Južný Sudán 7. februára (Vatican News) Christian Carlassare, biskup z Rumbeku v Južnom Sudáne, spomína na dni návštevy pápeža Františka, ktoré prežil zblízka a veľmi intenzívne. Začalo sa to cestou do hlavného mesta Džuba, ktorá bola súčasťou púte za mier. Biskup prešiel približne 200 kilometrov so skupinou 60 mladých ľudí z rôznych klanov a rôznych vierovyznaní, katolíkov i protestantov.

Z Rumbeku vyrazili 25. januára a počas deviatich dní denne prešli približne dvadsať kilometrov, pričom sa cestou zastavovali v rôznych kresťanských komunitách, kde sa modlili a zdieľali, a vyvrcholili 2. februára príchodom do Džuby a stretnutím s pápežom Františkom.

- Spomínate si na tieto dni pápeža v Južnom Sudáne? Ktoré momenty vás najviac zasiahli?

Príchod pápeža bol pre mňa veľmi dojímavým momentom. Stál som v dave s ostatnými biskupmi, všetci sme čakali, a keď sa pápežov vozík dotkol zeme, počul som z diaľky výkriky ľudí, ktorí ho už videli, a cítil som sa veľmi dojatý pri pomyslení, že Svätý Otec, ktorý tak dlho chcel prísť do tejto krajiny, je konečne medzi nami. Keď príde návšteva, vždy požehná, taká je africká kultúra, a tak som si myslel: "Pápež František, teraz ste tu, aby ste požehnali túto krajinu, ktorá bude požehnaná pokojom", ktorý vychádza zo sŕdc ľudí, ktorí sú vnútorne premenení, so srdcom konečne odzbrojeným od všetkého hnevu, ktorý prináša násilie, a pripraveným na dialóg, modlitbu, príhovor, spoločenstvo, bratstvo a tiež odpustenie.

Potom by som povedal, že ďalším momentom bol jeho odkaz diplomatickému zboru, veľmi silný a veľmi priamy: už žiadne slová, ale činy! Myslím si, že práve to Južný Sudán potrebuje najviac, pripomenúť si obraz Nílu, ktorý je veľmi africkým spôsobom chápania reality, a vidieť, že oslobodenie sa nedosiahlo revolúciou uskutočnenou vojenskými alebo politickými hnutiami, ale že oslobodenie prichádza ako dar od zdroja vody, ktorý tiež prináša premenu, prameň, ktorým je Boh, Božie slovo, z ktorého všetci čerpáme a vďaka ktorému sa všetci zjednocujeme okolo tejto rieky, ktorá nás robí ľuďmi, vďaka ktorej prekonávame rozdelenia, vďaka ktorej sme navzájom solidárni.

Stretnutie s ním v katedrále, kde sa prihovoril biskupom, rehoľníkom, kňazom a seminaristom, bolo pre mňa veľmi dojímavé, najmä chvíľa, ktorú sme zažili na konci tejto slávnosti, keď dal tento veľmi krásny priestor mladým ľuďom z Rumbeku, ktorí išli deväť dní pešo, aby ho navštívili, a on prišiel s veľkou jednoduchosťou, pozdravil ich a povedal: "Ďakujeme vám za vaše svedectvo". Títo mladí ľudia dokázali cestovať spolu, hoci patrili k rôznym kmeňom, rôznym klanom, obývali rôzne územia a navzájom sa nepoznali. Spolu kráčali deväť dní a vytvorili bratstvo.

Prvých pár dní som videl, že sa medzi sebou nerozprávajú, že si vytvorili svoje malé skupinky, ale nakoniec sme do Džuby prišli v pokoji, radosti a spoločenstve: skupina sa konečne zjednotila. Toto je svedectvo, ktoré môžu mladí ľudia dať tejto krajine, pretože príliš dlho kráčali s puškou na pleci, a namiesto toho máme teraz mladých ľudí, ktorí, ak dostanú správny impulz, vedia kráčať aj po tejto novej, obnovenej ceste, ktorou je mier.

Potom boli veľmi krásne chvíle v Sále slobody, kde sme sa stretli s vysídlenými ľuďmi. Tam som naozaj plakala, pretože máme toľko ľudí, ktorí stratili svoje domovy, svoju istotu a dôveru žiť vo svojej krajine ako slobodní občania. Video natočené združením Cuamm (premietané počas podujatia a natočené v táboroch pre vysídlené osoby v Južnom Sudáne, pozn. red.) bolo veľmi dojímavé, rovnako ako posolstvo detí, ktoré sa prihovorili pápežovi. Vidím, že z týchto trpiacich ľudí začína vychádzať proces. Zmena v Južnom Sudáne nepríde od elít, ale od týchto ľudí, ktorí toľko trpeli a ktorí budú schopní dať krajine novú víziu.

Na záver by som chcel povedať, že slávenie svätej omše (v nedeľu 5. februára v mauzóleu Jána Garanga), ktorá bola veľmi dobre obsadená, veľmi živá, so slovami pápeža o svetle sveta a soli zeme, nás učí, že táto milosť, ktorú dostávame od Boha, je milosťou, o ktorú sa máme deliť, a tak sa stať soľou a svetlom aj pre iných.

- To, že sa rumbašský biskup vydáva so svojimi veriacimi na pešiu púť do Juby, je správa, ktorá v krajine veľmi koluje, prečo sa toto gesto zapísalo do sŕdc ľudí a tak ich zaujalo?

Južný Sudán má za sebou históriu pešieho presídľovania, keď ľudia putovali krajinou z jednej strany na druhú a hľadali bezpečie. Len si spomeňte, koľko ľudí muselo počas konfliktu opustiť svoje domovy a ísť celé dni a kilometre pešo, aby sa dostali ktovie kam, ktovie do akého bezpečia. Keď teda vidím túto skupinu kráčať jedným smerom, smerom k Džube, kam príde mnoho ľudí zo spoločného dôvodu návštevy pápeža, myslím si, že to dáva víziu nového Južného Sudánu, ktorý tvoria obnovení ľudia, ktorí sa vyrovnali s minulosťou, s históriou násilia, na ktorú by sa, žiaľ, nemalo zabudnúť, ale mala by sa zmeniť. Je potrebné znovu otvoriť nové cesty, aby ľudia dostali nádej, a títo mladí ľudia, ktorí prešli touto cestou, sú nádejou pre celý Južný Sudán, v to naozaj verím.

- Naopak, vysídlenci, tí, ktorí nemajú nič, tí, ktorí by paradoxne takmer nemali právo mať nádej, ukázali na stretnutí s pápežom Františkom, že pevne veria v nádej, že ju naozaj chcú začať budovať, nie preto, aby zmenili svoju vlastnú situáciu, ale pre dobro celej krajiny, pre jednotu národa. Je to niečo takmer nepochopiteľné, ale pápež to potvrdil...

Áno, je to nepochopiteľné ako viera, a preto si myslím, že to, čo bolo povedané na konci Africkej synody, je naozaj pravda, že Afrika je duchovnými pľúcami sveta. Prejavuje sa to v tejto veľkej viere, ktorú chudobní, tí, ktorí sú najviac odsunutí na okraj spoločnosti, vkladajú do Boha a do možnej ľudskosti, ktorou je solidarita, ktorá je jediným spôsobom, ako môžu vysídlení ľudia, utečenci a ľudia, ktorí prišli o všetko, ešte prežiť, táto solidarita, ktorá je ešte možná: solidarita posledných, ku ktorej musíme byť ako Cirkev obzvlášť blízko.