Vatikán 31. augusta (RV) Vo Vatikáne v utorok vyvrcholilo dvojdňové stretnutie kardinálov z celého sveta, východných patriarchov a predstavených Štátneho sekretariátu. Debatovali o novej apoštolskej konštitúcii Praedicate Evangelium o reforme Rímskej kúrie. Záver patril svätej omši s formulárom „za Cirkev“. Pri tejto príležitosti prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši, ktorú slávil v Bazilike sv. Petra.

-

Čítania pri tomto slávení – vlastné formuláru „za Cirkev“ - nám predstavujú dvojaký údiv. Údiv Pavla zoči voči Božiemu plánu spásy (porov. Ef 1,3-14) a údiv učeníkov, medzi ktorými je aj sám Matúš, pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom, ktorý ich posiela na misiu (porov. Mt 28,16-20). Dvojitý úžas. Vydajme sa na tieto dve územia, kde mocne vanie vietor Ducha Svätého, aby sme z tohto slávenia a z tohto kardinálskeho zhromaždenia vyšli schopnejší „ohlasovať všetkým národom zázraky Pánove“ (porov. Responz. žalm).

Hymnus, ktorým sa začína List Efezanom, vychádza z rozjímania o Božom spásonosnom pláne v dejinách. Tak ako sme očarení pri pohľade na vesmír okolo nás, tak aj pri pohľade na dejiny spásy nás preniká úžas. A ak sa vo vesmíre všetko hýbe alebo stojí v závislosti od nehmatateľnej gravitačnej sily, v Božom pláne v plynutí čias všetko nachádza svoj pôvod, existenciu, určenie a cieľ v Kristovi.

V Pavlovom hymne je tento výraz – „v Kristovi“ alebo „v ňom“ – oporným bodom, ktorý drží všetky etapy dejín spásy. V Kristovi sme boli požehnaní pred stvorením; v ňom sme boli povolaní; v ňom sme boli vykúpení; v ňom je každé stvorenie opäť prinavrátené k jednote a všetci, blízki i vzdialení, prví i poslední, sme vďaka pôsobeniu Ducha Svätého určení na chválu Božej slávy.

Tvárou v tvár tomuto plánu sa nám - ako hovorí liturgia – „sluší spievať pieseň chvály“ (Responz. Ranných chvál v pondelok 4. týždňa) – chvály, dobrorečenia, adorácie, vďačnosti, ktorá uznáva Božie dielo. Tej chvály, ktorá žije žasnutím a je uchránená od rizika upadnutia do zvykovosti, pokiaľ čerpá z úžasu, pokiaľ je živená týmto základným postojom srdca a ducha - žasnutím. Chcel by som sa opýtať každého z nás, vás, drahí bratia kardináli, vás, biskupi, kňazi, zasvätení muži a ženy, Boží ľud: ako je to s tvojím žasnutím? Cítiš občas úžas? Alebo si zabudol, čo to znamená?

Táto atmosféra žasnutia je teda ovzduším, ktoré dýchame, keď vstupujeme na územie Pavlovho hymnu.

Ak sa potom začítame do krátkeho, ale hutného evanjeliového príbehu, ak spolu s učeníkmi odpovieme na Pánovu výzvu a pôjdeme do Galiley – každý z nás má vlastnú Galileu vo svojom príbehu, tú Galileu, kde sme pocítili Pánovo povolanie, pohľad Pána, ktorý nás povolal. Vracať sa k tej Galilei: ak sa vrátime do tej Galiley, na vrch, ktorý nám označil, zažívame nový údiv. Tentoraz nás neočarí samotný plán spásy, ale skutočnosť - ešte prekvapujúcejšia - že Boh nás do svojho plánu zapája. Je to skutočnosť poslania apoštolov so vzkrieseným Kristom. Vskutku, sotva si vieme predstaviť, v akom rozpoložení počúvali „jedenásti učeníci“ tieto Pánove slová: „Choďte... učte všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20); a potom záverečný prísľub, ktorý vlieva nádej a útechu – dnes [pri dopoludňajšom stretnutí] sme hovorili o nádeji –: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (v. 20). Tieto slová Zmŕtvychvstalého majú aj po dvetisíc rokoch silu rozvibrovať naše srdcia. Neprestáva nás udivovať to neprebádateľné Božie rozhodnutie evanjelizovať svet vychádzajúc z tej úbohej skupinky učeníkov, ktorí - ako poznamenáva evanjelista - boli ešte stále na pochybách (porov. v. 17). Ale pri bližšom pohľade sa nás zmocní úžas, keď sa pozrieme na nás, dnes tu zhromaždených, ktorým Pán zopakoval tie isté slová, to isté poslanie! Každý z nás, a my ako spoločenstvo, ako kolégium.

Bratia, tento úžas je cestou spásy! Nech nám ho Boh zachová vždy živý, pretože nás oslobodzuje od pokušenia cítiť sa „na úrovni“, cítiť sa „slovutnými“, živiť falošnú istotu, že dnes je to v skutočnosti inak, že to už nie je ako na začiatku, že dnes je Cirkev veľká, pevná a my sme zaradení na popredných stupňoch jej hierarchie – oslovujú nás „eminencie“ – ... Áno, je v tom kus pravdy, ale je v tom aj veľa klamu, ktorým sa Podvodník vždy snaží Kristových nasledovníkov zosvetštiť a urobiť ich neškodnými. Toto povolanie je vystavené pokušeniu svetáctva, ktoré ti krok za krokom odoberá silu, odoberá ti nádej; zabraňuje ti vidieť tvár Ježiša, ktorý nás volá po mene a vysiela nás. Toto je ten červotoč duchovného svetáctva.

Skutočne, Božie slovo v nás dnes prebúdza úžas nad tým, že sme v Cirkvi, úžas, že sme Cirkev! Vráťme sa k tomuto prvotnému, krstnému úžasu! A práve toto robí spoločenstvo veriacich príťažlivým, najprv pre nich samých a potom pre všetkých: to dvojaké tajomstvo byť požehnaní v Kristovi a ísť s Kristom do sveta. A tento úžas sa v nás nezmenšuje s pribúdajúcimi rokmi, nezmenšuje sa ani s rastúcou zodpovednosťou v Cirkvi. Vďaka Bohu nie. Spevňuje sa a prehlbuje. Som si istý, že je to tak aj u vás, drahí bratia, ktorí ste vstúpili do kardinálskeho zboru.

A teší nás, že tento pocit vďačnosti zdieľame všetci, všetci pokrstení. Musíme byť veľmi vďační svätému pápežovi Pavlovi VI., ktorý nám dokázal odovzdať túto lásku k Cirkvi, lásku, ktorá je predovšetkým vďačnosťou, vďačným žasnutím nad jej tajomstvom a nad darom byť do nej prijatí, nielen byť do nej zapojení, mať na nej účasť, ba čo viac, byť za ňu spoluzodpovední. V prológu encykliky Ecclesiam suam - tej programovej, napísanej počas koncilu – prvá myšlienka, ktorou sa pápež oduševňuje, je – citujem – „že toto je tá hodina, v ktorej Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, [...] o svojom pôvode, [...] o svojom poslaní“; a odvoláva sa práve na List Efezanom, na prozreteľnostný „plán tajomstva od vekov skrytého v Bohu, ... aby sa [stal známym] ... teraz skrze Cirkev“ (Ef 3,9-10).

Toto je, drahí bratia a sestry, služobník Cirkvi: ten, kto vie žasnúť nad Božím plánom a v tomto duchu vášnivo miluje Cirkev, pripravený slúžiť jej poslaniu tam, kde a ako si to Duch Svätý želá. Taký bol apoštol Pavol – vidíme to v jeho listoch –: apoštolskú horlivosť a starosť o spoločenstvá u neho vždy sprevádza, ba predchádza dobrorečenie plné vďačného obdivu: „Nech je zvelebený Boh...“, a plné úžasu. A toto je azda tá miera, ten teplomer nášho duchovného života. Opakujem otázku, drahý brat, drahá setra – sme tu všetci spolu –: Ako je to s tvojou schopnosťou žasnúť? Alebo si si privykol, až tak privykol, že si ju stratil? Si ešte schopný žasnúť?

Kiež sa to darí aj nám! Žasnúť. Kiež je to tak u každého z vás, drahí bratia kardináli! Nech nám túto milosť vyprosí príhovor Panny Márie, Matky Cirkvi, ktorá hľadela a nosila si všetky tie veci v obdive vo svojom srdci. Nech je tak.

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News

Fotogaléria (zdroj: VaticanNews)