[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 28. 02. 2024   Meniny má Zlatica      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  február  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
26272829   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež počas kajúcej bohoslužby: Boh čaká na nás na dne našich možností
P:3, 18. 03. 2023 12:05, ZAH

Vatikán 18. marca (VaticanNews) „Pán vystiera svoju ruku, aby nás pozdvihol, keď sa mu v úprimnosti srdca zveríme, keď padneme na dno,“ povedal pápež počas kajúcej bohoslužby, ktorá sa konala v rámci iniciatívy „24 hodín pre Pána“. Poukazujúc na postavu svätého Pavla pápež zdôraznil, že apoštol po osobnom stretnutí s Kristom považoval všetky svoje predchádzajúce nadobudnuté veci za stratu. Miesto Boha v jeho živote dovtedy zaujímalo jeho vlastné ja, a aj keď sa modlil a vykonával obrady, nemal s ním osobný vzťah.

Homília Svätého Otca

„Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu“ (Flp 3, 7). Tak to vyhlasuje sv. Pavol v prvom čítaní, ktoré sme práve počuli. A ak si položíme otázku, ktoré veci už nepovažoval vo svojom živote za podstatné, spokojný s tým, že ich dokonca stratil, aby našiel Krista, všimneme si, že nejde o materiálne skutočnosti, ale o „náboženské bohatstvo“.

Presne tak: bol to zbožný a horlivý človek, oddaný a pozorný farizej (porov. v. 5 - 6). Avšak tento náboženský odev, ktorý mohol byť zásluhou, chválou, posvätným bohatstvom, bol v skutočnosti pre neho prekážkou. Preto Pavol hovorí: „Toto všetko som stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista“ (v. 8). Toto všetko čo mu dávalo prestíž, slávu zanechal a hovorí: pre mňa je Kristus dôležitejší.

Kto je príliš bohatý na seba a na svoju náboženskú „zdatnosť“, domýšľa si, že je spravodlivý a lepší ako ostatní - ako často sa to stáva vo farnosti: „Som z Katolíckej akcie, idem pomáhať kňazovi, robím zbierku..., ja, ja, ja“, ako často sa stáva, že si človek myslí, že je lepší ako ostatní; každý si vo svojom srdci uvedomme, či sa to niekedy stalo -, kto takto koná, necháva sa uspokojiť tým, že zachránil vonkajšie zdanie; má pocit, že je v poriadku, ale takto nemôže uvoľniť miesto Bohu, pretože necíti, že Ho potrebuje. A mnohokrát „čistí katolíci“, tí, ktorí sa cítia spravodliví, pretože chodia do farnosti, pretože chodia v nedeľu na omšu a chvália sa, že sú spravodliví povedia: „Nie, ja nič nepotrebujem, Pán ma zachránil.“

Čo sa stalo? To, že Božie miesto zaberá vlastné „ego“, a tak hoci odrieka modlitby a koná sväté skutky, v skutočnosti s Pánom nerozpráva. Sú to monológy, ktoré robí, nie je to dialóg, nie je to modlitba. Preto nám Písmo pripomína, že len „modlitba chudobného preniká oblaky“ (Sir 35, 21), pretože len tí, ktorí sú chudobní duchom, ktorí vnímajú, že potrebujú spásu a prosia o milosť, predstupujú pred Boha bez preukazovania zásluh, bez pretvárky: nemajú nič, a preto nachádzajú všetko, pretože nachádzajú Pána.

Toto učenie nám Ježiš ponúka v podobenstve, ktoré sme počuli (porov. Lk 18, 9 - 14). Je to príbeh o dvoch mužoch, farizejovi a mýtnikovi, ktorí sa obaja idú modliť do chrámu, ale len jeden z nich sa dostane k Božiemu srdcu. Pred tým, čo robia, hovorí ich fyzický postoj: evanjelium hovorí, že farizej sa modlil „postojačky“ (v. 11), zo vzpriamenou hlavou, zatiaľ čo mýtnik, „stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť“ (v. 13), kvôli zahanbeniu. Zamyslime sa na chvíľu nad týmito dvoma postojmi.

Farizej stojí na nohách. Je sebavedomý, stojí vzpriamene a víťazoslávne ako ten, kto má byť obdivovaný pre svoju zdatnosť, ako príklad. V tomto postoji sa modlí k Bohu, ale v skutočnosti oslavuje sám seba: navštevujem chrám, zachovávam prikázania, dávam almužnu.... Formálne je jeho modlitba bezúhonná, navonok vidno zbožného a nábožného človeka, ale namiesto toho, aby sa otvoril Bohu tým, že mu prinesie pravdu svojho srdca, maskuje svoju krehkosť pokrytectvom.

Často to robíme, zakrývame svoj život make-upom. Tento farizej neočakáva Pánovu spásu ako dar, ale takmer ju požaduje ako odmenu za svoje zásluhy. „Splnil som si svoje povinnosti, teraz mi daj odmenu.“ Tento človek bez váhania postupuje k Božiemu oltáru, - zo vzpriamenou hlavou - aby zaujal svoje miesto, v prvom rade, ale nakoniec zachádza priďaleko a stavia sa pred Boha!

Mýtnik však stojí opodiaľ. Nesnaží sa presadiť, zostáva vzadu. Ale práve táto vzdialenosť, ktorá je prejavom jeho hriešnosti vo vzťahu k Božej svätosti, mu umožňuje zakúsiť žehnajúce a milosrdné objatie Otca. Boh sa k nemu môže dostať práve preto, že tým, že zostal v odstupe, mu tento človek urobil miesto. Nehovorí o sebe, prosí o odpustenie, hovorí s pohľadom na Boha. Ako veľmi to platí aj pre naše rodinné, spoločenské a cirkevné vzťahy!

Skutočný dialóg nastáva vtedy, keď si vieme zachovať priestor medzi sebou a druhými, zdravý priestor, ktorý umožňuje každému dýchať bez toho, aby bol pohltený alebo zrušený. Potom tento dialóg, toto stretnutie môže skrátiť vzdialenosť a vytvoriť blízkosť. To sa deje aj v živote toho mýtnika: tým, že sa zastaví vzadu v chráme, spoznáva sa v pravde taký, aký je, hriešnik, pred Bohom: vzdialený, a tak umožňuje, aby sa Boh k nemu priblížil.

Bratia a sestry, pamätajme na to: Pán k nám prichádza, keď sa vzďaľujeme od svojho domýšľavého ega. Zamyslime sa: „Som namyslený? Myslím si, že som lepší ako ostatní? Pozerám sa na niekoho zvrchu? „Ďakujem ti, Pane, že si ma zachránil a nie som ako títo ľudia, ktorí ničomu nerozumejú, chodím do kostola, na omšu; som ženatý, vydatá v kostole, toto sú rozvedení hriešnici...“: Je tvoje srdce také? Pôjdeš do pekla. Ak sa chcete priblížiť k Bohu, musíte Pánovi povedať: „Som prvý z hriešnikov, a ak som nepadol do najväčšej špiny, je to preto, že ma tvoje milosrdenstvo vzalo za ruku. Vďaka tebe, Pane, som živý; vďaka tebe, Pane, ma nezničil hriech“.

Boh môže skrátiť vzdialenosť medzi nami, keď mu úprimne, bez pretvárky prinesieme svoju krehkosť. On vystiera svoju ruku, aby nás pozdvihol, keď vieme „padnúť až na dno“ a odovzdáme sa mu v úprimnosti srdca. Taký je Boh: čaká na nás na dne, pretože v Ježišovi chcel „ísť až na dno“, pretože sa nebojí zostúpiť do priepastí, ktoré v nás prebývajú, dotknúť sa rán nášho tela, prijať našu chudobu, prijať životné zlyhania, chyby, ktorých sa dopúšťame zo slabosti alebo nedbanlivosti a všetci sa ich dopúšťame. Boh nás tam čaká, na dne, čaká nás najmä, keď ideme s veľkou poníženosťou prosiť o odpustenie vo svätej spovedi, ako urobíme dnes. On nás tam očakáva.

Bratia a sestry, urobme si dnes spytovanie svedomia, každý jeden z nás, pretože aj farizej aj mýtnik prebývajú v nás. Neskrývajme sa za pokrytectvo zovňajška, ale s dôverou zverme svoju otupenosť, svoje chyby Pánovmu milosrdenstvu. Pomyslime na naše chyby, na naše biedy, aj na tie, ktoré pre veľké zahanbenie nie sme schopní zdieľať, a hoci je to správne, Bohu ich treba ukázať.

Keď sa spovedáme, aj my si, podobne ako mýtnik, uvedomme vzdialenosť, ktorá nás delí od toho, čo si Boh vysníval pre náš život, a od toho, čím v skutočnosti každý deň sme: bedári. A v tej chvíli sa Pán priblíži, skráti vzdialenosť a postaví nás späť na nohy; v tej chvíli, keď spoznáme, že sme nahí, vtedy nás oblečie do sviatočného odevu. A taká je a musí byť sviatosť zmierenia: slávnostné stretnutie, ktoré uzdravuje srdce a zanecháva v ňom pokoj; nie ľudský súdny dvor, ktorého sa treba báť, ale božské objatie, ktorým sa možno utešiť.

Jednou z najkrajších vecí na tom, ako nás Boh prijíma, je nežnosť jeho objatia. Keď čítame o tom, ako sa márnotratný syn vracia domov (porov. Lk 15, 20 - 22) a začne hovoriť, no otec ho nenechá prehovoriť, objíme ho a on nemôže hovoriť. Milosrdné objatie. A tu sa obraciam na bratov spovedníkov: prosím vás, bratia, odpúšťajte všetko, vždy odpúšťajte, bez toho, aby ste príliš strkali prsty do svedomia; nechajte ľudí, aby povedali svoje veci, a vy to prijmite ako Ježiš, pohladením svojho pohľadu, mlčaním svojho porozumenia. Prosím vás, sviatosť spovede nemá byť mučením, má prinášať pokoj. Odpusťte všetko, ako vám Boh všetko odpustí. Všetko, všetko.

V tomto pôstnom období s ľútosťou v srdci aj my zašepkajme ako mýtnik: „Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom“ (v. 13). Urobme to spoločne: Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom. Bože, keď na Teba zabúdam alebo Ťa zanedbávam, keď dávam prednosť vlastným slovám a slovám sveta pred Tvojím slovom, keď sa považujem za spravodlivého a pohŕdam inými, keď klebetím o iných, Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom. Keď sa nestarám o ľudí okolo seba, keď som ľahostajný k tým, ktorí sú chudobní a trpia, slabí alebo odsunutí na okraj spoločnosti, Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom.

Pre moje hriechy proti životu, pre moje zlé svedectvo, ktoré poškvrňuje krásnu tvár Matky Cirkvi, pre moje hriechy proti stvoreniu, Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom. Pre moje klamstvá, moju nečestnosť, môj nedostatok transparentnosti a zákonnosti, Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom. Kvôli mojim skrytým hriechom, o ktorých nikto nevie, pre zlo, ktoré som spôsobil iným bez toho, aby som si to uvedomil, pre dobro, ktoré som mohol urobiť a neurobil, Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom.

V tichu, zopakujme si na niekoľko okamihov s kajúcim a dôverujúcim srdcom: Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom. V tichu. Každý nech opakuje vo svojom srdci. Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom. Týmto aktom pokánia a dôvery sa otvárame radosti z najväčšieho daru: Božieho milosrdenstva.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka)



( TK KBS, VaticanNews, ak; ml ) 20230318001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]