[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je sobota 15. 06. 2024   Meniny má Vít      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pohladiť Božie stádo: Príhovor pápeža duchovným Južného Sudánu
P:3, 04. 02. 2023 15:55, ZAH

Južný Sudán 4. februára (VaticanNews) Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka biskupom, kňazom, rehoľníkom, rehoľným sestrám a seminaristom Južného Sudánu, ktoré predniesol v Katedrále sv. Terézie, v sobotu 4. februára

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s biskupmi, kňazmi, diakonmi, zasvätenými a seminaristami,  Džuba, Katedrála svätej Terézie, 4. februára 2023

Drahí bratia biskupi, kňazi a diakoni, drahí zasvätení a zasvätené, drahí seminaristi, dobrý deň! Drahí novici a ašpiranti: dobrý deň všetkým!

Túžil som sa s vami stretnúť, a dnes chcem Pánovi poďakovať za toto stretnutie. Ďakujem biskupovi Mons. Tombemu Trillemu za jeho pozdrav a vám všetkým, za vašu prítomnosť, a som vďačný aj za vaše pozdravy. Niektorí z vás precestovali celé dni, aby tu dnes mohli byť! 

V srdci si stále nosím niektoré momenty, ktoré som zažil pred touto návštevou: spomínam si na slávnosť v Bazilike svätého Petra v roku 2017, počas ktorej sme vznášali prosby k Bohu o dar pokoja, a duchovnú obnovu v roku 2019 s politickými lídrami, ktorí boli pozvaní, aby si prostredníctvom modlitby vzali do srdca pevné rozhodnutie usilovať sa o zmierenie a bratstvo v krajine. Potrebujeme predovšetkým toto: prijať Ježiša, On je náš pokoj a naša nádej.

Vo svojom včerajšom prejave som sa inšpiroval tokom Nílu, ktorý preteká vašou krajinou, akoby bol jej chrbticou. V Biblii sa voda často spája s pôsobením Boha Stvoriteľa, so súcitom, ktorým hasí náš smäd, keď blúdime po púšti, s milosrdenstvom, ktorým nás očisťuje, keď upadneme do bahna hriechu; v krste nás posvätil „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3,5).

Práve z biblickej perspektívy by som sa chcel teraz opäť pozrieť na vody Nílu. Na jednej strane sa do koryta tohto vodného toku vlievajú slzy ľudu ponoreného do utrpenia a bolesti, ľudu sužovaného násilím; ľudu, ktorý sa môže modliť ako žalmista: „Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali.“ (Ž 137,1). Vo vodách veľkej rieky sa skutočne zbiehajú bolestné stony vašich spoločenstiev, zbiehajú sa výkriky bolesti toľkých zlomených životov, zbieha sa dráma ľudí na úteku, utrpenie ženských sŕdc a strach v detských očiach. Vidno strach v očiach detí.

Zároveň nás však vody veľkej rieky privádzajú späť k príbehu Mojžiša, a preto sú znamením oslobodenia a spásy: z týchto vôd bol Mojžiš vlastne zachránený a tým, že previedol svoj ľud cez Červené more, stal sa nástrojom oslobodenia, ikonou Božej záchrany, ktorá vidí utrpenie svojich detí, počuje ich volanie a zostupuje, aby ich oslobodila (porov. Ex 3,7).

Pri pohľade na príbeh Mojžiša, ktorý viedol Boží ľud cez púšť, si položme otázku, čo znamená byť Božími služobníkmi v dejinách poznačených vojnou, nenávisťou, násilím a chudobou. Ako môžeme vykonávať službu v tejto krajine, na brehu rieky, ktorá je zaliata toľkou nevinnou krvou, zatiaľ čo tváre ľudí, ktorí sú nám zverení, sú zaliate slzami bolesti? To je otázkou. A keď hovorím o službe, robím to v širokom zmysle: o službe kňazskej, diakonskej, katechetickej, učiteľskej a mnohých ďalších, ktoré vykonávajú zasvätení, zasvätené a laici.

Aby som sa pokúsil odpovedať na túto otázku, chcel by som sa zamerať na dva Mojžišove postoje: poddajnosť a prihováranie sa, verím, že tieto dva postoje sa týkajú nášho života tu.

Prvou vecou, ktorá nás upúta v Mojžišovom príbehu, je jeho poddajnosť voči Božej iniciatíve. Nesmieme si však myslieť, že to tak bolo vždy: spočiatku predstieral, že sa snaží bojovať proti nespravodlivosti a útlaku na vlastnú päsť. Keď ho zachránila faraónova dcéra vo vodách Nílu, po odhalení svojej identity sa nechal pohnúť utrpením a ponížením svojich bratov natoľko, že jedného dňa sa rozhodol vziať spravodlivosť do vlastných rúk a zrazil Egypťana, ktorý týral Žida.

Po tejto epizóde však musel utiecť a zostať na púšti dlhé roky. Tam zažil akúsi vnútornú púšť: myslel si, že vlastnými silami čelí nespravodlivosti, a teraz sa v dôsledku toho ocitol na úteku, musel sa skrývať, žiť v samote a prežívať trpký pocit zlyhania. Pýtam sa, v čom Mojžiš urobil chybu? Myslel si, že je stredobodom a spoliehal sa len na vlastné sily. Týmto spôsobom sa však stal väzňom tých najhorších ľudských metód, ako napríklad odpovedať násilím na násilie.

Niekedy sa niečo podobné môže stať aj v našom živote kňazov, diakonov, rehoľníkov, a seminaristov, zasvätených: myslíme si, že sme stredobodom, že sa môžeme spoliehať, ak nie teoreticky, tak aspoň prakticky, takmer výlučne na svoju zdatnosť, alebo že ako Cirkev nachádzame odpoveď na utrpenie a potreby ľudí prostredníctvom ľudských prostriedkov, ako sú peniaze, prefíkanosť alebo moc.

Naopak, ak naša práca pochádza od Boha: On je Pán a my sme povolaní byť poddajnými nástrojmi v jeho rukách. Mojžiš sa to dozvedá, keď k nemu jedného dňa prichádza Boh a zjavuje sa mu „v ohnivom plameni z tŕňového kríka“ (Ex 3,2).

Mojžiš sa necháva pritiahnuť, dáva priestor úžasu, stavia sa do pozície poddajnosti, aby sa nechal osvietiť fascináciou toho ohňa, pred ktorým si myslí: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.“ (v. 3). Toto je tá poddajnosť, ktorá je potrebná pre našu službu: pristupovať k Bohu s úžasom a pokorou.

Sestry a bratia, nestrácajte úžas zo stretnutia s Bohom, nestrácajte úžas z kontaktu s Božím slovom, A on sa nechal priťahovať a usmerňovať Bohom; prvenstvo nie je naše, prvenstvo patrí Bohu. Zverme sa jeho Slovu skôr ako použijeme vlastné slová, aby sme poddajne prijali jeho iniciatívu pred zameraním sa na naše vlastné osobné a cirkevné projekty.

Práve to, že sa poddajne necháme formovať, nás privádza žiť službu novým spôsobom. Pred Dobrým Pastierom chápeme, že nie sme kmeňovými vodcami, ale súcitnými a milosrdnými pastiermi. Nie sme pánmi ľudí, ale sme služobníkmi, ktorí sa skláňajú, aby svojim bratom a sestrám umývali nohy. Nie sme svetskou organizáciou, ktorá spravuje pozemské dobrá, ale sme spoločenstvom Božích detí.

Sestry a bratia, konajme teda ako Mojžiš pred Bohom: s pokornou úctou si vyzujme sandále (porov. v.5), zbavme sa ľudskej domýšľavosti, nechajme sa pritiahnuť k Pánovi a pestujme stretnutie s ním v modlitbe. Každý deň sa približujme k Božiemu tajomstvu, aby sme boli v úžase a aby spálil chrastie našej pýchy a neprimeraných ambícií a urobil nás pokornými spoločníkmi tých, ktorí sú nám zverení. Pokorní sprievodcovia na ceste tým, ktorí sú nám zverení. Mojžiš bol očistený a osvietený Božím ohňom, aby sa stal nástrojom spásy pre svojich trpiacich. Poddajnosť voči Bohu ho robí schopným prihovárať sa za svojich bratov.

Tu je druhý postoj, o ktorom by som vám dnes chcel hovoriť: prihováranie sa. Mojžiš zažil súcitného Boha, ktorý nezostáva ľahostajný voči volaniu svojho ľudu a zostupuje, aby ho vyslobodil. To je krásne: zostúpiť. Boh zostupuje, aby ho oslobodil. Boh zo svojej blahosklonnosti zostupuje, z blahosklonnosti voči nám zostupuje medzi nás až do tej miery, že v Ježišovi prijíma naše telo, prežíva našu smrť a naše peklo. On vždy zostupuje, aby nás pozdvihol. Zostupuje, aby nás pozdvihol.

Tí, ktorí ho zakúsili, sú vedení k tomu, aby ho napodobňovali. Tak to robí aj Mojžiš, ktorý „zostupuje“ uprostred svojich: počas prechodu púšťou tak urobí niekoľkokrát. V najdôležitejších a najťažších chvíľach totiž vystupuje na horu Božej prítomnosti, aby sa prihováral za ľudí, teda aby sa vložil do ich dejín a priblížil ich k Bohu.

Bratia a sestry, prihovárať sa v skutočnosti „neznamená len «modliť sa za niekoho», ako si to často myslíme. Etymologicky to znamená «vstúpiť do stredu», urobiť krok, aby sa človek postavil do stredu situácie“ (C. M. MARTINI, Un grido di intercessione, Miláno, 29. januára 1991). Často to nejde dobre, ale treba to urobiť: Zvolanie príhovoru: prihovárať sa teda znamená zostúpiť, aby sa človek postavil do stredu ľudu, „stať sa mostami“, ktoré ho spájajú s Bohom.

Od pastierov sa žiada, aby rozvíjali práve toto umenie „kráčať uprostred“: mala by to byť špeciálna vlastnosť pastierov, kráčať uprostred. Uprostred utrpenia a sĺz, uprostred hladu po Bohu a smädu po láske svojich bratov a sestier. Našou prvou povinnosťou nie je byť dokonale organizovanou Cirkvou: to môže byť aj akákoľvek firma. Toto nie, ale byť Cirkvou, ktorá v mene Krista stojí uprostred trpiaceho života ľudí a umaže si ruky pre ľudí.

Nikdy nesmieme vykonávať svoju službu tak, že sa budeme naháňať za náboženskou a spoločenskou prestížou, často to škaredé „robiť si kariéru“, ale máme vykonávať ministérium tak, že budeme kráčať uprostred ľudí a spolu s nimi, učiť sa počúvať a viesť dialóg, spolupracovať medzi sebou ako služobníci a s laikmi. Tu by som chcel zopakovať toto dôležité slovo: spoločne. Na to nezabúdajme: spoločne.

Biskupi a kňazi, rehoľníci a diakoni, pastieri a seminaristi, vysvätení služobníci a rehoľníci, vždy s rešpektom k úžasnej špecifickosti rehoľného života: pokúsme sa prekonať pokušenie individualizmu, prekonať pokušenie jednostranných záujmov. Je veľmi smutné, keď pastieri nie sú schopní spoločenstva, keď nie sú schopní spolupracovať, dokonca sa navzájom ignorujú! Pestujme vzájomný rešpekt, blízkosť a konkrétnu spoluprácu. Ak sa to nedeje medzi nami, ako to môžeme hlásať iným?

Vráťme sa k Mojžišovi, a aby sme prehĺbili umenie orodovania, pozrime sa na jeho ruky. Písmo nám v tejto súvislosti ponúka tri obrazy: Mojžiš s palicou v ruke, Mojžiš s vystretými rukami, Mojžiš s rukami zdvihnutými k nebu. 

Prvým obrazom je Mojžiš s palicou v ruke, hovorí nám, že sa prihovára proroctvom. Touto palicou robí zázraky, znamenia prítomnosti a moci Boha, v mene ktorého hovorí. Nahlas odsudzuje zlo, ktorým ľud trpí, a žiada faraóna, aby ho prepustil. Bratia a sestry, aby sme sa prihovárali za náš ľud, sme tiež povolaní pozdvihnúť svoj hlas proti nespravodlivosti a pretvárke, ktoré ničia ľudí a používajú násilie na riadenie obchodu v tieni konfliktu. Ak chceme byť pastiermi, ktorí sa prihovárajú, nemôžeme zostať neutrálni voči bolesti spôsobenej nespravodlivosťou a násilím, pretože tam, kde je žena alebo muž poškodený vo svojich základných právach, je urazený sám Kristus.

V svedectve otca Luku som s radosťou počul, že Cirkev neprestáva vykonávať službu, ktorá je prorocká aj pastoračná. Ďakujeme! Ďakujem vám, pretože ak sa musíme chrániť pred nejakým pokušením, tak je to pokušenie nechať veci tak, ako sú, a nezaujímať sa o situácie zo strachu, že stratíme privilégiá a pohodlie.

Toto je prvý obraz: Mojžiš s palicou. Druhým obrazom je: Mojžiš s rozpätými rukami. Písmo hovorí, že „vystrel ruku nad more“ (Ex 14,21). Jeho vystreté ruky sú znamením, že Boh sa chystá konať. Neskôr bude Mojžiš držať v rukách tabule Zákona (porov. Ex 34,29), aby ich ukázal ľudu; jeho vystreté ruky naznačujú blízkosť Boha, ktorý pôsobí a sprevádza svoj ľud. Na oslobodenie od zla nestačí len prorokovať, ale je potrebné podať ruku svojim bratom a sestrám a podporiť ich na ceste. Pohladiť Božie stádo.

Môžeme si predstaviť Mojžiša, ako ukazuje cestu a podáva ruku svojmu ľudu, aby ho povzbudil ísť ďalej. Štyridsať rokov, ako starý muž, zostáva blízko svojich. A nebola to ľahká úloha: často musel oživovať ľud, ktorý bol skľúčený a unavený, hladný a smädný, občas tiež rozmarný, ktorý prepadol reptaniu a lenivosti.

A aby mohol túto úlohu plniť, musel bojovať aj sám so sebou, pretože občas prežíval chvíle temnoty a skľúčenosti, ako napríklad vtedy, keď povedal Pánovi: „Prečo tak zle zaobchodíš so svojím služobníkom? Prečo som nenašiel milosť v tvojich očiach, že na mňa kladieš celú ťarchu starosti o všetok tento ľud? Ja sám nie som schopný niesť ťarchu všetkého tohoto ľudu. Je to pre mňa priťažké.“ (Nm 11,11.14). Pozrite sa na Mojžišovu modlitbu: je unavený.

Mojžiš sa však nestiahol: vždy bol blízko Boha a nikdy sa neodvrátil od svojich. Aj my máme túto úlohu: vystierať ruky, dvíhať našich bratov, pripomínať im, že Boh je verný svojim zasľúbeniam, povzbudzovať ich. Naše ruky boli „pomazané Duchom“ nielen na posvätné obrady, ale aj na to, aby sme povzbudzovali, pomáhali, sprevádzali ľudí, aby vyšli z toho, čo ich ochromuje, čo ich uzatvára a vyvoláva v nich strach.

A napokon tretí obraz o Mojžišových rukách - zdvihnutých k nebu. Keď ľud upadne do hriechu a urobí si zlaté teľa, Mojžiš sa vráti na vrch - pomyslite na všetku tú trpezlivosť! - a vyslovuje modlitbu, ktorá je skutočným zápasom s Bohom, aby neopustil Izrael. Ide až tak ďaleko, že hovorí: „Ach, tento ľud sa dopustil veľkej viny, veď si urobil boha zo zlata. A teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal!“ (Ex 32,31-32).

Až do konca stojí na strane ľudu, dvíha ruku v jeho prospech. Nemyslí len na svoju záchranu, nezapredáva ľud pre svoje záujmy! Mojžiš sa prihovára, Mojžiš zápasí s Bohom, drží ruky v modlitbe, zatiaľ čo jeho bratia bojujú v údolí (porov. Ex 17,8-16). Podporovať zápasy ľudí modlitbou pred Bohom, čerpať odpustenie, podávať zmierenie ako kanály Božieho milosrdenstva, ktoré odpúšťa hriechy: to je naša úloha orodovníkov!

Milovaní, tieto prorocké, vystreté a zdvihnuté ruky stoja námahu, nie je to ľahké. Byť prorokom, spoločníkom, orodovníkom, svojím životom ukazovať tajomstvo Božej blízkosti k svojmu ľudu si môže vyžadovať samotný život. Mnohí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky - počuli sme to – ako nám sestra Regína povedala o sestrách, ktoré sa stali obeťami násilia a útokov, pri ktorých prišli o život. V skutočnosti obetovali svoj život za vec evanjelia a ich blízkosť k bratom a sestrám je nádherným svedectvom, ktoré nám zanechali a ktoré nás pozýva pokračovať v ich ceste.

Môžeme si pripomenúť svätého Daniela Comboniho, ktorý so svojimi bratmi misionármi vykonal v tejto krajine veľké evanjelizačné dielo: povedal, že misionár musí byť ochotný urobiť čokoľvek pre Krista a evanjelium a že sú potrebné odvážne a veľkodušné duše, ktoré vedia trpieť a zomrieť pre Afriku.

Preto by som vám chcel poďakovať za to, čo robíte uprostred toľkých skúšok a práce. Ďakujem vám v mene celej Cirkvi za vašu obetavosť, za vašu odvahu, za vaše obete a vašu trpezlivosť. Prajem vám, drahí bratia a sestry, aby ste boli vždy veľkodušnými pastiermi a svedkami, vyzbrojenými iba modlitbou a láskou, pastieri svedkovia, ktorí sa pokorne nechajú prekvapiť Božou milosťou a stanú sa nástrojmi spásy pre druhých; prorokmi blízkosti, ktorí sprevádzajú ľudí, orodovníkmi so zdvihnutou rukou.

Nech vás ochraňuje Najsvätejšia Panna. V tejto chvíli v tichosti spomíname na týchto našich bratov a sestry, ktorí tu obetovali svoje životy v pastoračnej službe, a ďakujeme Pánovi, že je nám nablízku. Ďakujeme Pánovi za ich mučenícku blízkosť. Modlime sa v tichu. Ďakujem vám za vaše svedectvo, a ak máte trochu času, modlite sa za mňa.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)



( TK KBS, VaticanNews mj, ml; pz ) 20230204007   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]