Vatikán 1. februára (VaticanNews) Veľká radosť, hudba, piesne a tradičné tance pri omši na letisku Ndolo. Muži, ženy, deti, starí ľudia, kňazi, rehoľné sestry spolu na veľkej ploche od skorých ranných hodín alebo od pár dní predtým, aby sa dostali do prvých radov. Všetci ďakovali pápežovi Františkovi za jeho prítomnosť v nádeji na zmenu.
Homília Svätého Otca
Sv. omša za pokoj a spravodlivosť, Letisko Ndolo, 1. februára 2023
Bandeko, boboto [Bratia a sestry, pokoj] R/ Bondeko [Bratstvo]
Bondeko [Bratstvo] R/ Esengo [Radosť]
Esengo, radosť: Mám veľkú radosť z toho, že vás vidím a stretávam: veľmi som túžil po tejto chvíli, rok sme na to čakali!
Evanjelium nám práve povedalo, že vo veľkonočný večer aj radosť učeníkov bola veľká a že táto radosť vytryskla, „keď videli Pána“ (Jn 20,20). V tejto atmosfére radosti a úžasu sa Zmŕtvychvstalý prihovára svojim. A čo im hovorí? Najmä dve slová: „Pokoj vám!“ (v. 19). Je to pozdrav, ale je to viac ako pozdrav: je to poverenie. Pretože pokoj, ten pokoj, ktorý ohlasovali anjeli v betlehemskej noci (porov. Lk 2,14), ten pokoj, ktorý Ježiš prisľúbil zanechať svojim (porov. Jn 14,27), je teraz po prvýkrát slávnostne zverený učeníkom. Ježišov pokoj, ktorý sa nám odovzdáva aj pri každej omši, je veľkonočný: prichádza so zmŕtvychvstaním, pretože Pán musel najprv poraziť našich nepriateľov, hriech a smrť, a zmieriť svet s Otcom; musel zakúsiť našu samotu a opustenosť, naše peklá, objať a preklenúť vzdialenosti, ktoré nás oddeľovali od života a nádeje. Teraz, po prekonaní vzdialenosti medzi nebom a zemou, medzi Bohom a človekom, je Ježišov pokoj daný učeníkom.
Pripojme sa k nim. V ten deň boli úplne ohromení pohoršením kríža, vnútorne zranení, že opustili Ježiša tým, že sa dali na útek, sklamaní z epilógu jeho príbehu, báli sa, že skončia ako on. Bola v nich vina, frustrácia, smútok, strach... A predsa, Ježiš ohlasuje pokoj, zatiaľ čo v srdciach učeníkov sú trosky, ohlasuje život, zatiaľ čo oni v sebe cítia smrť. Inými slovami, Ježišov pokoj prichádza vo chvíli, keď sa im zdalo, že sa všetko skončilo, v najneočakávanejšom a zúfalom okamihu, keď neboli ani len záblesky pokoja. Takto koná Pán: udivuje nás, podáva nám ruku, keď sa chystáme klesnúť, dvíha nás, keď sa dotýkame dna. Bratia a sestry, s Ježišom zlo nikdy nemá navrch, nikdy nemá posledné slovo. „Lebo on je náš pokoj“ (Ef 2,14) a jeho pokoj vždy zvíťazí. My, ktorí patríme Ježišovi, nemôžeme dovoliť, aby v nás prevládal smútok, aby sa do nás vkradla rezignácia a fatalizmus. Ak je okolo nás taká atmosféra, nech to tak nie je aj pre nás: vo svete, ktorý je znechutený násilím a vojnou, kresťania konajú ako Ježiš. Takmer naliehavo opakoval učeníkom: Pokoj vám! (porov. Jn20,19.21), a my sme povolaní, aby sme si osvojili a povedali svetu túto neočakávanú a prorockú zvesť Pána, ohlásenie pokoja.
Môžeme si však položiť otázku, ako si možno uchovať a zveľaďovať Ježišov pokoj? On sám nám poukazuje na tri zdroje pokoja, tri zdroje, ktoré ho majú naďalej živiť. Sú to odpustenie, spoločenstvo a poslanie.
Pozrime sa na prvý zdroj: odpustenie. Ježiš hovorí svojim: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené“ (v. 23). Ale skôr, než dá apoštolom moc odpúšťať, odpustí im; nie slovami, ale gestom, ktoré Zmŕtvychvstalý pred nimi vykoná ako prvé. Evanjelium hovorí, že im „ukázal svoje ruky a bok“ (v. 20). To znamená, že im ukazuje rany, ponúka im ich, pretože odpustenie sa rodí z rán. Rodí sa vtedy, keď prijaté rany nezanechávajú jazvy nenávisti, ale stávajú sa miestom, kde je možné vytvoriť priestor pre iných a prijať ich slabosti. Vtedy sa krehkosti stávajú príležitosťami a odpustenie sa stáva cestou pokoja. Nejde o to nechať všetko za sebou, akoby sa nič nestalo, ale otvoriť svoje srdce druhým s láskou. Tak to robí Ježiš: tvárou v tvár biede tých, ktorí ho zapreli a opustili, ukazuje rany a otvára prameň milosrdenstva. Nepoužíva veľa slov, ale doširoka otvára svoje zranené srdce, aby nám povedal, že je vždy zranený láskou k nám.
Bratia a sestry, keď nás trápi vina a smútok, keď sa nám nedarí, vieme, kam sa pozrieť: na Ježišove rany, je pripravený odpustiť nám s láskou, ktorá je zranená a nekonečná. On pozná tvoje rany, pozná rany tvojej krajiny, tvojho ľudu, tvojej zeme! Sú to rany, ktoré pália, neustále zapálené nenávisťou a násilím, zatiaľ čo sa zdá akoby nikdy nemal prísť liek spravodlivosti a balzam nádeje. Brat, sestra, Ježiš trpí spolu s tebou, vidí rany, ktoré si nosíš v sebe, a túži ťa utešiť a uzdraviť, predkladá ti svoje zranené Srdce. Tvojmu srdcu Boh opakuje slová, ktoré dnes vyslovil prostredníctvom proroka Izaiáša: „Uzdravím ho, budem ho viesť a dám mu útechu“ (Iz57,18).
Dnes spoločne veríme, že s Ježišom máme vždy možnosť prijať odpustenie a začať odznova, a tiež silu odpustiť sebe samým, ostatným a minulosti! To je to, po čom Kristus túži: pomazať nás svojím odpustením, aby nám dal pokoj a odvahu odpúšťať, odvahu vykonať veľkú amnestiu srdca. Ako dobre nám urobí, keď očistíme svoje srdce od hnevu, výčitiek svedomia, od všetkej zášti a nevraživosti! Milovaní, nech je dnešok chvíľou milosti, aby sme prijali a zakúsili Ježišovo odpustenie! Nech je to ten správny čas pre teba, čo na svojom srdci nosíš ťažké bremeno a potrebuješ sa ho zbaviť, aby si mohol opäť voľne dýchať. A nech je to príhodný čas pre teba, ktorý sa v tejto krajine nazývaš kresťanom, ale páchaš násilie. Tebe Pán hovorí: „Zlož zbrane, objím milosrdenstvo“. A všetkým zraneným a utláčaným tohto národa hovorí: „Nebojte sa vložiť svoje rany do mojich, vaše rany do mojich rán.“ Urobme to, bratia a sestry, nebojte sa vziať kríž zo svojho krku a vreciek, zobrať ho do rúk a priblížiť ho k svojmu srdcu, aby ste sa zdieľali svoje rany s Ježišovými ranami. Keď sa vrátite domov, vezmite si kríž, ktorý máte, a objímte ho. Dajme Kristovi šancu uzdraviť naše srdcia, zahoďme v ňom minulosť, všetok strach a starosti. Aké nádherné je otvoriť dvere svojho srdca a svojho domova jeho pokoju! A prečo si nenapísať do svojich izieb, na svoje šaty, pred svoje domy jeho slová: Pokoj vám? Ukážte ich, budú proroctvom pre krajinu, Pánovým požehnaním pre tých, ktorých stretnete. Pokoj vám: Dovoľme, aby nám Boh odpustil a navzájom si odpusťme!
Pozrime sa teraz na druhý zdroj pokoja: spoločenstvo. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa neobracia na učeníkov jednotlivo, ale stretáva sa s nimi spoločne: hovorí k nim v množnom čísle a prvému spoločenstvu odovzdáva svoj pokoj. Niet kresťanstva bez spoločenstva, rovnako ako niet pokoja bez bratstva. Ale kam kráčať ako spoločenstvo, kam ísť, aby sme našli pokoj? Pozrime sa opäť na učeníkov. Pred Veľkou nocou išli za Ježišom, ale stále uvažovali príliš ľudsky: dúfali vo víťazného Mesiáša, ktorý vyženie nepriateľov, bude robiť zázraky a divy, zvýši ich prestíž a úspech. Ale tieto svetské túžby ich nechali naprázdno, ba vzali spoločenstvu pokoj, vyvolali hádky a odpor (porov. Lk 9,46; 22,24). Aj pre nás existuje toto riziko: byť spolu, ale napredovať sami, hľadať v spoločnosti, ale aj v Cirkvi moc, kariéru, ambície... Takto však človek nasleduje svoje vlastné ja namiesto pravého Boha a skončí ako tí učeníci: uzavretí doma, bez nádeje, plní strachu a sklamania. Ale hľa, na Veľkú noc nachádzajú cestu pokoja vďaka Ježišovi, ktorý na nich dýchne a povie: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20,22). Vďaka Duchu Svätému sa už nebudú pozerať na to, čo ich rozdeľuje, ale na to, čo ich spája. Do sveta už nepôjdu kvôli sebe samým, ale kvôli druhým. Nie preto, aby sa zviditeľnili, ale aby dávali nádej. Nie preto, aby získali uznanie, ale aby prežili svoj život s radosťou pre Pána a pre druhých.
Bratia a sestry, naším nebezpečenstvom je nasledovať ducha sveta namiesto ducha Kristovho. A ako nespadnúť do pascí moci a peňazí, ako nepodľahnúť rozdeleniu, nástrahám karierizmu, ktoré rozkladajú spoločenstvo, falošným ilúziám rozkoše a mágie, ktoré nás uzatvárajú do seba samých? Pán nám to opäť naznačuje prostredníctvom proroka Izaiáša, keď hovorí: „Ja som so skrúšeným a pokorným v duchu, aby som oživil ducha pokorných, aby som oživil srdcia skrúšených“ (Iz 57,15). Riešením je podeliť sa s chudobnými: to je najlepší liek proti pokušeniu rozdelenia a zosvetštenia. Mať odvahu pozerať sa na chudobných a počúvať ich, pretože sú členmi našej komunity a nie cudzincami, ktorých treba odstrániť z pohľadu a vedomia. Otvoriť si srdce pre iných, namiesto toho, aby sme ho zatvárali pre svoje vlastné problémy alebo svoje vlastné zbytočnosti. Začnime od chudobných a zistíme, že všetci zdieľame vnútornú chudobu; že všetci potrebujeme Božieho Ducha, aby nás oslobodil od ducha sveta; že pokora je veľkosťou kresťana a bratstvo jeho skutočným bohatstvom. Verme v spoločenstvo a s Božou pomocou budujme Cirkev vyprázdnenú od svetského ducha a plnú Ducha Svätého, oslobodenú od bohatstva pre seba samých a naplnenú bratskou láskou!
Nakoniec sa dostávame k tretiemu zdroju pokoja: poslaniu. Ježiš hovorí učeníkom: „Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Posiela nás tak, ako jeho poslal Otec. A ako ho Otec poslal na svet? Poslal ho, aby slúžil a obetoval svoj život za ľudstvo (porov. Mk 10,45), aby prejavil svoje milosrdenstvo každému (porov. Lk 15), aby hľadal vzdialených (porov. Mt 9,13). Jedným slovom, poslal ho pre všetkých: nielen pre spravodlivých, ale pre všetkých. V tomto zmysle opäť zaznievajú Izaiášove slová: „Pokoj, pokoj vzdialeným i blízkym, hovorí Pán“ (Iz57,19). Predovšetkým vzdialeným a blízkym: nielen „našim“, ale všetkým.
Bratia a sestry, sme povolaní byť misionármi pokoja, a to nám prinesie pokoj. Je to rozhodnutie: znamená to urobiť v našich srdciach miesto pre každého, znamená to veriť, že etnické, regionálne, sociálne, náboženské a kultúrne rozdiely nasledujú neskôr a nie sú prekážkou. Veriť, že ostatní sú bratia a sestry a sú členmi toho istého ľudského spoločenstva. Veriť, že Ježišov pokoj je určený pre každého. Znamená to veriť, že my kresťania sme povolaní spolupracovať s každým, prelomiť kruh násilia a rozbiť úklady nenávisti. Áno, kresťania, poslaní Kristom, sú z definície povolaní byť svedomím pokoja vo svete: nielen kritickým svedomím, ale byť predovšetkým svedkami lásky; nevymáhať vlastné práva, ale práva evanjelia, ktorými sú bratstvo, láska a odpustenie. Nehľadať vlastné záujmy, ale byť misionármi bláznivej lásky, ktorú má Boh ku každému človeku.
Pokoj vám, hovorí dnes Ježiš každej rodine, spoločenstvu, etnickej skupine, štvrti a mestu v tejto veľkej krajine. Pokoj vám: nech tieto slová nášho Pána znejú v našich srdciach, v tichosti. Počúvajme ich, sú adresované nám a rozhodnime sa byť svedkami odpustenia, aktívnymi v spoločenstve, ľuďmi s poslaním pokoja vo svete.
Moto azalí na matoi ma koyoka [Kto má uši na počúvanie] R/Ayoka [Nech počúva]
Moto azalí na motema mwa kondima [Kto má srdce na odsúhlasenie]
R/Andima [Nech súhlasí.]
(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Andrej Klapka)
