Vatikán 28. mája (VaticanNews) Svätý Otec František sa v sobotu 27. mája prihovoril účastníkom konferencie na tému: „Globálna estetika katolíckej predstavivosti“, ktorú zastrešili časopis „La Civiltà Cattolica" a Georgetownská univerzita. Vo svojom príhovore vyzval rozprávačov príbehov, ktorí pôsobia rozličnými formami tvorivosti, aby navrhli pohľady, ktoré „pomáhajú čítať tajomstvo ľudského života“, a aby si budovali fantáziu, ktorá pomáha človeku snívať.

Stretnutia sa zúčastnili mnohí básnici, spisovatelia či scenáristi. Pápež sa sústredil najmä na umelcov slova, vrátane amerického režiséra Martina Scorseseho. Svätý Otec pripomenul, že mal rád mnohých básnikov a spisovateľov, a z nich priamo spomenul Danteho a Dostojevského. Pápež František sa tiež myšlienkami vrátil do obdobia, keď učil literatúru študentov na Kolégiu Nepoškvrneného počatia v Santa Fe. A zdôraznil skutočnosť, že hodnota literatúry a poézie nie je v jeho živote okrajová, keď povedal:

„Slová spisovateľov mi pomohli pochopiť seba samého, svet, môj ľud; ale aj prehĺbiť ľudské srdce, prehĺbiť môj osobný život viery, a dokonca aj moju pastoračnú úlohu, a to aj teraz v tejto službe. Literárne slovo je teda ako tŕň v srdci, ktorý vás pohne k rozjímaniu a nasmeruje vás na cestu. Poézia je otvorená, vrhne vás niekam inam. Na základe tejto osobnej skúsenosti by som sa s vami dnes rád podelil o niekoľko myšlienok o význame vašej služby.“

Pohľad umelca sa uberá dvomi smermi, pokračoval pápež František:

„Sú to oči, ktoré sa pozerajú a snívajú. Nielen pozerajú, ale aj snívajú. My ľudia túžime po novom svete, ktorý pravdepodobne úplne neuvidíme vlastnými očami, a predsa po ňom túžime, hľadáme ho, snívame o ňom. Istý latinskoamerický spisovateľ povedal, že máme dvoje očí: jedny z mäsa a druhé zo skla. Tým telesným sa pozeráme na to, čo vidíme, a tým skleneným na to, o čom snívame. Chudáci sme, ak prestaneme snívať!“

Umelec, vysvetlil ďalej pápež, je „človek, ktorý sa svojimi očami pozerá a zároveň sníva“. Je to človek, ktorý „vidí hlbšie“ a dáva formu inému spôsobu „chápania vecí, ktoré máme pred očami“. Poézia nám pomáha „zachytiť Boží hlas aj z hlasu času“ a dodal:

„Vaše oko je - povedané s Paulom Claudeom - «okom, ktoré počúva». Umenie je protilátkou proti mentalite vypočítavosti a uniformity; je výzvou pre našu predstavivosť, pre náš spôsob videnia a chápania vecí. A v tomto zmysle je aj samotné evanjelium umeleckou výzvou s «revolučným» nábojom, ktorý ste povolaní vyjadriť prostredníctvom svojho génia slovom, ktoré protestuje, volá, kričí. Cirkev dnes potrebuje vašu genialitu, pretože potrebuje protestovať, volať a kričať!“

Básnici, spisovatelia, scenáristi a režiséri sú potom «hlasom ľudských úzkostí», ktoré sú tak často «pochované v hlbinách srdca». Na tento horizont poukazuje aj pápež, ktorý zdôrazňuje, že umelecká inšpirácia je nielen upokojujúca, ale aj znepokojujúca, pretože predstavuje tak krásne skutočnosti života, ako aj tie tragické:

„Spomeňme si napríklad na to, keď Dostojevskij v Bratoch Karamazovovcoch rozpráva o malom chlapcovi, synovi sluhu, ktorý hodil kameň a zasiahol labku jedného z pánových psov. Potom pán poštval proti dieťaťu všetky psy. Dieťa uteká a snaží sa zachrániť pred zúrivosťou svorky, ale napokon skončí roztrhané pred spokojnými očami generála a zúfalými očami svojej matky. Táto scéna má obrovskú umeleckú a politickú silu: hovorí o realite včerajška a dneška, o vojnách, sociálnych konfliktoch, o našom osobnom sebectve.“

Umelcom však Svätý Otec pripomenul aj ich vznešenejšiu úlohu, keď dodal:

„Vaša práca nám pomáha vidieť Ježiša, uzdraviť našu predstavivosť od všetkého, čo zakrýva jeho tvár, alebo ešte horšie, od všetkého, čo si ho chce prispôsobiť. Udomácniť si Kristovu tvár, takmer sa ho pokúsiť definovať a uzavrieť do našich schém, znamená zničiť jeho obraz: Pán nás vždy prekvapuje, Kristus je vždy väčší, vždy je tajomstvom, ktoré nám akosi uniká. Je ťažké dať ho do rámu a zavesiť na stenu.“

Napokon pápež František nasmeroval víziu katolíckej predstavivosti našej doby, úlohou umelcov nie je:

„vysvetľovať Kristovo tajomstvo, ktoré je v skutočnosti nevyčerpateľné; ale dať nám možnosť dotknúť sa ho, dať nám ho pocítiť bezprostredne blízko, priniesť nám ho ako živú skutočnosť a umožniť nám pochopiť krásu jeho prisľúbenia. Pretože jeho prísľub pomáha našej predstavivosti: pomáha nám predstaviť si náš život, naše dejiny, budúcnosť ľudstva novým spôsobom!“

Martin Jarábek - Vatikán