Vatikán 7. apríla (VaticanNews) Pri obradoch Veľkého piatku 7. apríla o 17:00, ktorým predsedal pápež František vo Vatikánskej bazilike, sa v homílii prihovoril pápežský kazateľ kardinál Cantalamessa. Zamyslel sa nad nihilizmom, ktorý vychádza z iného opisu smrti Boha. Je to skutočná čierna diera duchovného života.
P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap
„SMRŤ TVOJU, PANE, ZVESTUJEME!”
Veľký piatok, Kázeň 2023
Už dvetisíc rokov Cirkev v tento deň ohlasuje a oslavuje smrť Božieho Syna na kríži. Pri každej svätej omši po premenení zvoláme: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“
V našom sekularizovanom západnom svete sa však už poldruha storočia hlása iná smrť Boha. Keď sa v oblasti kultúry hovorí o „smrti Boha“, myslí sa tým ideologická, nie historická smrť Boha. Niektorí teológovia, aby nezaostávali za dobou, sa poponáhľali postaviť na nej tzv. „Teológiu smrti Boha“.
Nemôžeme predstierať, že ignorujeme existenciu tohto odlišného príbehu bez toho, aby sme mnohých veriacich nechali na pochybách. Táto odlišná smrť Boha našla svoje dokonalé vyjadrenie v známej vete, ktorú Nietzsche vložil do úst „šialenca“, ktorý v omámení prichádza na námestie a kričí:
„Kde je Boh? – zvolal – Ja vám to poviem! My sme ho zabili: vy a ja!... Nikdy sa nestal väčší čin, a kto sa po nás narodí, bude patriť vďaka tomuto činu do histórie vyššej, než boli všetky predošlé!“[1]
V logike týchto slov – a verím, že aj v očakávaniach ich autora – bolo, že po ňom sa už dejiny nebudú deliť na pred Kristom a po Kristovi, ale na dejiny pred a po Nietzschem. Na miesto Boha sa zjavne nestavia ničota, ale človek, presnejšie „super-človek“ alebo „nadčlovek“. O tomto novom človeku treba už teraz zvolať s pocitom uspokojenia a pýchy, dokonca súcitu: „Ecce homo!“: Hľa, pravý človek![2] . Zakrátko si však uvedomil, že ak človek zostane sám, nie je ničím.
Čo sme spáchali, keď sme túto Zem odpútali od jej Slnka? Kam teraz speje? Kam spejeme my?... Ďaleko od všetkých sĺnk? Nie je to náš večný pád? A dozadu, do strán, dopredu, na všetky strany? Je tu ešte stále vrchol a dno? Neblúdime ako po nekonečnej ničote?
Tichá a upokojujúca odpoveď „šialenca“ na tieto otázky znie: „Nie, nebudeme blúdiť v nekonečnej ničote, pretože človek, on splní úlohu, ktorá bola doteraz pridelená Bohu!“ Naša odpoveď ako veriacich namiesto toho znie: „Áno, a presne to sa stalo a deje! Putujeme akoby do nekonečnej ničoty“. Je príznačné, že práve v nadväznosti na autora tohto výroku sme začali definovať ľudskú existenciu ako „bytie určené na smrť“ a všetky domnelé možnosti človeka považujeme za „počiatočnú ničotu“[3].
„Mimo dobra a zla“, to bol ďalší bojový pokrik filozofa![4] ; ale mimo dobra a zla je len „vôľa mať moc“ a my vieme, kam to vedie...
Nemôžeme súdiť srdce človeka, ktorého pozná len Boh. Autor tohto vyhlásenia mal v živote aj svoj podiel utrpenia a utrpenie spája človeka s Kristom možno viac, než urážajúce slová, ktoré ho od neho oddeľujú. Ježišova modlitba na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk23, 34), nebola vyslovená len pre tých, ktorí boli v ten deň na Kalvárii prítomní...
Pripomína mi to obraz, ktorý som niekedy pozoroval naživo (a ktorý sa, dúfam, medzičasom splnil autorovi tohto výroku!): rozzúrené dieťa sa snaží udrieť otca päsťami a doškriabať mu tvár, až kým po vyčerpaní síl nepadne s plačom do náručia otca, ktorý ho upokojuje a pritisne si ho k hrudi.
Opakujem, nesúďme človeka, ktorého pozná len Boh. Avšak to, čo jeho ohlasovanie spôsobilo, môžeme a máme posúdiť. Toto učenie bolo rozoberané a ponúkané druhým tými najrozličnejšími spôsobmi, až sa stalo módou, atmosférou, ktorá sa dýcha v intelektuálnych kruhoch „postmoderného“ západu. Spoločným menovateľom všetkých týchto rôznych úpadkov je totálny relativizmus v každej oblasti: v etike, jazyku, vo filozofii, v umení a, samozrejme, v náboženstve. Nič už nie je pevné, všetko je tekuté, ba až mizivé ako para. V časoch romantizmu sa ľudia dusili v melanchólii, dnes v nihilizme.
Našou povinnosťou ako veriacich je ukázať, čo sa skrýva za týmto ohlasovaním, za mihotaním prastarého plameňa, náhlym výbuchom sopky, ktorá od počiatku sveta nikdy nevyhasla. Aj ľudská dráma mala svoj „prológ v nebi“, v tom „duchu vzbury“, ktorý neprijal, žeby mal existovať z milosti iného. Odvtedy nerobil nič iné, len verboval svojich stúpencov, medzi nimi najprv naivných Adama a Evu: „Budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 5).
Modernému človeku sa to všetko zdá byť len mýtom o pôvode zla vo svete. A v pozitívnom zmysle, ktorý sa dnes mýtu dáva, ním v skutočnosti je! Ale dejiny, literatúra a naša vlastná skúsenosť nám hovoria, že za týmto „mýtom“ sa skrýva transcendentná pravda, ktorú nám nemôže sprostredkovať žiadne historické rozprávanie, ani filozofické uvažovanie.
Boh pozná našu pýchu a vyšiel nám v ústrety tým, že sa uponížil ako prvý a to pred našimi očami.
Ježiš Kristus,
hoci má božskú prirodzenosť,
nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,
ale zriekol sa seba samého,
vzal si prirodzenosť sluhu,
stal sa podobný ľuďom;
a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť,
až na smrť na kríži. (Flp 2, 6 – 8).
„Boh? My sme ho zabili – vy a ja!“ kričí „šialenec“. Táto strašná vec sa v skutočnosti už raz v dejinách ľudstva odohrala, ale v úplne inom zmysle. Je to totiž pravda, bratia a sestry: boli sme to my – vy a ja – kto zabil Ježiša Nazaretského! On zomrel za naše hriechy a za hriechy celého sveta (1 Jn 2, 2)! Jeho zmŕtvychvstanie nás však uisťuje, že táto cesta nevedie k porážke, ale vďaka nášmu pokániu vedie k tej „apoteóze života“, ktorú márne hľadáme inde.
Prečo o tom hovoriť počas liturgie Veľkého piatku? Nie preto, aby sme presvedčili ateistov, že Boh nie je mŕtvy! Tí najznámejší z nich to zistili sami, vo chvíli, keď zatvorili oči pred svetlom, lepšie povedané pred tmou tohto sveta. Pokiaľ ide o tých z nich, ktorí ešte žijú, presvedčiť ich si vyžaduje iné prostriedky, ako slová kazateľa. Prostriedky, ktoré Pán neodníme tým, ktorých srdcia sú otvorené pravde, o čo budeme Boha prosiť v modlitbe veriacich, ktorá bude nasledovať.
Nie, skutočný cieľ je iný. Je to zabrániť veriacim, kto vie, možno len niekoľkým univerzitným študentom, aby boli vtiahnutí do tohto víru nihilizmu, ktorý je skutočnou „čiernou dierou“ duchovného vesmíru, aby medzi nami zaznelo vždy aktuálne napomenutie Danteho Alighieriho:
Ó, kresťania, krok váš nech vážnejší je:
nebuďte ako v každom vetre perie
a neverte, že každý tok vás zmyje.[5]
Pokračujme, ctihodní otcovia, bratia a sestry, v opakovaní slov, ktoré hlásame pri každej svätej omši, s dojatou vďačnosťou a s väčším presvedčením, ako kedykoľvek predtým:
Smrť tvoju, Pane, zvestujeme
a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame,
kým neprídeš v sláve.
(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Cyril Jančišin)
[1] Friedrich Nietzsche, Radostná veda (1882) č. 125.
[2] Friedrich Nietzsche, Ecce homo, 1888.
[3] Martin Heidegger, Bytie a čas, časť II, kap. 2-3.
[4] F. Nietzsche, Jenseits von Gut und Böse (1886).
[5] Raj, V, 73-75.
