Vatikán 26. apríla (VaticanNews) Kontemplatívni rehoľníci žijúci uzavretí v kláštoroch „sú bijúcim srdcom ohlasovania: ich modlitba je kyslíkom pre všetky údy Kristovho tela, je neviditeľnou silou, ktorá podopiera misiu.“ Na túto tému hovoril v stredu 26. apríla pápež František v katechéze pri generálnej audiencii. Dnešná časť o svedectve mníchov a mníšok, osobitne o príklade sv. Gregora z Nareku, bola už 12. v poradí z cyklu o evanjelizačnom nadšení – apoštolskej horlivosti veriaceho človeka.
„Nie je náhoda, že patrónkou misií je mníška, svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša“, pripomenul v katechéze Svätý Otec. Ako vysvetlil, mnísi a mníšky žijúci v tichosti kláštorov, z ktorých nevychádzajú a kde sa venujú modlitbe a práci, sú podstatnou časťou evanjelizácie Cirkvi.
„Srdce mníchov a mníšok ako anténa zachytáva to, čo sa deje vo svete, a modlí sa a prihovára sa za to“, „oni sú skutočnou silou, , ktorá nesie vpred Boží ľud“, vysvetlil pápež. Osobitne spomenul príklad stredovekého arménskeho mnícha, opáta a učiteľa Cirkvi sv. Gregora z Nareku (950 – 1010), vyznačujúceho sa univerzálnou solidaritou so všetkými.
„Nech nám Pán dá nové kláštory, nech nám dá mníchov a mníšky, ktorí svojím príhovorom nesú Cirkev vpred“, skonštatoval Petrov nástupca.
V závere generálnej audiencie Svätý Otec opäť vyzval nezabúdať v modlitbe na Ukrajinu.
Katechéze predchádzal úryvok z Knihy proroka Izaiáša (Iz 53,11-12):
Katechéza o evanjelizačnom nadšení: apoštolská horlivosť veriaceho (12): Svedkovia: mníšstvo a moc orodovania. Gregor z Nareku.
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Pokračujeme v katechéze o svedkoch apoštolskej horlivosti. Začali sme svätým Pavlom a minule sme hľadeli na mučeníkov, ktorí ohlasujú Ježiša svojím životom, až zaňho a za evanjelium dávajú svoj život. Dejinami viery však prechádza ešte jedno veľké svedectvo: svedectvo mníšok a mníchov, sestier a bratov, ktorí sa zriekajú seba, zriekajú sa sveta, aby napodobňovali Ježiša na ceste chudoby, čistoty, poslušnosti a prihovárali sa za všetkých. Ich životy hovoria samy za seba, ale my by sme sa mohli pýtať: ako môžu ľudia žijúci v kláštoroch pomôcť ohlasovaniu evanjelia? Neurobili by lepšie, keby svoju energiu vložili do misie? Keby vyšli z kláštora a hlásali evanjelium mimo neho?
V skutočnosti sú mnísi bijúcim srdcom ohlasovania: ich modlitba je kyslíkom pre všetky údy Kristovho tela, ich modlitba je neviditeľnou silou, ktorá podopiera misiu. Nie je náhoda, že patrónkou misií je mníška, svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša. Vypočujme si, ako objavila svoje povolanie:
«Pochopila som, že Cirkev má srdce, srdce spaľované láskou. Pochopila som, že iba láska poháňa členov Cirkvi k činnosti a že keď táto láska vyhasne, apoštoli už nebudú hlásať evanjelium, mučeníci už nebudú prelievať svoju krv. Pochopila som a spoznala, že láska v sebe zahŕňa všetky povolania [...]. Vtedy som s veľkou radosťou a extázou duše zvolala: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie. Mojím povolaním je láska. [...] V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou» (Autobiografický rukopis "B", 8. septembra 1896). Kontemplatívni rehoľníci, mnísi a mníšky sú ľudia, ktorí sa modlia, pracujú, modlia sa v tichosti, a to za celú Cirkev. A toto je láska: je to láska, ktorá je vyjadrená modlitbou za Cirkev, prácou pre Cirkev, v kláštoroch.
Táto láska ku všetkým oživuje život mníchov a premieta sa do ich orodovania. V tejto súvislosti by som vám chcel ako príklad uviesť svätého Gregora z Nareku, učiteľa Cirkvi. Je to arménsky mních, ktorý žil okolo roku tisíc, ktorý nám zanechal knihu modlitieb, v ktorej je vyliata viera arménskeho národa, ktorý ako prvý prijal kresťanstvo; národa, ktorý v úzkom spojení s Kristovým krížom v priebehu dejín toľko trpel. Svätý Gregor strávil takmer celý svoj život v kláštore Narek. Tam sa naučil nazerať do hlbín ľudskej duše a spojením poézie a modlitby zaznamenal vrchol arménskej literatúry i spirituality. Najpozoruhodnejšia je na ňom univerzálna solidarita, ktorej je tlmočníkom.
Medzi mníchmi a mníškami existuje univerzálna solidarita: čokoľvek sa deje vo svete, nachádza to miesto v ich srdciach a modlia sa za to. Srdce mníchov a mníšok je srdce, ktoré zachytáva ako anténa. Zachytáva to, čo sa deje vo svete, a modlí sa a prihovára sa za to. A tak žijú v jednote s Pánom a so všetkými. Svätý Gregor z Nareku píše:
«Dobrovoľne som na seba vzal všetky viny, od prvého otca až po posledného z jeho potomkov» (Kniha nárekov, 72).
A tak ako Ježiš, mnísi berú na seba problémy sveta, ťažkosti, choroby a mnohé iné veci a modlia sa za iných. Toto sú veľkí evanjelizátori. Ako to, že kláštory žijú uzavreté a evanjelizujú? Pretože slovom, príkladom, príhovorom a každodennou prácou sú mnísi mostom príhovoru za všetkých ľudí a odprosovaním za hriechy. Plačú, ronia slzy za svoje vlastné hriechy – lebo všetci sme hriešnici - a plačú aj za hriechy sveta, modlia sa a prihovárajú sa s pozdvihnutými rukami i srdcom.
Zamyslime sa trochu nad touto - ak môžem použiť slovo – „zásobárňou, rezervou“, ktorú máme v Cirkvi: oni sú skutočnou silou, naozajstnou silou, ktorá nesie vpred Boží ľud a odtiaľto pochádza zvyk ľudí - Božieho ľudu -, že keď stretnú zasvätenú osobu, zasväteného človeka, povedia: „Modli sa za mňa“. Pretože viedia, že je tu modlitba príhovoru. Prospeje nám - nakoľko môžeme - navštíviť nejaký kláštor, pretože tam sa modlí a pracuje. Každý má svoju vlastnú regulu. Ruky tam majú vždy zamestnané prácou, modlitbou. Nech nám Pán dá nové kláštory, nech nám dá mníchov a mníšky, ktorí svojím príhovorom nesú Cirkev vpred. Ďakujem.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)
«Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny. Preto mu dám za údel mnohých […] pretože […] pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov».
