Bratislava 13. septembra (TK KBS) Píše sa rok 2016. Mladá nigérijská žena Joy sníva svoj sen o krásnej budúcnosti. Realita, v ktorej žije, jej ho však nedovolí dosnívať. Na jednej strane vidí chudobu krajiny a biedu rodiny, na druhej strane jej zhoda udalostí dáva nádej na dobrý zárobok v Európe. Odísť alebo neodísť? Sen je silnejší. Rozhodne sa. A tu sa začína skutočný a dramatický príbeh, ktorý čitateľa priam vtláča do kresla a od ktorého sa nebude vedieť odtrhnúť. Lebo Joy je náhle vtiahnutá do siete organizovaného zločinu obchodovania s ľuďmi. Ak vás upútali tieto riadky, práve vám je určená kniha Volám sa Joy, ktorú v týchto dňoch vydalo Vydavateľstvo DON BOSCO.
Nie je to ľahké čítanie, ale je pravdivé. Presne tak ako sám život. Príbeh Joy oslovil aj pápeža Františka, ktorý sa s ňou osobne stretol a sám napísal predslov k tejto knihe. Píše: „Rád som prijal pozvanie napísať tento krátky predslov s úmyslom odovzdať čitateľom svedectvo Joy ako ,dedičstvo ľudstva‘. Joy nám všetkým pomáha otvoriť oči, .spoznať, aby sme pochopili‘. Často práve ony, obete najsurovejšieho zneužívania, sú nevyčerpateľným prameňom podpory a pomoci novým obetiam. Ich spomienky sú dôležitým zdrojom informácií pri zachraňovaní ďalších mladých, ktorí sa ocitajú v rovnakej situácii. Rád by som sa poďakoval všetkým ľuďom a organizáciám, ktoré aj za cenu vlastnej bezpečnosti pomáhajú obetiam súčasného otrokárstva. Svojou neúnavnou angažovanosťou vracajú vedomie vlastnej hodnoty tým, ktorí boli zbavení svojej dôstojnosti; vnášajú vieru a nádej do životov ľudí, ktorí boli podvedení a zažili zastrašovanie zo strany tých, čo sa tvárili ako záchrancovia, no napokon sa stali ich trýzniteľmi. Vyviesť na svetlo ľudí, ktorí boli nútení žiť v začmudenej tme spoločenskej ľahostajnosti, je skutok milosrdenstva a nesmieme ho zanedbávať. Napokon by som sa chcel obrátiť na teba, Joy. ,Voláš sa Joy‘, bola si potešením svojej matky, odkedy ťa nosila pod srdcom, preto ti dala toto pekné meno, ktoré je tiež jedným z mien Boha. Joy, si podobná mnohým ženám, o ktorých dnes rozprávame, ale predovšetkým ,si Joy‘, jedinečná, chcená a veľmi milovaná. Ďakujem ti, že si nám dala možnosť spoznať svoj príbeh absolútnej odvahy. Umožňuje nám lepšie pochopiť tých, čo zažili útrapy obchodovania s ľuďmi. Najdrahšia Joy, ako píšeš na týchto stranách: ,Len láska, ktorá živí pokoj, dialóg, prijatie a vzájomnú úctu, môže zaručiť prežitie našej planéty.‘ Prosím teda: Buď odvážna, študuj a neboj sa. Si šikovná, len tak ďalej!“ František, Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, Bazilika svätého Jána v Lateráne 15. augusta 2020
Viac o knihe
V príbehu Joy sa spájajú životy mnohých iných, ktorí sa chytili do pekelnej pasce a postihla ich tragédia neviditeľného obchodu s ľuďmi. Je to príbeh na jednej strane neznámy, no na druhej strane podozrivo všadeprítomný v našej globalizovanej spoločnosti. Pozornému čitateľovi neujde, že jej krížová cesta je ako mozaika životov, ktoré prežívajú mnohí najzraniteľnejší bratia a sestry prehliadaní ostatnými. Joy až po svojom vylodení v Taliansku zistila, že ju podviedli a ocitla sa v rukách obchodníkov s ľuďmi. Zdá sa, že tento proces dehumanizácie sa začína vždy rovnako – človek je nútený opustiť svoju vlasť, aby sa stal súčasťou periférií veľkomiest. Tento „neviditeľný“ človek stratený v anonymite postupne prichádza o orientačné body svojej identity, ktoré ho spájajú s vlastnou kultúrou. S týmto problémom sa ešte aj dnes stretávajú mnohé rodiny. Obchodníci s ľuďmi sú indivíduá bez škrupúľ, ktoré ryžujú na nešťastí iných, využívajú ich zúfalstvo, aby ich zotročili. Vedia dokonca naplánovať „metodickú“ zradu – obetiam odoprú pravdivé informácie, až kým im násilie a bezprávie postupne nezoberú sny.
O autorke
Mariapia Bonanateová (1940) je talianska žurnalistka a spisovateľka. Je vydatá, má tri deti a žije v Turíne. Po niekoľkých rokoch práce v školstve pôsobila v redakcii týždenníka Il Nostro Tempo. Realizovala významné prieskumy o marginalizácii žien, o duševných chorobách a alkoholizme. Dôkazom jej autorských schopností je aj brilantne a citlivo zachytený príbeh mladej nigérijskej emigrantky, ktorý vyšiel pod názvom Io sono Joy.
Ukážka z knihy
Prešli celé minúty, no nič sa nedialo. Niektorí omdlievali, iní sa postavili, vďaka čomu sa čln nebezpečne zakolísal. Čo na tom záležalo? Jeden chlapec si išiel sadnúť k bratovi, ktorý sedel na opačnej strane: „Ak máme zomrieť, aspoň zomrieme spolu.“ Akési dievča sa chcelo vrhnúť do vody. Povedala, že ju volá duch mora. Väčšina ľudí sa krčila a plakala. Len deti zvedavo a začudovane hľadeli na vodu, ktorá nás obklopovala. Po niekoľkých hodinách sme na oblohe videli letieť lietadlá. Vyzliekli sme si šaty a mávali sme na ne. Jeden chlapec mi povedal: „Joy, ty si sa vždy modlila. Modli sa ešte viac. Vyzleč si to žlté tričko a mávaj ním tak vysoko, ako dočiahneš. Je to farba, ktorú by ľudia tam v lietadle mohli zbadať.“ Urobila som to, ale lietadlá odleteli. Nikto si nás nevšimol. Slnko klesalo k obzoru a čoskoro mala prísť zrejme naša posledná noc. Ktosi zrazu skríkol: „Tamto je loď!“ Bola to pravda. Všetci sme spustili krik a mávali sme kusmi šatstva, no uvedomili sme si, že vzdialenosť je priveľká. Nikto z nás nevedel plávať a z vody sme mali strach. Lodivod sa na naše prekvapenie ponúkol, že k nej dopláva. Okolo pása sme mu priviazali lano s prázdnymi plastovými fľašami a vytvorili tak akési plávacie koleso. Potom nám zmizol z očí. Prešlo niekoľko hodín. Báli sme sa, že sa utopil. S vypätím posledných síl sa však vrátil a volal: „Neudýcham to, už nevládzem. Pošlite niekoho, nech mi pomôže.“ Nevedeli sme, čo robiť. Všetci sa báli vody...
Knihu si môžu záujemcovia objednať TU.
TK KBS informoval Peter Novák
