[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 16. 07. 2024   Meniny má Drahomír      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež kňazom: Ďakujem vám za toľké skryté dobro, ktoré konáte
P:3, 07. 04. 2023 06:43, ZAH

Vatikán 7. apríla (VaticanNews) Omšu svätenia olejov (Missa Chrismatis) spojenú s obnovou kňazských sľubov slávil Svätý Otec František 6. apríla vo Štvrtok Svätého týždňa o 9:30 v Bazilike sv. Petra za účasti 4300 veriacich, z toho približne 1800 koncelebrujúcich kňazov.

Homília pápeža Františka

„Duch Pána je nado mnou“ (Lk 4, 18): a od tohto verša sa začalo Ježišovo kázanie a od toho istého verša sa začalo slovo, ktoré sme dnes počuli (porov. Iz 61, 1). Na začiatku je teda Pánov Duch.

A práve o ňom by som chcel dnes s vami uvažovať, drahí spolubratia, o Pánovom Duchu. Bez Pánovho Ducha totiž niet kresťanského života a bez jeho pomazania niet svätosti. On je protagonistom a je krásne dnes uznať, v deň zrodenia kňazstva, že on je na počiatku našej služby, života a vitality každého pastiera.

Svätá Matka Cirkev nás skutočne učí vyznávať, že Duch Svätý „dáva život“[1]. ako povedal Ježiš: „To Duch oživuje“ (Jn 6, 63); toto učenie zopakoval apoštol Pavol, ktorý napísal, že „litera zabíja, kým Duch oživuje“ (2 Kor 3, 6), a hovoril o „zákone Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi“ (Rim 8, 2). Bez neho by ani Cirkev nebola živou Kristovou nevestou, ale nanajvýš náboženskou organizáciou – viac alebo menej dobrou; nebola by Kristovým telom, ale chrámom postaveným ľudskými rukami.

Ako teda budovať Cirkev, ak nie zo skutočnosti, že sme „chrámami Ducha Svätého“, ktorý „prebýva v nás“ (porov. 1 Kor 6, 19; 3, 16)? Nemôžeme ho nechať mimo domu alebo zaparkovať v nejakej devocionálnej zóne. Potrebujeme každý deň hovoriť: „Príď, lebo bez tvojej moci nie je v človeku nič“[2] .

Duch Pána je nado mnou. Každý z nás to môže povedať a nie je to domnienka, je to skutočnosť, pretože každý kresťan, najmä každý kňaz, si môže privlastniť tieto slová: „lebo ma Pán pomazal“ (Iz 61, 1). Bratia, bez zásluh, z čistej milosti sme dostali pomazanie, ktoré z nás urobilo otcov a pastierov vo svätom Božom ľude. Zastavme sa teda pri tomto aspekte Ducha: pri pomazaní.

Po prvom „pomazaní“, ktoré sa uskutočnilo v Máriinom lone, zostúpil Duch na Ježiša v Jordáne. Potom, ako vysvetľuje svätý Bazil, „každý čin [Krista] sa uskutočňoval za spoluprítomnosti Ducha Svätého“[3]. Mocou tohto pomazania totiž kázal a konal znamenia, na základe ktorých „z neho vychádzala sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6, 19).

Ježiš a Duch Svätý vždy pôsobia spoločne, takže sú ako dve vystreté ruky Otca k nám[4] - povedal to Irenej - ktoré nás objímajú a dvíhajú A nimi boli poznačené aj naše ruky, pomazané Kristovým Duchom. Áno, bratia, Pán si nás nielen vyvolil a povolal: vlial do nás pomazanie svojho Ducha, toho istého Ducha, ktorý zostúpil na apoštolov. Bratia, my sme pomazaní.

Hľaďme teda na nich, na apoštolov. Ježiš si ich vyvolil a na jeho výzvu opustili svoje lode, siete, domovy... Pomazanie Slova zmenilo ich životy. S nadšením nasledovali Učiteľa a začali kázať, presvedčení, že neskôr vykonajú ešte väčšie veci; až prišla Veľká noc. Tam akoby sa všetko zastavilo: zapreli a opustili Učiteľa. Nebojme sa. Odvážne si prečítajme svoj vlastný život a svoje pády. Zapreli a opustili Majstra, Peter, ako prvý. Uvedomili si svoju nehodnosť a zistili, že ho nepochopili: „Nepoznám toho človeka“ (Mk 14, 71), slová, ktoré Peter vyslovil na nádvorí veľkňaza po poslednej večeri, nie sú len impulzívnou obhajobou, ale priznaním si duchovnej nevedomosti: on a ostatní možno očakávali úspešný život, idúc za Mesiášom, ktorý priťahoval zástupy a robil zázraky, ale nepoznali pohoršenie kríža, ktoré rozdrobilo ich istoty.

Ježiš vedel, že to sami nezvládnu, a preto im prisľúbil Tešiteľa. A práve toto „druhé pomazanie“ na Turíce premenilo učeníkov a priviedlo ich k tomu, aby pásli Božie stádo, a už nie seba samých. A toto je rozpor, ktorý treba vyriešiť: som pastierom Božieho ľudu alebo seba samého? A je tu Duch, ktorý ma učí, ako na to. Bolo to to pomazanie ohňom, ktoré uhasilo ich religiozitu zameranú na seba a svoje vlastné schopnosti.

S prijatím Ducha sa Petrov strach a váhavosť vyparujú; Jakub a Ján, spaľovaní túžbou darovať svoj život, sa prestávajú naháňať za čestnými miestami (porov. Mk 10, 35 - 45) – náš karierizmus, bratia. Ostatní už nezostávajú uzavretí a bojazliví vo večeradle, ale vychádzajú von a stávajú sa apoštolmi vo svete. Je to Duch, ktorý mení naše srdce, ktorý ho posúva sem, do tej inej, odlišnej roviny.

Bratia, podobná cesta zahŕňa náš kňazský a apoštolský život. Aj pre nás bolo prvé pomazanie, ktoré sa začalo povolaním z lásky, ktoré uchvátilo naše srdcia. Opustili sme kvôli nemu svoje kotviská a na toto úprimné nadšenie zostúpila sila Ducha, ktorá nás posvätila. Potom podľa Božieho načasovania prichádza pre každého z nás veľkonočná etapa, ktorá znamená okamih pravdy. A je to moment krízy, ktorý má rôzne podoby. Každému sa skôr či neskôr stane, že zažije sklamanie, únavu a slabosť, pričom sa zdá, že ideál sa uprostred požiadaviek reality stráca, zatiaľ čo ho nahradí určitý zvyk a niektoré skúšky, predtým ťažko predstaviteľné, spôsobujú, že vernosť sa zdá byť nepríjemnejšia, než bola kedysi.

Táto etapa – tohto pokušenia, tejto skúšky, ktorú sme všetci mali, máme a budeme mať – táto etapa predstavuje rozhodujúci bod pre tých, ktorí prijali pomazanie. Človek z nej môže vyjsť zle, skĺznuť k určitej priemernosti, unavene sa vťahovať do „normálnosti“, do ktorej sa vkrádajú tri nebezpečné pokušenia: pokušenie kompromisu, keď sa človek uspokojí s tým, čo dokáže; pokušenie náhradníkov, keď sa snaží „dobiť“ niečím iným ako naším pomazaním; pokušenie znechutenia – ktoré je najviac rozšírené - keď sa nespokojne pokračuje zo zotrvačnosti.

A práve v tom spočíva veľké riziko: kým zdanlivosť zostáva nedotknutá, „som kňazom“ - zameriavame sa na seba a ťaháme sa bezcieľne; vôňa pomazania už nedáva vôňu životu a srdcu, srdce sa už nerozširuje, ale scvrkáva, zahalené v rozčarovaní. Je to destilácia, vieš? Keď kňazstvo pomaly skĺzne do klerikalizmu a kňaz zabudne byť pastierom ľudu, aby sa stal štátnym klerikom.

Táto kríza sa však môže stať aj zlomovým bodom kňazstva, „rozhodujúcou etapou duchovného života, v ktorej sa musí urobiť konečná voľba medzi Ježišom a svetom, medzi hrdinskosťou lásky a priemernosťou, medzi krížom a určitým blahobytom, medzi svätosťou a poctivou vernosťou náboženskému záväzku“[5]. Na konci tejto slávnosti vám ako darček dajú  knihu, ktorá sa zaoberá týmto problémom: „Druhé povolanie“, je to klasika od otca Voillauma, ktorá sa dotýka tohto problému, prečítajte si ju. Potom sa všetci musíme zamyslieť nad týmto momentom nášho kňazstva. Je to požehnaná chvíľa, v ktorej sme podobne ako učeníci na Veľkú noc povolaní byť „dostatočne pokorní, aby sme vyznali, že sme premožení poníženým a ukrižovaným Kristom, a aby sme prijali, že chceme začať novú cestu, cestu Ducha, viery a silnej lásky bez ilúzií“[6].

Je to kairos, v ktorom objavíme, že „celá vec sa neredukuje na opustenie člnu a sietí, aby sme nasledovali Ježiša počas určitého obdobia, ale vyžaduje si, aby sme prešli celú cestu až na Kalváriu, prijali lekciu a ovocie a s pomocou Ducha Svätého išli na koniec života, ktorý sa musí skončiť v dokonalosti Božej Lásky“[7]. S pomocou Ducha Svätého: je to pre nás, tak ako pre apoštolov, čas „druhého pomazania“, je to čas druhého povolania, ktoré musíme započuť, aby sme dostali druhé pomazanie, keď prijímame Ducha nie na základe nadšenia našich snov, ale na základe krehkosti našej reality.

Je to pomazanie, ktoré nás robí pravdivými do hĺbky, ktoré umožňuje Duchu pomazať naše slabosti, námahy, vnútornú chudobu. Vtedy pomazanie vonia nanovo: vonia Ním, nie nami. V tejto chvíli si vnútorne spomínam na niektorých z vás, ktorí sú v kríze - povedzme - ktorí sú dezorientovaní a nevedia, ako sa vydať na cestu, ako sa vrátiť na cestu v tomto druhom pomazaní Ducha. Týmto bratom - mám ich tu prítomných - jednoducho hovorím: Naberte odvahu, Pán je väčší ako vaše slabosti, ako vaše hriechy. Zverte sa Pánovi a dovoľte mu, aby vás druhýkrát povolal, tentoraz s pomazaním Ducha Svätého. Dvojitý život vám nepomôže; vyhodiť všetko von oknom tiež nie. Pozerajte sa dopredu, nech vás pomazanie Ducha Svätého pohladí.

Cestou k tomu je priznať si pravdu o vlastnej slabosti. K tomu nás nabáda „Duch pravdy“ (Jn 16, 13), ktorý nás pohýna, aby sme sa pozreli do svojho vnútra, do hĺbky, aby sme si položili otázku: závisí moje naplnenie od toho, aký som dobrý, od úlohy, ktorú zastávam, od komplimentov, ktoré dostávam, od kariéry, ktorú mám, od predstavených či spolupracovníkov, od pohodlia, ktoré si môžem zaručiť, alebo od pomazania, ktoré dáva vôňu môjmu životu?

Bratia, kňazská zrelosť prechádza cez Ducha Svätého, napĺňa sa vtedy, keď sa on stáva protagonistom nášho života. Vtedy všetko mení perspektívu, dokonca aj sklamania a zatrpknutosť – tiež aj hriechy - pretože už nejde o to, aby sme sa snažili mať sa lepšie tým, že niečo napravíme, ale o to, aby sme sa bez toho, aby sme niečo ponechali, odovzdali tomu, ktorý nás prenikol svojím pomazaním a chce do nás zostúpiť až do hĺbky. Bratia, znovu teda objavme, že duchovný život sa stáva slobodným a radostným nie vtedy, keď zachraňujeme formy a šijeme záplaty, ale keď prenechávame iniciatívu Duchu a zverení jeho zámerom sme disponovaní slúžiť tam, kde a ako sa to od nás žiada: naše kňazstvo nerastie látaním, ale prekypovaním!

Ak dovolíme Duchu pravdy, aby v nás pôsobil, zachováme si pomazanie, pretože faloš, klerikálne pokrytectvá, s ktorými máme pokušenie spolunažívať, vyjdú ihneď najavo. A Duch, ktorý „zmýva to, čo je zakalené“, nám neúnavne napovie, „aby sme pomazanie nepoškvrnili“, ani trochu. Prichádza mi na um veta z knihy Kazateľ, ktorá hovorí: „Mŕtva mucha kazí olej mastičkárov“ (10, 1). Je to pravda, každá dvojtvárnosť, klerikálna dvojtvárnosť, ktorá sa vkráda, je nebezpečná: netreba ju tolerovať, ale vyniesť na svetlo Ducha. Lebo ak „nič nie je zradnejšie ako srdce a ťažko sa lieči“ (Jer 17, 9), Duch Svätý, on jediný nás uzdravuje z nevery (porov. Oz 14, 5).

Je to pre nás nevyhnutný zápas: je naozaj nevyhnutné, ako napísal svätý Gregor Veľký, aby „ten, kto ohlasuje Božie slovo, sa najprv venoval vlastnému spôsobu života, aby sa potom, čerpajúc z vlastného života, naučil, čo a ako má hovoriť. [...] Nech sa nikto neodvažuje hovoriť zvonka to, čo najprv nepočul vo svojom vnútri“[8]. A práve Duch je tým vnútorným učiteľom, ktorého treba počúvať, lebo vie, že na nás nie je nič, čo by nechcel pomazať.

Bratia, zachovajme si pomazanie: nech vzývanie Ducha nie je príležitostnou praxou, ale dychom každého dňa. Príď, príď, zachovaj pomazanie. Ja, ktorého On pomazal, som povolaný ponoriť sa do neho, nechať jeho svetlo vstúpiť do mojej nepriehľadnosti, aby som našiel pravdu o tom, kto som. Nechajme sa ním pohnúť, aby sme bojovali proti falši, ktorá sa v nás búri; a nechajme sa ním obnoviť v adorácii, pretože keď uctievame Pána, on vlieva svojho Ducha do našich sŕdc.

„Duch Pána Boha je nado mnou, lebo ma Pán pomazal a poslal ma“, pokračuje proroctvo, aby som priniesol radostnú zvesť, oslobodenie, uzdravenie a milosť (porov. Iz 61, 1-2; Lk 4, 18-19): jedným slovom, aby som priniesol harmóniu tam, kde jej niet. Veď ako hovorí svätý Bazil: „Duch je harmónia“, je to On, kto vytvára harmóniu. Potom ako som vám hovoril o pomazaní, chcel by som povedať niečo o tejto harmónii, ktorá je jeho dôsledkom.

Duch Svätý je v skutočnosti harmónia. Predovšetkým v nebi: svätý Bazil vysvetľuje, že „všetku tú nadpozemskú a nevýslovnú harmóniu v službe Bohu a vo vzájomnej symfónii nadpozemských síl nie je možné zachovať inak ako autoritou Ducha“[9]. A potom na zemi: v Cirkvi je totiž On tou „božskou a hudobnou harmóniou“[10], ktorá všetko spája.

Ale predstavte si kňaza bez harmónie, bez Ducha: to nefunguje. Vzbudzuje rozmanitosť chariziem a spája ju do jednoty, vytvára súlad, ktorý nie je založený na homologizácii, ale na tvorivosti lásky. Tak vytvára harmóniu medzi mnohými. Tak vytvára harmóniu u kňaza. Počas rokov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol darom Ducha, istý teológ publikoval štúdiu, v ktorej hovoril o Duchu nie v jednotnom, ale v množnom čísle. Vyzýval, aby sme o ňom premýšľali ako o božskej osobe, ktorá nie je ani tak singulárna, ale „plurálna“, ako o „Božom my“, ako „my“ Otca a Syna, pretože je ich spojivom, je v sebe samom súladom, spoločenstvom, harmóniou.[11] Pamätám si, že keď som čítal tento teologický traktát - bolo to na teológii, pri štúdiu - bol som pohoršený: zdalo sa mi to ako heréza, pretože pri našom vzdelávaní sme vlastne nechápali, kto je to Duch Svätý.

Túži po vytváraní harmónie, najmä prostredníctvom tých, do ktorých vylial svoje pomazanie. Bratia, vytváranie harmónie medzi nami nie je ani tak dobrou metódou lepšej cirkevnej štruktúry, neznamená to tancovať minuet, nie je to otázkou stratégie alebo zdvorilosti, ako skôr vnútornou požiadavkou života Ducha.

Človek hreší proti Duchu, ktorý je spoločenstvom, keď sa stane, hoci aj ľahkovážne, nástrojom rozdelenia - klebety, vždy sa vraciame k tomu istému. Keď sa stávame nástrojmi rozdelenia, hrešíme proti Duchu. Nahrávame do kariet nepriateľovi, ktorý nevystupuje verejne a miluje klebety a ohovárania, podnecuje sekty a skupiny, živí nostalgiu za minulosťou, nedôveru, pesimizmus, strach.

Dávajme si, prosím, pozor, aby sme nepošpinili pomazanie Ducha a rúcho Svätej Matky Cirkvi nejednotou, polarizáciou, akýmkoľvek nedostatkom lásky či spoločenstva. Pamätajme, že Duch, „to Božie my“, uprednostňuje spoločenstvo: čiže disponibilitu pred vlastnými potrebami, uprednostňuje poslušnosť pred vlastnými chúťkami, uprednostňuje pokoru pred vlastnými nárokmi.

Harmónia nie je len jednou z mnohých cností, je to niečo viac. Svätý Gregor Veľký píše: „O tom, akú hodnotu má čnosť harmónie, svedčí skutočnosť, že bez nej sú všetky ostatné cnosti úplne bezcenné“[12]. Pomáhajme si navzájom, bratia, zachovávať harmóniu, nezačínajúc od iných, ale každý od seba samého; pýtajme sa sami seba: je v mojich slovách, v mojich poznámkach, v tom, čo hovorím a píšem, pečať Ducha alebo pečať sveta?

Myslím aj na to, že kňaz má byť láskavý - ale často my kňazi,... správame sa nevhodne, pamätajme na láskavosť kňaza. Ak ľudia nájdu už aj v nás nenaplnených a nespokojných ľudí, starých mládencov, ktorí kritizujú a ukazujú prstom, kde uvidia harmóniu? Koľkí sa nepriblížia alebo sa vzdialia, pretože v Cirkvi sa necítia prijatí a milovaní, ale pozerá sa na nich s podozrením a posudzovaním! V mene Božom prijímajme a odpúšťajme, vždy!

A pamätajme, že podráždenosť a sťažovanie sa okrem toho, že neprinášajú nič dobré, kazia ohlasovanie, pretože svedčia proti Bohu, ktorý je spoločenstvom a harmóniou. To sa nepáči predovšetkým Duchu svätému, a apoštol Pavol nás nabáda, aby sme ho nezarmucovali (porov. Ef 4, 30).

Bratia, zanechávam vám tieto myšlienky, ktoré vychádzali zo srdca, a na záver vám adresujem jednoduché a dôležité slovo: Ďakujem. Ďakujem vám za vaše svedectvo a vďaka za vašu službu; ďakujem vám za toľké skryté dobro, ktoré konáte, za odpúšťanie a útechu, ktorú dávate v Božom mene; vždy odpúšťajte, prosím vás, nikdy neodmietajte odpúšťať, ďakujem vám za vašu službu, ktorá sa často uskutočňuje uprostred veľkého úsilia, nepochopenia a malého uznania. Bratia, nech vás Boží Duch, ktorý nesklame nikoho, kto skladá v neho svoju dôveru, naplní pokojom a dovŕši to, čo vo vás začal, aby ste boli prorokmi jeho pomazania a apoštolmi harmónie.

 

[1] Nicejsko-carihradské vyznanie viery.

[2] Porov. Veľkonočná sekvencia.

[3] Spir. 16, 39

[4] Porov. Ireneus, Adv. Haer. IV, 20, 1.

[5] R. Voillaume, «La seconda chiamata», in S. Stevan, ed. La Seconda chiamata. Il coraggio della fragilità, Bologna 2018, 15.

[6] ibid., 24.

[7] ibid., 16.

[8] Homílie o Ezechielovi, I,X,13-14.

[9] Spir. XVI, 38.

[10] In Ps. 29,1.

[11] Cfr H. Mühlen, Der Heilige Geist als Person. Ich – Du – Wir, Münster in W., 1963.

[12] Homílie o Ezechielovi, I, VIII, 8.



( TK KBS, VaticanNews; rp ) 20230407001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]