Bratislava 1. januára (TK KBS) Prinášame plné znenia pastierskych listov, ktoré zazneli dnes v kostoloch na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1. januára 2023.
-
Pastiersky list košického eparchu, vladyku Cyrila Vasiľa k novému občianskemu roku
Milí bratia a sestry, ctihodní duchovní otcovia, rehoľníci a rehoľníčky!
Ježiš Kristus je priesečníkom duchovných dejín ľudstva, spája staré s novým a všetko nasmerúva k večnosti. Túto skutočnosť si môžeme dôvernejšie uvedomiť práve dnes, keď stojíme na pomyselnom rozhraní starého a nového občianskeho roku s pokusom o jeho hodnotenie i poučenie a nasmerovanie sa do budúcnosti. Prežili sme rok, ktorý si budeme pamätať ako rok plný nepokoja, obáv, hrozieb.
Rok 2022 sme začali ešte v znamení doznievajúcich pandemických opatrení. Ich prijímanie, či odmietanie vnášalo rozdelenie nielen do našej spoločnosti, ale dokonca aj do Cirkvi, ba priamo do našich rodín. U niekoho viedli všetky tieto obmedzenia a opatrenia k ochladnutiu náboženského života, iní zasa v mene náboženskej horlivosti nešetrili kritikou voči biskupom i pápežovi Františkovi za to, že podľa ich názoru spolupracovali s protiepidemiologickými odporúčaniami lekárskych konzílií príliš lojálne a nepostavili sa na čelo odboja proti pandemickým opatreniam. Nuž, nech toto vraj málo odbojné konanie biskupov i pápeža posúdi Božia múdrosť a spravodlivosť. Odboja a rebélie je však aj bez toho v našej spoločnosti viac než dosť.
Pri mnohých príležitostiach vidíme ako sa rôzne mediálne platformy stali hlasnou trúbou pre šíriteľov konšpiračných teórií, ako aj pre nezodpovedných politikov rozsievajúcich nenávisť a všeobecnú nedôveru, a to všetko v mene akejsi temnej radosti zo šírenia bludov, alebo pre záchranu vlastnej kariéry. Voči tomuto vírusu zla sa budeme musieť naučiť chrániť rovnako ako voči pandémii Covid-19. Neúcta k akejkoľvek autorite, znevažovanie a osobné napádanie na všetkých úrovniach spoločenského a politického života vydávajú smutné svedectvo našej nezrelosti, neschopnosti prekročiť tieň našej malosti.
Nepridávajme sa k tomuto spôsobu komunikácie, nepodporujme ho, neprejavujme mu svoje sympatie podporou jeho protagonistov. Pravdou je, že dva roky epidémie nás poznačili aj infekciou podozrievania, odsudzovania a nedôvery v spoločenských a medziľudských vzťahoch. Snažme sa v Novom roku o obnovovanie slušnosti, zodpovednosti, úcty i patričnej medziľudskej dôvery.
Obdobie nútenej izolácie viedlo najmä u mladšej generácie neraz k úteku pred ťažkosťami každodennej existencie a to uzatvorením sa do virtuálneho priestoru, do tohto nového sveta poskytujúceho donedávna netušené možnosti a súčasne skrývajúceho už aj poznané, ale aj ešte ani nepoznané nebezpečenstvá. Niektorými dôsledkami tohto vývoja sa už zaoberajú psychológovia i sociológovia, stretávajú sa s ním pedagógovia. Všetci tí, ktorým leží na srdci formovanie mladej generácie by mali pozorne vnímať a hodnotiť, čo a kto napĺňa mysle detí a mladých ľudí a ako tým zasahuje do ich ešte prebiehajúceho a neraz krehkého osobnostného vývoja. Nejde tu už len o už tradičné vtieravé prezentovanie banálnych povrchností bulvárneho charakteru, alebo o morálne splošťovanie ľudskej sexuality šírením jej sfalšovaného obrazu v pornografii. Virtuálny priestor sa stále viac stáva aj priestorom pre nebezpečnú šikanu, pre ponižovanie ľudskej dôstojnosti, pre vydieranie, či pre priame zneužívanie. Všetky tieto javy so sebou nesú negatívne, niekedy aj celoživotné dopady a traumy.
Na toto by sme mali pamätať pri obozretnom a zodpovednom hodnotení výstupov virtuálneho i mediálneho sveta a najmä pri hodnotení ich vplyvu na formovanie mladej generácie. Zvlášť pre túto mladú generáciu by sme mali v našich farských spoločenstvách vytvárať ešte vhodnejšie zázemie pre možnosť stretávania sa, pre spoločné zdieľanie viery i pre osobné dozrievanie.
Vírus zla sa šíri svetom a ohrozuje každého a postupne degraduje človeka, ktorý mu podľahne a stane sa jeho ďalším šíriteľom. Najvypuklejšie vidíme tento vírus zla vo vojnách, ktoré zúria v rôznych končinách sveta. Napadnutie susednej Ukrajiny vojskami Ruskej federácie, tento prvý medzištátny vojenský konflikt v Európe od konca druhej svetovej vojny, sa bezprostredne dotkol aj Slovenska a istým spôsobom nás vrátil o celé generácie dozadu. Vynorila sa nám v pamäti naša história z roku 1938/1939 i 1968. Vlny ukrajinských utečencov, prevažne žien a detí, sme prijali so štedrým srdcom, s pochopiteľným ľudským i kresťanským súcitom. Aj naše rodiny kedysi utekali pred pazúrmi dvoch krvavých ideológií minulého storočia. Preto sa patrí vyjadriť poďakovanie všetkým, ktorý prejavili a prejavujú štedré a súcitné správanie zoči-voči ľudskému utrpeniu spôsobenému vojnou.
Na druhej strane sme sa popri prejavoch štedrosti ale neraz podvedome otvorili aj rastúcej propagande podnecujúcej egoizmus a strach. Táto propaganda nám našepkáva, že vojnou zapríčinené zhoršenie ekonomickej situácie, ktoré sa aj nás čoraz viac bolestne dotýka, nie je vraj spôsobené správaním agresora, ale práve naopak, je spôsobené reakciou slobodného sveta a najmä Ukrajiny. „Ukrajina zbytočne predlžuje vojnu“ hovoria niektorí. Robí to vraj tým, že sa jednoducho nevzdala, tým, že sa aj za cenu obrovských strát a utrpenia celého národa aj naďalej bráni presile a že chce obnoviť svoju štátnu integritu, ktorú jej pri jej vzniku garantovali svetové mocnosti i samotné Rusko. Preto Ukrajina i naďalej prosí o pomoc i o vytváranie medzinárodného diplomatického i ekonomického tlaku na agresora. Aký postoj tu treba zaujať? Namiesto dlhých, viac či menej duchaplných geopolitických špekulácií, by možno stačilo uvedomiť si jedno základné pravidlo: „Čo chcete, aby vám robili, robte aj vy iným! Čo nechcete aby vám robili, nerobte ani vy iným.“Niekedy naozaj stačí vžiť sa do situácie blížneho, predstaviť si, že sme na jeho mieste a mnohé falošné špekulovania sa rozplynú.
Uplynulý rok bol aj rokom synodálnej cesty, ktorá má prebudiť väčšiu angažovanosť laikov v živote Cirkvi. Využime teda túto synodálnu skúsenosť. Stávajme sa všetci stále viac aktívne účastnými v našich farských spoločenstvách. K tejto aktivite patrí nielen návšteva chrámu, či účasť na liturgickom živote, ale aj iné mnohoraké spôsoby formovania a rozvíjania ducha cirkevného spoločenstva ale aj osobnej náboženskej formácie. Je to činnosť charitatívna i sociálna, napríklad aj rozvojom farských charít, ktoré môžu priamo pomáhať drobnými skutkami lásky voči tým v našom okolí, ktorí pomoc potrebujú. Pri ohlasovaní evanjelia svet dnes viac načúva svedkom kresťanskej lásky než kazateľom nemenných právd.
Rok, ktorý je pred nami bude náročný pre každého. Zhoršujúca sa ekonomická situácia je veľkou výzvou aj pre našu eparchiu, pre jej schopnosť zabezpečiť základné materiálne potreby na chod cirkvi. Ide predovšetkým o zabezpečenie formácie bohoslovcov, o pokračovanie pastoračných aktivít s mládežou, o podporu chudobnejších farností, a to najmä v situácii, keď musia čeliť nepredvídaným výdajom na opravy chrámov či farských budov.
Vplyvom viacerých faktorov reálny podiel štátneho príspevku, nevyhnutný na podporu cirkví, každým rokom klesá. Iste, budeme sa snažiť o hľadanie nových zdrojov, najmä o lepšie zhodnocovanie cirkevného majetku, ale už teraz je zrejmé, že je nevyhnutné obrátiť sa na všetkých členov našej eparchie a cirkvi s prosbou o konkrétnu a adresnú pomoc. Už aj symbolický dar jedného eura ročne na takýto podporný fond pre potreby celej eparchie od každého jej člena, by aspoň čiastočne pomohol pri prekonávaní súčasných prekážok a pri pokračovaní týchto aktivít.
Som si vedomý, že takáto prosba v situácii všeobecne rastúcich cien i ostatných výdavkov vyznieva možno nevhodne, ba môže pôsobiť na niekoho priam pohoršlivo. Na druhej strane som ale presvedčený, že príbeh chudobnej vdovy, ktorá prispela do chrámovej pokladnice zo svojho veľmi skromného majetku sa v dejinách našej cirkvi opakoval už mnohokrát. Naši predkovia, napriek svojej materiálnej chudobe, dokázali zanechať nám, ich potomkom krásne chrámy, ktoré stavali a zdobili na Božiu slávu a nie na svoju chválu. Ďalšie generácie sa štedro starali o ich udržiavanie pretože v nich videli privilegované miesto na zdieľanie Božích milostí a na odovzdávanie viery. Nenechali sa zahanbiť v štedrosti, pretože v nej videli záruku Božieho požehnania. Som presvedčený, že ani dnešná generácia nebude konať inak.
Pri všetkých osobných i celocirkevných starostiach a obavách o materiálnu situáciu však nestrácajme zo zreteľa predovšetkým duchovný rozmer nášho osobného života i života celej našej cirkvi. Jeho prejavom je aj liturgický život. Náš vzťahu k bohatstvu liturgických foriem, ktoré ponúka byzantská tradícia budeme môcť v tomto roku uskutočňovať najmä počas Veľkého pôstu, v ktorom chceme v našich farnostiach v duchu pôstnej liturgickej disciplíny dať väčší dôraz na slávenie liturgie Vopred posvätených darov, ale aj na spoločnú modlitbu večierne, či utierne v dňoch, keď sa neslávi eucharistická liturgia ani VPD. Tieto modlitebné stretnutia sa môžu stať privilegovaným miestom veľkopôstnych biblických katechéz.
Sila, ktorú čerpáme z Božieho Slova a zo sviatostí, z bohatstva našej liturgie sa pre nás môže stať práve tou pridanou hodnotou, ktorá nám pomôže hľadieť do budúcnosti s nádejou i odvahou. Bude pre nás energiou, ktorú tak potrebujeme, aby sme dokázali čeliť mnohorakým ťažkostiam v osobnom i spoločenskom živote.
Svätý Pavol nás vo svojom liste k Rimanom povzbudzuje: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. ...Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ... som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rim 8, 28. 35. 38-39)
O túto Božiu lásku chceme prosiť v nastávajúcom Novom roku, toto Božie požehnania aj ja vám všetkým vyprosujem a k nemu vám žehnám.
+ Cyril Vasiľ SJ
arcibiskup – košický eparchiálny biskup
-
Pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky
Milí bratia a sestry,
na začiatku občianskeho roka vás všetkých veľmi rád pozdravujem slovami sv. Pavla: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista“ (Rim 1,7), a zároveň v dnešnú slávnosť Panny Márie
Bohorodičky prosím za nás všetkých: „Oroduj za nás Svätá Božia Rodička.“
Začíname nový úsek nášho života a ako veriaci ľudia prosíme o Božie požehnanie a ochranu Panny Márie pre nás všetkých. Ako veriaci ľudia sa však iste aj pýtame, čo nás čaká v tomto roku, ale nebojme sa položiť si tiež otázky: „Čo ak práve v tomto roku budeme povolaní do večnosti? Ako sa postavíme pred síce milosrdného, ale aj spravodlivého Sudcu?“ Naša odpoveď sa môže odvíjať aj od väčšieho uvažovania o prijatom krste, o sviatosti birmovania a osobnom hľadaní Boha či vzťahu k Bohu. Je to veľmi dôležitá téma pre náš život na zemi i po ňom - vo večnosti.
Teda nutne sa musíme pýtať: Aký mám názor na sviatosť krstu, birmovania a svoj vzťah k Bohu? Sú moje postoje sformované podľa náuky Cirkvi alebo podľa ducha sveta? Duch sveta nahovára napr. kresťanským rodičom, že narodené dieťa nie je treba čím skôr pokrstiť, ale keď dorastie, nech sa rozhodne samo. To akoby ten istý rodič neučil svoje dieťa už od detstva slušnosti, materinskému jazyku, neposielal by ho do školy a podobne. Je správne, ak rodičia nebudú dieťa učiť rozprávať od malička? Rodič, ktorý je veriaci, bude od malička nábožensky vychovávať všetky svoje deti. To isté platí o prijatí sviatosti birmovania. Múdremu a zodpovednému rodičovi bude záležať, aby ich syn či dcéra sa vo svojom čase zúčastnili na príprave k sviatosti birmovania a boli pobirmovaní.
Celá naša obnova hlbšie prežívať prijaté a ponúkané sviatosti krstu a birmovania, nech začne slovami, ktoré Boh Otec vyslovil pri krste svojho Syna v Jordáne: „Toto je môj milovaný syn...“ (dcéra) (porov. Mt 3,17); a prežime, že tú istú priazeň prejavil Boh aj každému z nás, ktorí sme pokrstení. Preto si pripomeňme, v čom sa prejavuje veľká Božia láska k nám cez krst. „Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove“ (KKC 1213).
Pri prijatí sviatosti birmovania dostávame veľmi veľa Božích darov. Teda nielen sedem. Číslo sedem znamená neobmedzené množstvo. Čo však potrebujeme pochopiť ako dôležité, je to, že cez sviatosť birmovania získavame tú istú silu a oporu, akou boli vyzbrojení dvanásti apoštoli, keď boli vyslaní do celého sveta, aby ho evanjelizovali.
Známy francúzsky neverec Voltaire sa posmešne vyjadril o diele dvanástich apoštolov a plný pýchy povedal: „To, čo dokázali dvanásti jednoduchí apoštoli, to ja zničím sám svojim rozumom.“ Vieme, že sa mu to nepodarilo, že Cirkev je tu stále, aj keď v pôvodných kresťanských krajinách je život viery oslabený. Ale treba sa pozrieť na plné kostoly v Afrike a v Ázii, z ktorých počuť radostný spev a modlitby. A pritom v niektorých krajinách týchto svetadielov ľudia vedia, že ak sa v nedeľu vyberú do kostola na svätú omšu, ešte sa nemusia z nej aj vrátiť. Teroristi už pripravili veľký počet kresťanov o život. O týchto kresťanoch nikto nepovie, že sú nimi len na papieri alebo zo zvyku!
Celosvetovo, ako sa neraz vyjadril pápež František, kresťania sú dnes najviac prenasledovaní a denne zomrie mučeníckou smrťou za vieru približne 13 kresťanov. Ale práve v tých krajinách, kde sa prelieva ich krv, je Cirkev stále živá a z jej počtu neubúda, ale naopak, rastie aj počtom. Potvrdzuje sa, čo kedysi povedal Tertulián: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.“ Na druhej strane musíme s bolesťou konštatovať, že v krajinách, kde sa pre vieru nezabíja, i keď ponižovanie tam existuje, v týchto krajinách sa veriaci skôr premieňajú na praktizujúcich materialistov, ktorí, ako to kedysi povedal dnes už svätý Ján Pavol II.: „žijú tak, akoby Boha nebolo.“ A ak ešte hovoria o sebe, že sú veriaci, dávajú si pozor, aby vo svojom okolí veľmi nevyčnievali a najmä aby ich nepovažovali za „fanatických“, keď by ich videli každú nedeľu a sviatok ísť do kostola a sem-tam by sa aj niekedy zastali Cirkvi pred inými.
V Roku, keď si v našej diecéze chceme pripomínať dôležitosť krstu i sviatosti birmovania a vôbec osobného vzťahu k Bohu, začnime spoločne odhaľovať krásu a hĺbku týchto sviatostí, a tak sa prehĺbi aj náš život viery. Je pravdou, že každý bude musieť pre to aj niečo urobiť: Dopĺňať si poznanie o týchto sviatostiach z Katechizmu katolíckej cirkvi alebo čítať katechézy, ktoré ponúkame a odporúčame pre tento rok a budeme ich uverejňovať na našej webovej stránke www.burv.sk. A brať za samozrejmú prax života kresťana katolíka aj pravidelnú účasť na bohoslužbách.
Ponúknuté kroky nám uľahčia aj ďalšie spolu-kráčanie na synodálnej ceste a môžu byť aj prejavom našej vďaky za návštevu pápeža sv. Jána Pavla II. v Rožňave pred 20 rokmi (13. septembra 2003).
V duchu viery vykročme do nového roka 2023, v ktorom sa usilujme byť každým dňom bližšie k Bohu i ľuďom. Určité štatistiky nám signalizujú, že to nebude jednoduchý rok, ale keď naši predkovia zvládli s Božou pomocou vo svojom živote mnohé náročné skúšky, napr. dve svetové vojny, či totalitný režim, s Božou pomocou, pod ochranou Panny Márie i sv. Jozefa môžeme zvládať aj my všetko, čo príde v osobnom živote alebo v živote národa.
Milí bratia a sestry, na prahu nového roka 2023, plný dôvery najskôr zopakujem a doplním slová modlitby k Panne Márii: „Oroduj za nás Svätá Božia Rodička. Za nás všetkých pokrstených, pobirmovaných a hľadajúcich Boha.“ Vám i vašim drahým, prajem všetko najlepšie, prajem vám ochotu hľadať a odhaliť veľkosť Božích darov, ktoré sme dostali v krste a pri birmovke a trocha sa s hrdosťou zamyslieť i nad tým, že ako pokrstení a pobirmovaní, vytvárame takmer miliardovú katolícku rodinu. Preto vám tiež odporúčam: každý si zistite, kedy ste boli pokrstení a pobirmovaní, a tieto dni odteraz slávte tak, ako zvyknete narodeniny, meniny či iné udalosti, ktoré slávite spolu v rodine.
Teším sa na všetky stretnutia s vami počas tohto roka a všetkým vám žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup
-
Pastiersky list spišského diecézneho administrátora Mons. Jána Kuboša na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky
„Pokoj – ovocie zmierenia“
Milovaní bratia a sestry!
Včerajší deň a všetky predchádzajúce dni kalendárneho roka už pominuli. Už na nich nič nezmeníme. A to i napriek tomu, že medzi nimi nájdeme aj také, ktoré boli dňami nepokoja. Vojna na Ukrajine znepokojila mnoho ľudí po celom svete a určite aj nás. Pápež František zverejnil mnoho výziev na ukončenie konfliktov.
Aj udalosti na Slovensku vo verejnom a politickom živote priniesli so sebou množstvo nepokoja. Preto v projekte nazvanom Advent s Konferenciou biskupov Slovenska bola snaha upriamiť naše úvahy na Advent pokoja. Preto aj myšlienky na začiatku kalendárneho roka, keď slávime slávnosť Bohorodičky Preblahoslavenej Panny Márie, chceme pri pohľade na ňu, Kráľovnú pokoja, zamerať na tú vzácnu hodnotu, ktorou je pokoj.
V evanjeliu sme pred chvíľou počuli, že keď pastieri odišli, Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Zachovávať Božie slovo vo svojom srdci a premýšľať o ňom – toto je cesta múdrosti k dosiahnutiu pokoja. Chceme teda upriamiť náš pohľad na Pannu Máriu, cez ktorú k nám prišiel Obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja (Iz 9, 5). Iste aj preto ju uctievame ako Matku dobrej rady, alebo aj Kráľovnú pokoja. A jeden zo znakov múdrosti je pokoj, ktorý je ovocím zmierenia. Práve na toto poukazuje sv. Pavol v liste Kolosanom, keď o Kristovi píše: 19Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť 20a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi (Kol 1, 19-20). Kristus prináša na svet najprv zmierenie, a následne pokoj, ktorý je ovocím zmierenia.
Kde je zmierenie, tam je otvorenosť aj pre obdarovanie. A Vianoce sú jedinečnou príležitosťou na obdarovanie. Veď príchodom Božieho Syna na svet sám Boh sa daruje človeku. Zároveň nás spevom anjelov pobáda žiť s ľuďmi dobrej vôle v pokoji. Preto zmierenie je prioritou pred darovaním. Naozaj, načo by nám boli akékoľvek dary, keby sme v srdci mali trvalý nepokoj ako dôsledok pokazených vzťahov!
A hoci Vianoce sú sviatkami obdarovania, zmierenie zostáva prioritou pred obdarovaním.
Lekár a konvertita MUDr. Pavol Strauss v knihe Úsmev nad úsmevom zamýšľajúc sa nad cestou k múdrosti píše: „Veľká múdrosť – mať pokoj v sebe; najväčšia múdrosť – dať ho aj iným.“ A práve toto robí Boh prostredníctvom Božieho Syna, ktorý hovorí: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam (Jn 14, 27).
Sme na začiatku kalendárneho roka. Sme si vedomí svojich doterajších zlyhaní, svojich hriechov z našej ľudskej slabosti, ale aj omylov spôsobených nedostatkom múdrosti. Možno nám chýbala dobrá rada, usmernenie alebo povzbudenie, a tak nie všetko bolo vo vzťahoch dobré: možno niektoré veci sme urobili zle aj vo vzťahu k Pánu Bohu, aj vo vzťahu k blížnemu; alebo niektoré veci sme zanedbali. To zlé z našej strany, čo je za nami, odovzdávame milosrdnému Bohu. Zároveň na prahu nového roka sa v nádeji dívame dopredu a obraciame k Panne Márii, Kráľovnej pokoja.
V úvode tohto listu zazneli slová: Včerajší deň a všetky predchádzajúce dni kalendárneho roka už pominuli. Už na nich nič nezmeníme. Je to tak. – Ale môžeme zmeniť seba! Phil Bosmans (belgický katolícky kňaz +2012) v knihe Kľúč šťastia píše:
„Väčšina ľudí si myslí, že môže zmeniť svet bez toho, že by zmenili seba samých. Tí hore hovoria, že by to mali urobiť tí dole. Tí dole hovoria, že sa to týka tých hore. Muži si myslia, že by sa mali zmeniť ženy. Ženy by chceli, aby to urobili muži. A tak si naháňame strach a vytvárame zbytočný stres. ... Iba presvedčenie a pochopenie, iba priateľstvo môžu priviesť ku zmene. Kto chce ľudí meniť násilím, je diktátor.
Jedine ľudský tvor je schopný zmeniť samého seba.
Len ak zmení seba, bude môcť zmeniť aj svet či spôsob spolužitia“ – toľko Phil Bosmans.
Boží Syn prišiel na tento svet, aby ho zmenil. Aby ho po prvotnom hriechu človeka a jeho následkoch zmenil k lepšiemu. Aby všade zavládla láska. Aby všade na svete z úst človeka zaznievala oslava Boha. Aby všade na svete bol zjavný pokoj v srdciach ľudí dobrej vôle.
Pápež sv. Ján Pavol II. vo svojom prvom Posolstve k svetovému dňu pokoja v r. 1999 uvádza, že pevným a trvalým základom na vybudovanie pokoja je dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro (bonum commune): „Základy na vybudovanie pokoja sú pevné a trvalé len vtedy, keď je našou hlavnou inšpirujúcou zásadou presadzovanie dôstojnosti ľudskej osoby a keď snaha o spoločné blaho sa stala úlohou, ktorej sa dáva prednosť“ (sv. Ján Pavol II., Posolstvo k svetovému dňu pokoja 1999).
Napriek tomu, že ľudstvo je poznamenané hriechom, nenávisťou a násilím, Boh ho povoláva vytvárať jednu jedinú rodinu. Uznajme tento Boží plán a usilujme sa o vytváranie súladu v našich medziľudských vzťahoch.
Drahí bratia a sestry! Vám všetkým a každému zvlášť želám, aby sme podobne, ako Bohorodička Panna Mária, Kráľovná pokoja, urobili zo svojho života jednu nádhernú oslavu nášho Boha a svojím podielom prispeli k dobrým vzťahom medzi tými, ktorí žijú okolo nás – či už sú nám blízki, či vzdialení.
„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“
V modlitbe na Vás pamätám a žehnám Vás v mene † Otca i † Syna i † Ducha Svätého. Amen.
+ Ján Kuboš
diecézny administrátor Spišskej diecézy
-
Pastiersky list banskobystrického biskupa Mons. Mariána Chovanca na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky – naše šťastie
Drahí bratia a sestry, na prahu nového roku 2023 vás so svojimi najbližšími spolupracovníkmi srdečne a rád pozdravujem. Dnes si viac ako inokedy podávame ruky a vinšujeme si „šťastie“. Je to krásny zvyk a naša kresťanská viera ho ešte umocňuje, pretože nás vedie k tomu najväčšiemu šťastiu – ku spáse.
Dnes, na Nový rok, sa náš pohľad upiera na Pannu Máriu ako Bohorodičku. Ako je 1. január začiatkom kalendárneho roka, tak je Mária začiatkom Ježišovho príchodu na zem. Začiatkom jeho neviditeľného počatia a jeho viditeľného narodenia v Betleheme. Preto ju dnes oslavujeme ako Božiu Rodičku. Čo táto oslava znamená?
Pomenovanie „Božia Rodička“ vyjadruje našu vieru o Ježišovi, konkrétne to najhlavnejšie: - že on je od večnosti pravý Boh a - že „v čase“ si vzal ľudské telo a je aj pravý človek. Jeho večné Božstvo sa opravdivo a reálne spojilo s človekom; naša ľudská prirodzenosť je tak mimoriadne obohatená a povýšená nad všetko, čo je stvorené, a to je naše šťastie. Kristovo Božstvo úplne preniká človečenstvo a je s ním spojené viac, ako s čímkoľvek iným. Boh totiž osobne nevstúpil do nejakej veľkej hviezdy, či do nejakej hory, či do ušľachtilého zvieraťa alebo vzácneho minerálu alebo kovu. Ježiš sa vtelením spojil s človekom – aby ho povýšil, aby ho vykúpil.
Svätý Pavol apoštol o Kristových spásnych udalostiach učil, že sa stali práve preto, „aby sme sa my stali Božími deťmi a dostali adoptívne synovstvo“ (por. Gal 4, 5). Skúsme sa teraz, na prahu nového roka, v ktorom nevieme, čo nás čaká, potešiť týmto najšťastnejším faktom: Boh je naším Otcom a my sme jeho deti!
Povzbudenie nad dobrým otcom nám môže oživiť dojímavá biblická scéna. V Druhej knihe Samuelovej je úchvatný opis otcovskej bolesti kráľa Dávida, keď dostal správu, že jeho syn Absolón je mŕtvy: „Kráľ sa zachvel, vystúpil do izby nad bránou a zaplakal... Keď odchádzal, hovoril: «Syn môj, Absolón; syn môj, syn môj, Absolón!» Kráľ si zahalil hlavu a opakovane volal veľkým hlasom: «Syn môj Absolón, Absolón, syn môj, syn môj!» (por. 2 Sam 19, 1. 5). Kráľovi vojaci a služobníci boli nemálo prekvapení veľkým Dávidovým zármutkom, lebo vedeli, ako škaredo sa Absolón zachoval ku svojmu otcovi. Absolón sa dal krátko predtým vyhlásiť za kráľa a vyvolal bratovražednú občiansku vojnu. Pokorený kráľ Dávid musel pred vzbúreným synom Absolónom utiecť z Jeruzalema a skryť sa v horách. Dávid však nebral ohľad na túto trpkú a bolestnú skúsenosť. Srdcevrúco žialil nad stratou milovaného syna, svojho dieťaťa.
Otcovská láska kráľa Dávida nás udivuje. Dnešná slávnosť a tento vianočný čas nás pozýva k ešte väčšiemu úžasu – náš nebeský Otec má väčšie a milujúcejšie srdce, ako mal kráľ Dávid. Náš nebeský Otec sa ešte viac sužuje nad našimi slabosťami a hriechmi, ktoré nás robia duchovne mŕtvymi, ako sa sužoval Dávid, keď zahynul jeho syn Absolón, visiaci na dube, prebodnutý troma kopijami. Znakom tejto mimoriadnej Božej priazne voči nám je to, že „poslal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16), ktorý „sa narodil z Panny Márie“ (por. Mt 1, 18n). Dnes uplynulo osem dní od pamiatky jeho narodenia v Betleheme – od Vianoc. Nech nám tento vianočný čas otvorí náš duchovný zrak, aby sme lepšie videli milujúceho Boha Otca. Nech nám pripomenie, že Božia adopcia je naším najväčším šťastím. Tá nás povýšila zo stavu mŕtvych otrokov do hodnosti živých Božích detí. Svätý Ján apoštol napísal: „My sa nielen nazývame Božími deťmi, ale skutočne nimi aj sme“ (por. 1 Jn 3, 1).
Dnes na Nový rok si viac ako inokedy vinšujeme „šťastie“. Viera vo vtelenie Ježiša, nášho Vykupiteľa, mimoriadne umocňuje všetky naše krásne priania, lebo nám pripomína najväčšie možné šťastie – spásu. Prosme Pannu Máriu, Bohorodičku, aby tak, ako stála na začiatku Ježišových spásnych diel, po celý tento rok stála pri nás so svojou materinskou pomocou a mocným orodovaním.
K tomu vás zo srdca a rád žehnám, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Mons. Marián Chovanec
banskobystrický biskup
-
