Vatikán 14. marca (VaticanNews) Nad zásadným posolstvom Františkovho pontifikátu sa zamýšľa Andrea Tornielli, edičný riaditeľ Dikastéria pre komunikáciu.
Cirkev, ktorá vychádza a ujíma sa iniciatívy, pretože najprv sama na sebe zakúsila iniciatívu Pána, ktorý ju predišiel v láske. Desať rokov po voľbe Jorgeho Maria Bergoglia (13.3.2013) sa oplatí vrátiť k tomu, čo je zásadné a čo sám František naďalej predkladá a dosvedčuje: k tvári cirkvi, ktorá, ako čítame v Evanjeliu gaudium, „vyhľadávať vzdialených, vychádzať na križovatky ciest a pozývať vylúčených. Prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo, ktoré je plodom vlastnej skúsenosti nekonečného Otcovho milosrdenstva a jeho moci“.
Tvár cirkvi, ktorú predkladá pápež František, je tvárou kresťanských spoločenstiev, oslobodených od sebastrednosti, ktoré si uvedomujú svoje pravé misijné poslanie jedine vtedy, keď zrkadlia svetlo ich Pána bez toho, aby sa považovala za zdroj tohto svetla. Spoločenstvo, ktoré sa neuchyľuje k marketingovým stratégiám a prozelytizmu, ktorá sa zbavila nostalgického pesimizmu tých, ktorí oplakávajú už neexistujúce „christianitas“. Sú to spoločenstvá „hriešnikov, ktorým bolo odpustené“ – ak chceme použiť definíciu, ktorú sám na seba uplatňuje rímsky biskup“ – a ktorí na ostatných ľudí vyžarujú trvalo zakúšané Božie milosrdenstvo.
Práve „milosrdenstvo“ je slovom, ktoré najlepšie zhŕňa učenie argentínskeho pápeža, vstupujúceho do druhého desaťročia pontifikátu. Milosrdenstvo ako kľúčové Ježišovo evanjeliové posolstvo, ako vedomie, že sme trvalo milovaní a pozdvihnutí po každom páde. Milosrdenstvo ako kľúč k poslaniu v tejto našej zmene epochy. „Evanjelizujúce spoločenstvo“, čítame ďalej v Evanjeliu gaudium, „vstupuje svojimi skutkami a prejavmi do každodenného života druhých, prekonáva vzdialenosti, ponižuje sa až k pokoreniu, ak je to nutné, a prijíma ľudský život, pričom sa dotýkaj trpiaceho Kristovho tela v jeho ľude “. Je to spoločenstvo ochotné prijímať, počúvať, sprevádzať, teda „nasadiť sa“ tak, ako to Ježiš urobil so svojimi učeníkmi, keď pokľakol a umyl im nohy. Je to spoločenstvo trpezlivé, ktoré na svoju vnútornú súdržnosť nepotrebuje vonkajších nepriateľov, ale „stará sa o pšenicu bez toho, aby sa znepokojovalo kvôli burine“.
Toto posolstvo František dosvedčoval v prvých desiatich rokoch svojej služby, a stelesňoval tak slová, ktoré predniesol ešte ako kardinál pri krátkom vystúpení počas generálnych kongregácií pred konkláve: „Keď premýšľame o budúcom pápežovi, potrebujeme človeka, ktorý z kontemplácie a adorácie Ježiša Krista pomôže cirkvi vyjsť zo seba smerom k existenciálnym perifériám ľudstva, aby bola plodnou matkou jemnej a útešnej radosti z hlásania evanjelia“.
