Praha 9. februára (TK KBS) Prinášame text príhovoru kardinála Mario Grecha, sekretára Synody, ktorý predniesol pri svätej omši v rámci Európskeho synodálneho stretnutia v Prahe 8. februára.
Nemáme jednu spoločnú reč, ale všetky naše reči niečo spoločné majú. Hovoríme rôznymi jazykmi, pochádzame z rôznych jazykových tradícií, ale všetky jazyky používané na našom kontinente obsahujú predložky. Na to, aby sme sa spolu dorozumeli, sú nevyhnutné. Podstatné mená bez predložiek označujúcich miesto, smer alebo čas by dávali len malý zmysel alebo by ho nemali vôbec. Predložky sú naozaj nevyhnutné. Bez nich jazyk nefunguje... a nie len jazyk.
Dokonca ani teológia, naše pojednávanie o Bohu a ľudstve – práve preto, že je to pojednávanie – by bez predložiek nefungovala. Pozrime sa, čo hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. Je to evanjelium ťažké na pochopenie. A o koľko ťažšie by to bolo bez predložiek! Veď práve v použitých predložkách spočíva celý jeho význam. Nič mimo človeka, čo by do neho vchádzalo zvonku, ho nemôže poškvrniť, ale to, čo z neho vychádza, ho poškvrňuje. Bez predložiek by táto veta nedávala zmysel. Zdá sa, že dôraz sa skutočne kladie na predložky. Nič mimo človeka, čo by do neho vchádzalo zvonku ho nemôže poškvrniť, ale to, čo z neho vychádza, ho poškvrňuje. Vulgáta používa predložky extra, in a de.
V tomto evanjeliu sa predložky používajú na rozlíšenie a na objasnenie rozdielov. To, čo je mimo, sa líši od toho, čo je vo vnútri, a jedno sa nemá zamieňať s druhým. Predložky sa tu používajú na vysvetlenie pohybu, na spresnenie toho, čo vchádza dovnútra a čo vychádza von. Predložky však znamenajú ešte čosi ďalšie. Vždy naznačujú nejaký vzťah. Kvalifikujú vzťah medzi jedným a druhým predmetom alebo medzi predmetom a časom či priestorom. Inak povedané, predložka nie je bez vzťahu. To je z dnešného evanjelia zrejmé. Tomu, čo je zvonku, môžeme ako vonkajšiemu porozumieť jedine vtedy, keď sa to posudzuje vo vzťahu k vnútornému. Vchádzanie dovnútra možno chápať ako vchádzanie jedine vtedy, keď sa chápe vo vzťahu k tomu, čo vychádza von. Bez vzťahu neexistuje rozlíšenie. Každé rozlíšenie naznačuje a predpokladá vzťah. A to všetko sa odovzdáva a oznamuje predložkami. A sa môže líšiť od B, ale A nemožno považovať za odlišné, pokiaľ sa o ňom neuvažuje vo vzťahu k B, a naopak. A práve to robí Ježiš: jasne vymedzuje, čo je vnútorné a čo je vonkajšie. Avšak to, čo je vnútorné, nemožno chápať bez vzťahu k vonkajšiemu, a vonkajšie nemožno chápať bez vzťahu k vnútornému.
Aký to všetko má význam pre udalosť, ktorú dnes slávime? Aký to má význam pre našu synodu o synodalite? Domnievam sa, že to má veľký význam. Domnievam sa, že naša synoda je a mala by byť synodou predložiek. Má byť synodou prepozičnou – aj keď nie nevyhnutne synodou propozičnou, teda synodou propozícií a návrhov – ale rozhodne synodou predložiek: prepozícií, teda vopred zaujatých postojov.
Čo tým myslím? Synoda sa často vykresľovala – teológmi, ľuďmi z cirkvi i médiami – v zmysle daných pozícií. A je to tak v poriadku. Otázka však skôr znie: pochopili sme tieto pozície správne? Veď ako často sa táto synoda vykresľovala ako boj konzervatívcov proti liberálom? Ako často sa čítala ako opozícia medzi západom a východom, severom a juhom? Inak povedané, ako často sa táto synoda čítala s prílišným dôrazom na rozlišovací faktor predložiek – prepozícií? Ako často sa pozície a postoje používali výhradne ako ukazovatele rozlíšenia a oddelenia?
Existuje však aj opačný a rovnako problematický spôsob, ako synodu čítať. Koľkokrát sme počuli, že ide o synodu, ktorá by mala všetko rozlíšenie odstrániť? Koľkokrát sme počuli, že táto synoda by mala byť otvorená zmenám a stierať rozlíšenie medzi tým, čo je vo vnútri katolíckej tradície, a tým, čo je mimo nej? Zatiaľ čo prvý prístup vopred zaujaté postoje zdôrazňuje, druhý ich odstraňuje. Prvý chce rozdiely zdôrazniť, druhý ich chce odstrániť, a preto žiadne pozície nepoužíva. Synoda bez nich je však synodou bez odlišností. Je to synoda, na ktorej ide všetko.
Oba tieto výklady však zabúdajú na čosi dôležité, čo som už predtým povedal o predložkách. Predložky neoznačujú iba rozlíšenie, ale rozlíšenie v rámci vzťahu. Niečo je odlišné len do tej miery, nakoľko sa to líši od niečoho iného. Rozdiel naznačený prostredníctvom predložky nemožno chápať bez vzťahu naznačeného v predložke.
Myslím si, že niečo podobné by sa malo stať aj na synode. Synoda tu nie je na to, aby ničila rozdiely, aby ničila katolícku identitu. Nie je tu na to, aby rozdiely zrovnávala so zemou. Skôr je tu preto, aby rozdiely potvrdzovala, aby pomohla porozumieť evanjeliu aj tomu, čo katolícku cirkev robí skutočne jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou. Ale rovnako ako v prípade predložiek možno tieto rozlišovacie znaky cirkvi do hĺbky pochopiť jedine v prípade, že sa o nich uvažuje vo vzťahu k tomu, od čoho sa odlišujú. Jednotu cirkvi možno pochopiť iba vo vzťahu k rozmanitosti. Jej svätosť iba vo vzťahu k tomu, čo je nesväté. Jej všeobecnosť vo vzťahu k tomu, čo je špecifické. A tento vzťah nikdy nie je statický, ale dynamický. Predložky sa nemajú hovoriť raz a navždy. Je potrebné vyslovovať ich každý deň. Každý deň sa znova musíme pýtať, čím sme ako katolícka cirkev odlišní. Ale tiež sa musíme pýtať, ako to, čo nás robí odlišnými, zároveň znamená, že sme vo vzťahu? Lebo, slovami Rowana Williamsa, „jazyk tvorí svet, a tak so sebou nesie aj to, že neustále strácame a znovu objavujeme to, s čím sa stretávame. Prepojenosť jazyka s tým, čo jazyk nie je, je pohyblivý vzorec korelácie, nie indexový vzťah príčiny a následku.“
Práve takto synodu o synodalite chápem a takto sa na ňu s nádejou pozerám. Kiež sa naše snahy nestanú cvičením vo výlučnom rozlišovaní medzi tými, ktorí sú vo vnútri, a tými, ktorí sú vonku: inak povedané, rozlišovaním bez vzťahu, ktoré nakoniec vedie k tomu, že sa nič nerozlíši. Kiež ale naše snahy nevedú ani k vzťahom bez rozlíšenia, ktoré nakoniec spôsobia, že žiadny vzťah neexistuje. Kiež náš Boh, ktorý je úplne odlišný, a napriek tomu úplne v spoločenstve, vedie svoju cirkev k tomu, aby sa stala odlišnou, a napriek tomu vo vzťahu.
