Vatikán 30. augusta (RV) Páter Federico Lombardi, bývalý riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu a Tlačového strediska Svätej stolice, sa dožíva 80 rokov a 50 rokov kňazstva. Život talianskeho jezuitu je ponorený v službe Cirkvi, najmä vo svete komunikácie. Spolupracovník troch pápežov v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas pri tejto príležitosti nabáda nové generácie, aby žili žurnalistiku ako povolanie a nielen ako profesiu.

Páter Federico Lombardi oslávil v pondelok 80 rokov. Jezuita z Piemontu, jeden z protagonistov pokoncilovej cirkevnej komunikácie, bol riaditeľom Tlačového strediska Svätej stolice za potifikátov Benedikta XVI. a pápeža Františka; 25 rokov stál na čele Vatikánskeho rozhlasu, najprv ako programový riaditeľ a potom ako generálny riaditeľ. Viac ako 10 rokov viedol aj Vatikánske televízne centrum.

Život svedectva a služby Cirkvi, charakterizovaný vášňou a kompetenciou, v ktorom pokračuje aj dnes ako predseda Nadácie Josepha Ratzingera - Benedikta XVI. a ako predstavený jezuitskej rehoľnej komunity „La Civiltà Cattolica“. Práve v časopise Spoločnosti Ježišovej urobil v roku 1973 svoje prvé novinárske kroky a v roku 1977 sa stal zástupcom šéfredaktora. V tomto rozhovore pre vatikánske médiá sa páter Lombardi venuje niektorým zásadným obdobiam svojho života a svojho povolania, ktoré prežil po boku posledných troch pápežov.

- Otec Lombardi, s akými pocitmi prežívate tieto vaše 80. narodeniny, ktoré o niekoľko dní budete sláviť - a čo je tiež dôležité - vaše 50. výročie kňazskej vysviacky, ktoré bude 2. septembra?

Je to pocit prekvapenia, že ste sa tam dostali! Všetci, keď sme mladí, myslíme na jubileum 80 rokov alebo na 50 rokov od kňazskej vysviacky ako na veľmi vzdialené ciele, týkajúce sa veľmi starých ľudí... a potom, deň za dňom sa k nim približujete a nakoniec ich dosiahnete a možno aj prekročíte... Takže je to prekvapenie sprevádzané samozrejme veľkou vďačnosťou, pretože môžem len ďakovať: za život, aj za to, že som bol povolaný žiť tento život ako rehoľník a ako kňaz. Je to čas vďaky, ak chcete, aj s trochou pohľadu bilancovania vlastného života, vlastnej služby, ale v podstate je to čas vďaky, pretože toho, čo človek dostal, je tak veľa, že naozaj neostáva nič iné, len s úžasom ďakovať Pánovi a povedať: „Ďakujem ti, dal si mi toľko času, toľko príležitostí a toľko dôkazov svojej milosti: ďakujem ti, že si ma sprevádzal až sem. Dúfam, že som na dar, ktorý si mi dal, odpovedal prijateľným spôsobom.“

- Z vašich 80 rokov bolo takmer 50 venovaných službe Cirkvi a Svätej stolici v oblasti komunikácie. Čo ste sa naučili - hoci, samozrejme, je ťažké povedať to stručne - najmä v službe rôznych pápežov v dobe, ktorá bola navyše poznačená veľmi rýchlym technologickým rozvojom aj v oblasti informácií?

Prvá vec, ktorú som sa naučil zo skúsenosti - aj keď mi chvíľu trvalo, kým som sa to naučil - je, že komunikácia pre človeka žijúceho vo viere a v Cirkvi je účasťou na poslaní evanjelizovať, komunikovať, čo patrí práve medzi perspektívy, v ktorých možno vidieť celú realitu sveta, dejín, vzťahov s Bohom a medzi ľuďmi. Toto je komunikácia: náš Boh je Boh, ktorý komunikuje, Boh, ktorý nám oznámil sám seba slovami, Zjavením, poslaním Ježiša Krista! Celá Cirkev má teda poslanie komunikovať, ohlasovať, šíriť toto Pánovo slovo. Chápať, že ak je niekto povolaný pracovať v oblasti komunikácie, je povolaný spolupracovať - hoci špecifickými spôsobmi a úlohami - na samotnej podstate Cirkvi a vzťahu medzi Bohom a ľuďmi.

- Ste jezuita, boli ste aj provinciálom v Taliansku. Ako ignaciánska spiritualita ovplyvnila spôsob vašej práce v oblasti komunikácie?

Ignaciánska spiritualita nás učí, pomáha nám a vychováva nás, aby sme videli Boha vo všetkých veciach, aby sme videli Pánovo dielo okolo nás, v skutočnosti a v ľuďoch okolo nás. Pomáha nám teda čítať to, čo je realitou - ľudí a udalosti - z pohľadu viery, ako prítomnosť Pána, ktorý pracuje. Svätý Ignác hovorí o Pánovi ako o tom, ktorý pracuje: to ma vždy veľmi zaujalo. Pracuje okolo nás v udalostiach, v dejinách, v ľuďoch a ide o to, aby sme ho poznali, videli, znovu ho stretli v tomto jeho diele a pomohli aj iným, aby ho videli, porozumeli mu a prijali ho v tejto jeho prítomnosti.

- Ján Pavol II., Benedikt XVI., František. Mali ste možnosť byť blízkym spolupracovníkom posledných troch pápežov. Čo si z takejto výnimočnej, takmer jedinečnej skúsenosti odnášate osobne, nielen profesionálne?

Svoju prácu som vždy chápal ako službu a vždy mi bolo jasné, že pápež je služobník: pápež je veľký služobník Cirkvi a ľudstva, Božej prítomnosti vo svete. A tak som bol povolaný slúžiť tejto službe, spolupracovať na tejto službe. Časom sa mi to naozaj zdalo ako veľký dar, táto výzva k spolupráci, pretože poslanie, ktoré pápeži vykonávajú, je naozaj nádherným poslaním pre dobro ľudí, ľudstva, veriacich. Mohol som spolupracovať, vložiť všetky svoje sily do pomoci tomuto poslaniu v tom konkrétnom zmysle, že som ho pomohol pochopiť, aby sa o ňom vedelo prostredníctvom našich prostriedkov, našich komunikačných kanálov. Bola to služba pre túto veľkú službu pápežov ľudstvu a Cirkvi. Vždy ma to fascinovalo a bol som veľmi vďačný, že som bol povolaný k takejto práci.

- Tí, ktorí mali tú česť s vami spolupracovať, vedia, koľko pozornosti ste vždy venovali mladým ľuďom, ich osobnému a profesionálnemu rastu. Čo by ste dnes poradili mladému mužovi alebo žene, ktorí chcú začať pracovať ako novinári?

Povedal by som, že ich povolanie môže byť krásne, ale že ho treba žiť ako povolanie: nielen ako kariéru, v ktorej sa rozvíjajú technické zručnosti, ale ako spôsob, ktorým človek pomáha ľuďom stretnúť sa s inými, nadviazať komunikáciu, ktorá je porozumením, vzájomným dialógom. Komunikácia, ktorá pomáha poznať pravdu a neklamať druhých; v ktorej sa človek učí zdôrazňovať aj pozitívne aspekty a nielen drámu utrpenia alebo problémy spôsobené zlom a nespravodlivosťou. Určite ich treba odsúdiť, ale je potrebná aj schopnosť ukázať prítomnosť, často trochu skrytejšiu, ale rovnako dôležitú, prítomnosť dobra a lásky. Musím povedať, že v najlepších chvíľach služby, dokonca aj v službe pápežom v oblasti komunikácie, som mal práve tú skúsenosť, ten dojem, že aj kolegovia novinári s radosťou objavovali krásu svojej práce komunikátorov, pretože spolupracovali na šírení posolstiev, ktoré boli pozitívne pre ľudstvo, v ktorého službe ako komunikátori musia byť. Zdá sa mi, že toto je ideál, s ktorým sa dá pohybovať v oblasti komunikácie, so všetkou trpezlivosťou a konkrétnosťou, ktoré sú potrebné na to, aby sme sa deň za dňom učili, ako dobre komunikovať aj z profesionálneho hľadiska. Nenechať sa ovládnuť technicko-odbornými zručnosťami, ale vedieť, že ich treba dať do služieb niečoho veľkého a krásneho, aby sme spoločne budovali dôstojnú spoločnosť, občianske i cirkevné spoločenstvo.

- Máte 80 rokov, ale stále ste aktívny v oblasti médií, v La Civiltà Cattolica a tiež vo Vatikáne ako predseda Nadácie Ratzinger-Benedikt XVI. Aj starší človek môže toho odovzdať veľa, ako zdôraznil pápež František vo svojej nedávnej katechéze o tzv. treťom veku...

Pokiaľ človek môže, pokiaľ má silu, je samozrejme dobré vykonávať službu, o ktorú je požiadaný. Niekedy je to služba, ktorá sa trochu mení v štýle, povahe a tiež účinku: starší človek sa možno cíti menej povolaný byť na pulze najnovšieho vývoja, ale viac povolaný k reflexii, k hľadaniu zmyslu vecí, k hodnotám, ale aj k budúcnosti, pretože sa nesmieme stiahnuť do seba. K budúcnosti, v ktorej budú mať zásadné veci naďalej vedúce postavenie. Presne tak, trochu tradične, sa domnievam, že to pravdivé, dobré a krásne je naďalej referenčným bodom nášho života a našou perspektívou nádeje.

Zdroj: Vatican News Alessandro Gisotti - Vatikán / Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News