Vatikán 5. apríla (VaticanNews) Svätý Otec dnes 5. apríla pri generálnej audencii na Námestí sv. Petra prerušil cyklus katechéz o evajelizačnom nadšení, aby vo Svätom týždni, v tesnej blízkosti Veľkonočného trojdnia upriamil pozornosť na Kristov kríž - prameň nádeje.
Úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého Petrovho listu: Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. On sa nedopustil sa hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa... Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili. (1 Pt 2,21-24).
Katechéza: Kríž, prameň nádeje
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Minulú nedeľu sme pri liturgii počúvali Pašie. Končia sa týmito slovami: „Zapečatili kameň“ (Mt 27, 66). Zdá sa, že sa všetko skončilo. Pre Ježišových učeníkov ten balvan znamená koniec nádeje. Učiteľ bol ukrižovaný, zabitý tým najkrutejším a najponižujúcejším spôsobom, zavesený na potupnom popravisku za mestom: bolo to verejné zlyhanie, najhorší možný koniec - v tom čase to bolo to najhoršie. Tá skľúčenosť, ktorá trápila učeníkov, nie je úplne cudzia ani nám dnes. Aj v nás sa hromadia temné myšlienky a pocity frustrácie: prečo toľko ľahostajnosti voči Bohu? Prečo je na svete toľko zla? Prečo sa nerovnosti naďalej zväčšujú a vytúžený pokoj neprichádza? Prečo sme takí pripútaní k vojne, k vzájomnému ubližovaniu si?
A v srdci každého z nás sa toľko očakávaní rozplynulo, koľko len máme sklamaní! A potom ten pocit, že minulé časy boli lepšie a že vo svete, možno aj v Cirkvi, nie sú veci také ako boli kedysi... Skrátka, aj dnes sa niekedy zdá, že nádej je zapečatená pod kameňom nedôvery. A k tomu vás pozývam, aby ste sa zamysleli: kde je tvoja nádej? Máš živú nádej, alebo ju máš zapečatenú, alebo ju máš v zásuvke, len ako spomienku? Poháňa ťa tvoja nádej ďalej, alebo je to len romantická spomienka, akoby to bolo niečo, čo neexistuje? Kde je dnes tvoja nádej?
V mysliach učeníkov zostal ustálený jeden obraz: kríž. Tam sa všetko skončilo. Tam sa sústredil koniec všetkého. A krátko nato mali v samotnom kríži objaviť nový začiatok. Drahí bratia a sestry, takto klíči Božia nádej, rodí sa a znovuzrodzuje v čiernych dierach našich sklamaných očakávaní; a pravá nádej, nikdy nesklame. Pomyslime len na kríž: z najstrašnejšieho nástroja umučenia Boh urobil najväčšie znamenie lásky. To drevo smrti, ktoré sa stalo stromom života, nám pripomína, že Božie začiatky sa často začínajú tam, kde my končíme: takto rád robí zázraky. Dnes sa teda pozrime na strom kríža, aby v nás vzklíčila nádej: každodenná tichá a pokorná cnosť, tá cnosť, ktorá nás drží na nohách, ktorá nám pomáha napredovať. Bez nádeje sa nedá žiť. Zamyslime sa: kde je moja nádej? Dnes sa pozrime na strom kríža, aby v nás vzklíčila nádej: aby sme sa uzdravili zo smútku, ale koľko smutných ľudí...
Kedysi som mohol ísť na ulicu, teraz nemôžem, lebo mi to nedovolia, ale keď som mohol ísť na ulicu v inej diecéze, rád som sa pozeral na výrazy tvárí ľudí. Toľko smutných pohľadov! Smutní ľudia, ľudia, ktorí sa rozprávajú sami so sebou, ľudia, ktorí chodia len s mobilmi, ale bez pokoja, bez nádeje. A kde je dnes tvoja nádej? Na vyliečenie zo smútku treba trochu nádeje, aby sme boli uzdravení zo smútku, ktorý nás nakazil, z horkosti, ktorou znečisťujeme Cirkev a svet. Bratia a sestry, pozrime sa na kríž. A čo tam vidíme? Vidíme Ježiša obnaženého a Ježiša zraneného, Ježiša trpiaceho. Je to koniec všetkého? Tam sa ukrýva naša nádej.
Vidíme, ako sa v týchto dvoch aspektoch rodí nádej, ktorá zdanlivo umierala. Predovšetkým vidíme Ježiša vyzlečeného: „Keď ho ukrižovali, hodili lós a rozdelili si jeho šaty“ (v. 35). Obnažený Boh. Ten, ktorý má všetko, sa nechá zbaviť všetkého. Toto poníženie je však cestou k vykúpeniu. Boh tak prekonáva naše vonkajšie zdanie. Pre nás je totiž ťažké obnažiť sa, byť pravdiví; vždy sa snažíme zakrývať pravdu, lebo sa nám pravda nepáči. Odievame sa do vonkajšieho vzhľadu, ktorý vyhľadávame a o ktorý dbáme, nosíme masky, aby sme sa zamaskovali a ukázali sa lepšími, než sme. Je to tak trochu návyk na líčenie: vnútorný make-up, chceme vyzerať lepšie ako ostatní...
Myslíme si, že dôležité je predvádzať sa a vyzerať dobre, aby o nás ostatní dobre hovorili. A zdobíme sa výzorom, povrchnosťami; ale takto nenachádzame pokoj. Potom make-up zmizne a ty sa pozrieš do zrkadla s tou škaredou tvárou, ktorú máš, ale s tou skutočnou, s tou, ktorú miluje Boh, nie s tou nalíčenou. A Ježiš zbavený všetkého nám pripomína, že nádej sa znovu zrodí tým, že budeme k sebe pravdiví, - buďte k sebe úprimní, tým že sa zbavíme dvojtvárnosti, že sa oslobodíme od pokojného spolužitia s našou falošnosťou.
Niekedy sme si tak zvykli nahovárať nepravdy, že s nimi žijeme, akoby to boli pravdy, a nakoniec nás naše klamstvá otrávia. Práve to je osožné: vrátiť sa k srdcu, k tomu podstatnému, k jednoduchému životu, zbavenému toľkých zbytočností, ktoré sú náhradou nádeje. Dnes, keď je všetko zložité a hrozí, že stratíme niť, potrebujeme jednoduchosť, potrebujeme znovu objaviť hodnotu triezvosti, hodnotu odriekania sa, očistenia sa od toho, čo znečisťuje srdce a robí nás smutnými. Každý z nás si môže spomenúť na nejakú zbytočnosť, ktorej sa môže zbaviť, aby našiel sám seba.
Predstav si, koľko máme zbytočností. Tu, pred dvoma týždňami, v Dome svätej Marty, kde bývam - čo je hotel pre toľkých ľudí - sa roznieslo, že počas Svätého týždňa by bolo dobré pozrieť sa do šatníka a vyradiť veci, ktoré máme, ale nepoužívame... neviete si predstaviť to množstvo vecí! Je pekné vyradiť nepotrebné veci. Všetko to išlo chudobným, ľuďom v núdzi.
Aj my máme vo svojom srdci - a aj mimo neho - toľko zbytočných vecí. Pozrite sa na svoj šatník: pozrite sa naň. To je užitočné, to je neužitočné... a tam je treba upratať. Pozri sa na šatník duše: smeješ sa, čo? Je to pravda, je to tak. Pozrite sa na šatník duše: koľko máte neužitočných vecí, koľko hlúpych ilúzií. Vráťme sa k jednoduchosti, ku skutočným veciam, ktoré nepotrebujú mejkap. Je to pekné cvičenie!
Pozrime sa druhýkrát na kríž a uvidíme zraneného Ježiša. Na kríži sú vidieť klince, ktoré mu prebodli ruky a nohy, vidíme jeho otvorený bok. K ranám tela sa však pridávajú aj rany duše: koľko má úzkosti. Ježiš je sám: zradený, vydaný a zaprený vlastnými, svojimi priateľmi, svojimi učeníkmi, odsúdený náboženskou a občianskou mocou, exkomunikovaný, Ježiš dokonca zakúša opustenosť od Boha (porov. v. 46).
Na kríži sa objavuje aj dôvod jeho odsúdenia: „Toto je Ježiš: židovský kráľ“ (v. 37). Je to výsmech: On, ktorý utiekol, keď ho chceli urobiť kráľom (porov. Jn 6, 15), je odsúdený za to, že sa sám urobil kráľom; hoci nespáchal nijaký zločin, je postavený medzi dvoch zločincov a násilník Barabáš má pred ním prednosť (porov. Mt 27, 15 - 21). Ježiš je skrátka zranený na tele i na duši. Pýtam sa: ako to pomáha našej nádeji? Takto obnažený Ježiš, zbavený všetkého, skutočne všetkého: čo toto hovorí mojej nádeji, ako mi to pomáha?
Aj my sme zranení: kto nie je v živote zranený? Často máme skryté zranenia: zakrývame ich kvôli zahanbeniu. Kto nenesie jazvy minulých rozhodnutí, nedorozumení, bolestí, ktoré zostávajú vo vnútri a ťažko sa prekonávajú? Ale aj utrpené krivdy, ostré slová, nepríjemné súdy? Boh pred našimi očami neskrýva rany, ktoré prebodli jeho telo a dušu. Ukazuje ich, aby nám ukázal, že na Veľkú noc sa môže otvoriť nový priechod: urobiť zo svojich rán otvory svetla.
„Ale Svätosť, nepreháňajte,“ môže mi niekto povedať. „Nie, je to pravda“: ale vyskúšaj to. Uvažuj o svojich ranách, o tých, ktoré poznáš len ty, ktoré má každý ukryté vo svojom srdci. A pozri sa na Pána. A uvidíš, ako z tých rán vyrastajú lúče svetla. Ježiš na kríži neobviňuje, miluje. Miluje a odpúšťa tým, ktorí ho zranili (porov. Lk 23, 34). Tak premieňa zlo na dobro, tak mení a premieňa bolesť na lásku.
Bratia a sestry, nejde o to, či nás život zranil menej alebo viac, ale ide o to, čo urobiť s mojimi zraneniami. S malými, s veľkými, s tými, ktoré navždy zanechajú stopu v mojom tele, v mojej duši. Čo urobím so svojimi ranami? Čo robíš ty, so svojimi ranami? Povieš mi: „Nie, otče, nemám žiadne, rany.“ – Buď opatrný, rozmysli si to dvakrát, než to povieš. A ja sa pýtam teba: čo robíš so svojimi ranami, s tými, ktoré poznáš len ty? Môžeš ich buď nechať hnisať v nevôli a smútku, alebo ich môžem spojiť s tými Ježišovými, aby sa aj moje rany stali žiarivými.
Pomyslite na to, koľko mladých ľudí, ktorí neznášajú svoje vlastné rany a hľadajú v samovražde cestu spásy: dnes je v našich mestách veľa mladých ľudí, ktorí nevidia východisko, ktorí nemajú nádej a radšej idú ďalej s drogami, so zabudnutím... úbohí. Pomyslite na nich. A ty, aká je tvoja droga, aby si zakryl svoje rany?
Naše rany sa môžu stať zdrojom nádeje, keď namiesto plaču nad sebou alebo ich zakrývaním, utierame slzy druhých; keď namiesto toho, aby sme prechovávali nechuť k tomu, o čo sme prišli, staráme sa o to, čo chýba druhým; keď sa namiesto toho, aby sme sa motali v sebe, skláňame nad tými, ktorí trpia; keď namiesto toho, aby sme túžili po láske pre seba, uhasíme smäd tých, ktorí nás potrebujú.
Lebo len vtedy, keď prestaneme myslieť na seba, nájdeme sami seba. Ale ak budeme stále myslieť na seba, nikdy sa už nenájdeme. A práve tým - ako hovorí Písmo - sa naša rana čoskoro zahojí (porov. Iz 58, 8) a nádej opäť rozkvitne. Premýšľajte: čo môžem urobiť pre druhých? Som zranený. Som zranený hriechom, som zranený minulosťou, každý má svoje zranenia. Čo mám robiť: mám si takto lízať vlastné rany, po celý život? Alebo sa pozriem na rany druhých a idem so zranenou skúsenosťou vlastného života, aby som sa uzdravil, aby som pomohol druhým? To je dnešná výzva pre vás všetkých, pre každého z nás. Nech nám Pán pomáha napredovať.
(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)
