Vatikán 4. marca (Vatican News) „Žena má schopnosť ovládať spolu tri jazyky: jazyk mysle, srdca a rúk. A myslí to, čo cíti, cíti to, čo si myslí, a robí to, čo cíti, a robí to, čo si myslí. Netvrdím, že to robia všetky ženy, ale majú túto schopnosť, a to je skvelé.“ To je jadro pozdravu pápeža Františka redaktorkám časopisu "Žena, Cirkev, Svet" počas audiencie, ktorá sa konala dnes ráno v Apoštolskom paláci.

Príležitosťou bolo desiate výročie založenia tejto mesačnej prílohy vatikánskych novín „L'Osservatore Romano“ a štvrté výročie jej súčasnej redakčnej rady, ktorej koordinátorkou je Rita Pinciová, ktorá sa Svätému Otcovi prihovorila v mene celej redakčnej rady a zdôraznila krásu tímovej práce: „Všetci pracujeme spoločne, my, ktorí sme tu dnes, aj ľudia, ktorí z rôznych dôvodov nemohli prísť: sme dobrý tím a pracujeme s veľkým záujmom, vášňou a tiež radosťou. Táto naša skupina je medzikultúrna a medzináboženská. Sú medzi nami veriaci aj neveriaci, sme ženy rôznych vierovyznaní a denominácií, matky rodín aj bezdetné ženy, učiteľky, úradníčky, zamestnankyne, novinárky, spisovateľky... a v tom je sila nášho časopisu.“

Pápež poďakoval koordinátorke časopisu a na adresu všetkých prítomných zdôraznil, že mesačník číta s radosťou: „Čítam ho od čias, keď ho koordinoval profesor Scaraffia, pretože sa mi páči, páči sa mi výzva, ktorá je už v názve: Ženy, Cirkev a Svet. A potom dodal: „Ženy majú schopnosť viesť a myslieť úplne iným spôsobom ako my muži, a tiež, povedal by som, nás iným spôsobom prekonávajú. Vidíme to aj vo Vatikáne: tam, kde zapojíme ženy, sa všetko okamžite zmení a posunie dopredu.“ Pápež František potom pridal dve osobné spomienky - na matky, ktoré vídal pred väznicou v Buenos Aires, ako trpezlivo, napriek možným posmeškom, čakajú, aby mohli navštíviť svojich uväznených synov, ktorých nikdy neopustili ani nezanechali. A ďalej hovoril o jednom mužovi, neskôr významnom odborárovi, ktorého z alkoholizmu vyliečila trpezlivá a jemná sila, ale aj dôstojnosť jeho matky, ktorá každé ráno chodila do slabo platenej, podradnej práce.

Od osobných spomienok k všeobecným úvahám je krok krátky. „Ženy, ženy: ženskosť používame ako niečo, čo môžeme zahodiť, niečo, s čím sa môžeme hrať, niečo, z čoho sa môžeme vysmievať,“ poznamenal Francis. A potom sa mu vrátila spomienka, presná, konkrétna: „Raz som sa von der Leyenovej spýtal: 'Povedzte mi, pani: ste lekárka a máte sedem detí, každé popoludnie im telefonujete; povedzte mi: ako sa vám podarilo dosiahnuť európsku dohodu počas Covidu?“. Pozrela sa na mňa a začala ticho gestikulovať rukami a ja som sa na ňu pozorne pozeral, sledoval som jej ruky a nakoniec povedala: „Tak ako to robíme my, matky. Je to tak, je to iný spôsob, je to iná kategória myslenia, ale nielen myslenia: myslenia, cítenia a práce“. Pápež potom hovoril o „troch jazykoch žien: mysli, srdci a rukách“, a napokon uzavrel: „Preto rád čítam a povzbudzujem tento mesačník, a to nie je klerikálny feminizmus pápeža, nie! Je to otvorenie dverí do reality, reflexia, ktorá ide ďalej. Za to vám veľmi pekne ďakujem.“