľa zniesť, okrem mnohých pekných chvíľ prichádza aj veľa sklamaní. Aj toto zdieľal spolu s nami, jeho pomocnými biskupmi, so mnou a biskupom Stanislavom Stolárikom. Najviac sa trápil nad kňazskými odchodmi. No aj toto bolo pre neho iba potvrdením, že kňazskú službu vykonávajú kňazi v úplnej slobode z vlastného presvedčenia a bez nátlaku, ináč by to bola forma akejsi duchovnej totality.

V posledných rokoch ho trápilo aj relativizovanie viery a kresťanských hodnôt. Pokladal to za veľké nešťastie našich čias a našej odkresťančenej Európy, ktorá podľa neho neodchádza len od viery, ale aj od zdravého rozumu. V nových ideológiách nasilu pretláčanej agendy LGBTI videl záblesky novej diktatúry. Často sme tieto témy preberali pri stole, pri obede na našom úrade, kde žil a býval až do konca. Aj v týchto témach bol hrdým pro-liferom a nebojácnym obhajcom jediného skutočného manželstva muža a ženy – jedného muža a jednej ženy.

Náš arcibiskup Alojz bol od roku 2010 na zaslúženej emeritúre. Ešte aj potom celých deväť rokov neúnavne slúžil pravidelnou spovednou službou v našej katedrále každé ráno i večer. Nikdy neodriekol, keď som ho poprosil o službu pri početných birmovkách vo farnostiach. Bral si dokonca aj po dve birmovky v jeden deň. Museli sme ho doslova brzdiť a šetriť, lebo on sa nešetril a prakticky až do obdobia pandémie išiel skutočne ako píla!

Po toľkých rokoch v jeho blízkosti, môže povedať, že som hrdý na to, že som pri ňom mohol slúžiť a po ňom aj pokračovať v jeho začatej službe. Bol síce úsečný a stručný v reči, no presvedčivý v priamosti a čitateľný vo svojich rozhodnutiach.

Veľmi sa mi páčila jeho jedna z mnohých pekných vlastností. Rád rozdával. Ani nie tak svojim ako úplne cudzím ľuďom. Najprv seba a to doslova. Bol totiž 90-násobným darcom krvi. Bol nositeľom zlatej a briliantovej Jánskeho plakety. Potom rozdal všetko čo dostal a teda aj celý svoj nie veľký plat. Stále mal prichystané obálky – kopertky – tak ich nazýval a hovorieval: Bohatý som, lebo nič mi nechýba. Všetko mám podelené, všetko rozdávam: na misie, na charitu, na adopciu na diaľku, na katedrálu a na zbierky v arcidiecéze (Moja Kronika VI, 20.6.2013).

Naozaj, žil pre túto našu miestnu cirkev. Preto aj vo svojom testamente napísal veľmi peknú vetu s prosbou adresovanou všetkým: Bratia kňazi, biskupi, milí veriaci! Môj život bol spojený s vami, s Košicami, s katedrálou a arcidiecézou. Modlil som sa za vás – vy sa modlite za mňa!

Posledné štyri roky ho trápilo oslabené srdce. Postupne sa pripodobňoval svojmu Majstrovi na kríži. Sily ho opustili, ale on si nikdy nezúfal a ani sa nahlas nesťažoval. Postupne a ticho odchádzal do ústrania a do samoty svojej izby, kde chcel mať kľud a iba občas prijal nejakú návštevu či poskytol interview.

V poslednom období napísal: Keď som bol malý chlapec, učil som sa na hodinách náboženstva o večnosti. Keď som sa stal kňazom, vyučoval som o večnosti. A teraz, keď som zostarol, už sa na večnosť pripravujem.

Večer pred smrťou som ho navštívil. Bol v celkom dobrej kondícii, nezvyčajne dlho sme sa rozprávali. Ani som si len nepomyslel, že jeho prechod do večnosti nastane o pár hodín. Zomrel tak ako si prial a za čo sa neustále modlil: v spánku a bez bolesti.

Drahí bratia a sestry, spojme sa dnes v modlitbe za jeho nesmrteľnú dušu! Ďakujme Bohu za život nášho arcipastiera a jeho nádherné svedectvo vernosti! Nech ho Panna Mária, ku ktorej sa denne utiekal v modlitbe ruženca privedie k svojmu Synovi Ježišovi! A nech nájde trvalú radosť a večný pokoj pri milosrdnom Bohu, po boku svojich drahých, milovaného kardinála Tomka, i všetkých, ktorí sú pochovaní v tejto katedrále. AMEN

-



( TK KBS, bb, ml; pz ) 20230530002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]