Bratislava 30. septembra (TK KBS) Cirkev na Slovensku si dnes pripomína päť rokov od blahorečenia saleziána kňaza Titusa Zemana. Saleziáni dona Bosca a farnosť Vajnory pozývajú pri príležitosti 5. výročia blahorečenia saleziána - kňaza dona Titusa Zemana spoločne ďakovať dobrotivému Bohu za tento výnimočný dar pre Cirkev na Slovensku. Ďakovné sväté omše sa uskutočnia v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Bratislave - Vajnoroch.
Slovensko dostalo nového blahoslaveného 30. septembra 2017. Titus Zeman bol za komunizmu prenasledovaný a zomrel v roku 1969. Pápež František schválil dekrét o mučeníctve Zemana, čo umožnilo jeho vyhlásenie za blahoslaveného. Slávnostnému obradu blahorečenia na pontifikálnej svätej omši za účasti tisícok veriacich predsedal pri Kostole Svätej rodiny v Bratislave – Petržalke legát pápeža Františka Angelo Amato, vtedajší prefekt Kongregácie pre kauzy svätých.
Salezián Titus Zeman po druhej svetovej vojne zorganizoval dva ilegálne prechody bohoslovcov z komunistického Československa cez rieku Morava do Rakúska a Talianska. Pri tretej podobnej akcii bol spolu s takmer celou skupinou zadržaný. Kňaza Zemana obvinili zo špionáže a velezrady a odsúdili na trest väzenia na 25 rokov, ktorý si odpykával vo viacerých väzniciach. Na slobodu bol podmienečne prepustený v roku 1964 a po páde komunistického režimu rehabilitovaný.
Blahorečenie je v rímskokatolíckej cirkvi jedným z prvých stupňov v procese k svätorečeniu. Beatifikácia znamená vyhlásiť toho, kto bol doteraz nazývaný Boží služobník alebo ctihodný, za blahoslaveného. Je to akt, ktorým – po uskutočnení predpísaného procesu – pápež dovolí, aby sa Božiemu služobníkovi preukazoval verejný cirkevný kult, na istom území a predpísanými spôsobmi, napr. v diecéze, ktorá proces viedla, alebo aj v celom národe, do ktorého Boží služobník patril, alebo v určitej skupine veriacich, napr. v reholi.
Pápež stanovil dátum liturgického slávenia sviatku nového blahoslaveného na 8. januára.
Životopisný profil Titusa Zemana
Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch pri Bratislave ako prvé z desiatich detí. Keď má 10 rokov, po detstve, ktoré bolo poznačené častými zdravotnými problémami, sa na príhovor Sedembolestnej Panny Márie náhle uzdraví. V ten deň jej Titus v tajnosti svojho srdca prisľúbi, že „bude navždy jej synom“, dajúc do tohto vyjadrenia pevné predsavzatie zasvätiť sa.
Do národnej svätyne, ktorá jej je zasvätená, len krátko predtým (v roku 1924) prišli synovia dona Bosca. Titus sa teda rozhodne stať saleziánom kňazom. dva roky vzdoruje opozícii rodiny (príliš chudobnej na platenie štúdií), miestneho farára, ba aj samotného direktora saleziánskeho diela v Šaštíne, dona Jozefa Bokora, ktorý má obavu vzhľadom na jeho mladý vek: „Tu nemáme takých malých, ako si ty. Čo urobíme, keď budeš plakať a budeš sa chcieť vrátiť k mamičke?“, pýta sa Titusa don Bokor. Ale Titusa to nepopletie, odpovedá, že mamou mu bude Sedembolestná Panna Mária, a presvedčí dona Bokora týmito slovami: „Robte, čo chcete, ale prijmite ma sem.“ Je nemožné vyhovoriť mu to. Rodine Titus argumentuje: „Ak by som zomrel, peniaze by ste použili na môj pohreb. Prosím vás, aby ste ich použili na moje štúdiá.“ Rodina teda predá malé pole, pomôžu jej niektorí dobrodinci a spoločne podporujú Titusa počas dlhých rokov štúdií smerom ku kňazstvu.
Novicom sa stáva v roku 1931, prvé sľuby skladá 6. Augusta 1932 a večné sľuby 7. marca 1938. Teológiu študuje v Taliansku, v Ríme a chieri pri Turíne. Za kňaza je vysvätený 23. júna 1940 v Turíne a po návrate do vlasti ho predstavení žiadajú, aby študoval chémiu a prírodné vedy. Vyučuje v rozličných saleziánskych inštitútoch, zatiaľ čo v pastorácii podporuje aj diecézny klérus a stáva sa tiež kaplánom jednej ženskej rehoľnej kongregácie. Človek silnej vôle, pevného zdravia, pokorného a diskrétneho charakteru, radostný, schopný vytvárať pevné vzťahy spolupráce a priateľstva.
Don Titus Zeman je však predovšetkým salezián kňaz. A tak, keď v roku 1946 – po dráme druhej svetovej vojny a ťažkých časoch, ktoré nasledovali – komunistická moc, ktorá sa vo vlasti už zakoreňuje, žiada odstránenie krížov zo školských tried, Titus ako profesor v Trnave sa s nie - ktorými inými stavia proti: doplatí na to prepustením, no z celého Slovenska mu prichádzajú blahoprajné listy a pohľadnice za to, že sa postavil na obranu Kristovho kríža.
Rovnakou pripravenosťou sa vyznačuje o niekoľko rokov neskôr. Na Slovensku, ktoré komunistický režim čoraz viac kontroluje a tvrdo prenasleduje cirkev: nútené väznenie rehoľníkov v koncentračných kláštoroch, vykonštruované súdne procesy, predovšetkým s biskupmi, oddelenie mladých rehoľníkov od ich predstavených…, sa Titus Zeman stáva, spolu s ďalšími, medzi ktorých patrí don Ernest Macák, zodpovedným za odvážny skutok záchrany duchovných povolaní. don Ernest zostáva na Slovensku, aby pomáhal tým, ktorí tu zostanú, prijímal obnovovanie rehoľných sľubov, animoval mladých a nedovolil, aby im bola ukradnutá nádej. don Titus, koľkých sa len dá, tajne sprevádza cez rieku Moravu a Rakúsko do Talianska, aby mohli dokončiť štúdiá teológie a byť vysvätení za kňazov. Majú byť pripravení vrátiť sa do vlasti hneď, ako by boli minimálne signály pádu komunistického režimu.
Tak Titus organizuje tri prechody: jeden medzi augustom a septembrom 1950, ďalší v októbri 1950 a tretí – posledný v apríli 1951. Medzitým sa aktivita záchrany saleziánskych povolaní stáva kanálom, cez ktorý sa pokúša zachrániť aj prenasledovaných diecéznych kňazov. Potom, ako ho k tomuto počinu povzbudzuje vtedajší hlavný predstavený saleziánov don Pietro Ricaldone, ktorého stretol v Turíne, a po prekonaní ťažkej chvíle osobnej skúšky „temnej noci“ v januári 1951 v Linzi, keď čaká na vhodné okolnosti návratu do vlasti, je Titus Zeman po nevydarenom treťom prechode spolu s mnohými ďalšími v apríli 1951 zatknutý.
Vykonštruované obvinenia znejú: špionáž a velezrada. Prokurátor pre neho žiada trest smrti. Ale Titusova povesť a vôľa režimu „nevytvárať mučeníkov“ prinášajú zmenu trestu na 25 rokov tvrdého väzenia nepodmienečne so stratou občianskych práv. Trinásť rokov Titus znáša väzenie, ťažko mučený, zosmiešňovaný, ponižovaný. Bratislava, Leopoldov, Ilava, Mírov, Valdice a Jáchymov so svojou strašnou „Vežou smrti“, kde je určený na manuálne drvenie rádioaktívneho uránu, to sú miesta kalvárie Titusa Zemana.
Jeho osud sa prelína so svedectvami viery mnohých iných: blahoslavená sestra Zdenka Schelingová, Boží služobník Michal Buzalka, Ján chryzostom Korec – neskôr kardinál, don Alfonz Paulen, don Ernest Macák (zomrel v roku 2016 sprevádzaný chýrom svätosti). Titus nebojuje viac ako oni, ale spolu s nimi, špecifickým spôsobom, ktorý sa od neho žiada.
V roku 1964 režim Titusa podmienečne prepúšťa na slobodu, stále je však trápený, sledovaný a nakoniec s ním zaobchádzajú ako s pokusným králikom. Zomiera 8. Januára 1969. Niekoľko mesiacov jeho smrti v revízii rozsudku v októbri 1969 padajú ako nepravdivé potupné obvinenia, ktoré režimu slúžili ako nástroj na prenasledovanie. V roku 1991 ho rehabilitačný proces vyhlasuje definitívne za nevinného. Pritom aj niektorí z jeho prenasledovateľov sa na konci svojho života obracajú a približujú k cirkvi, ba žiadajú (niekedy i verejne) odpustenie zla, ktoré Titusovi urobili. Dnes cirkev číta život Titusa Zemana v pojmoch mučeníctva to najvyššie svedectvo dané z lásky na obranu viery.
Jeho smrť zapríčinili násilné skutky prenasledovateľa z nenávisti k samotnej viere, ktoré jasným spôsobom viedli ku skráteniu jeho života.
Zdroj: Archív TK KBS
