Vatikán 24. augusta (RV) Pri svojom poslednom augustovom stretnutí s veriacimi v Aule Pavla VI. zakončil cyklus katechéz o zmysle a hodnote staroby. V záverečnej 18. časti s názvom „Pôrodné bolesti stvorenia. Príbeh človeka ako tajomstvo zrodu“ sa zameral na tajomstvo smrti a vzkriesenia tela.
Svätý Otec nadviazal na nedávny sviatok Nanebovzatia Panny Márie, ktorý východná tradícia a ikonografia predstavuje ako „usnutie“. Na úvod zaznelo čítanie z Listu Rimanom:
„Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení.“ (Rim 8,22-24)
Pôrodné bolesti stvorenia - Príbeh človeka ako tajomstvo zrodu
18. časť cyklu katechéz O starobe, streda 24. augusta 2022
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Nedávno sme slávili Nanebovzatie Ježišovej Matky. Toto tajomstvo osvetľuje naplnenie milosti, ktorá formovala Máriin údel a osvetľuje aj náš cieľ. Tým cieľom je nebo. Týmto obrazom Panny Márie vzatej do neba by som chcel ukončiť cyklus katechéz o starobe. V západnej tradícii na ňu hľadíme ako vyzdvihnutú nahor a zahalenú svetlom oslávenia; vo východnej sa zobrazuje poležiačky, ako spí, obklopená modliacimi sa apoštolmi, zatiaľ čo Zmŕtvychvstalý Pán ju drží na rukách ako dieťa.
Teológia sa vždy zamýšľala nad vzťahom medzi týmto jedinečným „nanebovzatím“ a smrťou, ktorý dogma nedefinuje. Myslím si, že by bolo ešte dôležitejšie zdôrazniť súvislosť tohto tajomstva so vzkriesením Syna, ktoré otvára cestu zrodu pre život nám všetkým. V božom konaní Máriinho zjednotenia so Zmŕtvychvstalým Kristom sa nielenže prekonáva bežné podliehanie telesnej porušiteľnosti pri ľudskej smrti, ale anticipuje sa telesné prijatie do Božieho života. V skutočnosti sa tu anticipuje náš cieľ, ktorým je vzkriesenie: Zmŕtvychvstalý je totiž podľa kresťanskej viery prvorodeným z mnohých bratov a sestier. Zmŕtvychvstalý Pán je ten, ktorý išiel ako prvý, ktorý vstal z mŕtvych ako prvý, potom pôjdeme aj my, to je náš cieľ: vstať z mŕtvych.
Mohli by sme povedať - podľa Ježišových slov Nikodémovi - že je to niečo ako druhé narodenie (porov. Jn 3,3-8). Ak to prvé bolo narodením sa na zem, toto druhé je narodením sa do neba. Nie náhodou apoštol Pavol v texte, ktorý sme čítali na začiatku, hovorí o pôrodných bolestiach (porov. Rim 8,22). Tak ako po vyjdení z matkinho lona sme to stále my, tá istá ľudská bytosť, ktorá bola v lone, tak sa po smrti rodíme do neba, do Božieho priestoru, a stále sme to my, ktorí sme chodili po tejto zemi. Podobne ako v prípade Ježiša: Zmŕtvychvstalý je stále Ježišom: nestráca svoje človečenstvo, to, čo si prežil, ba ani svoju telesnosť, nie, pretože bez nej by to už nebol on, nebol by Ježišom: teda so svojou ľudskosťou, svojimi skúsenosťami.
Hovorí nám o tom skúsenosť učeníkov, ktorým sa zjavoval po štyridsať dní po svojom zmŕtvychvstaní. Pán im ukazuje rany, ktoré spečatili jeho obetu; ale už to nie sú škaredé rany bolestne pretrpenej zvrhlosti, teraz sú nezmazateľným dôkazom jeho lásky vernej až do konca. Vzkriesený Ježiš so svojím telom žije v trojičnej Božej dôvernosti! A v nej nestráca svoju pamäť, neopúšťa svoju históriu, nepretŕha vzťahy, v ktorých žil na zemi. Sľúbil svojim priateľom: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,3). Odišiel, aby nám všetkým pripravil miesto, a až ho pripraví, príde. Nepríde len na konci pre všetkých, ale príde zakaždým, po každého z nás. On nás príde hľadať, aby nás priviedol k sebe. V tomto zmysle je smrť tak trochu vykročením k stretnutiu s Ježišom, ktorý ma čaká, aby ma priviedol k sebe.
Zmŕtvychvstalý žije v Božom svete, kde je miesto pre každého, kde sa formuje nová zem a buduje nebeské mesto, definitívny príbytok človeka. Nevieme si predstaviť túto premenu našej smrteľnej telesnosti, ale sme si istí, že zachová naše tváre rozpoznateľnými a my budeme môcť zostať ľuďmi v Božom nebi. Umožní nám to zúčastniť sa so vznešeným citom na nekonečnom a blaženom rozmachu Božieho stvoriteľského činu, ktorého nekonečné dobrodružstvá zažijeme na vlastnej koži.
Keď Ježiš hovorí o Božom kráľovstve, opisuje ho ako svadobnú hostinu, ako oslavu s priateľmi, ako prácu, ktorá robí dom dokonalým, alebo ako prekvapenia, ktoré robia úrodu bohatšou ako sejba. Ak berieme slová evanjelia o kráľovstve vážne, dáva to nášmu vnímaniu schopnosť tešiť sa z Božej činorodej a tvorivej lásky a dáva nás do súladu s nevídaným cieľom života, ktorý zasievame. V našej starobe, drahé vrstovníčky a vrstovníci, a prihováram sa k starčekom a starenkám, v našej starobe sa význam mnohých „detailov“, z ktorých sa skladá život - pohladenie, úsmev, gesto, ocenená práca, nečakané prekvapenie, pohostinná veselosť, verné puto - stáva prenikavejším.
Podstatné veci života, na ktorých nám pred blížiacou sa rozlúčkou viac záleží, sa nám definitívne vyjasnia. Hľa: táto múdrosť staroby je miestom nášho zrodu, ktorý osvetľuje životy detí, mladých ľudí, dospelých a celého spoločenstva. My „starí“ by sme mali byť pre ostatných svetlom: svetlom pre druhých. Celý náš život sa javí ako semiačko, ktoré musí byť vložené do zeme, aby sa mohol zrodiť jeho kvet a jeho ovocie. Zrodí sa, spolu so všetkým ostatným na svete. Nie bez pôrodných bolestí, nie bezbolestne, ale narodí sa (porov. Jn 16,21-23). A život vzkrieseného tela bude sto a tisícnásobne živší, než ako sme ho zakúsili na tejto zemi (porov. Mk 10,28-31).
Zmŕtvychvstalý Pán nie náhodou keď čaká na apoštolov pri jazere, opeká si rybu (porov. Jn 21,9) a potom im ju ponúka. Toto gesto starostlivej lásky nám dáva tušiť, čo nás čaká, keď prejdeme na druhý breh. Áno, drahí bratia a sestry, špeciálne vy starší, to najlepšie zo života ešte len príde. - „Ale veď sme starí, čo by sme ešte mali vidieť?“ - To najlepšie, pretože to najlepšie zo života ešte len príde. Dúfame v plnosť života, ktorá nás všetkých čaká, keď nás Pán povolá.
Nech nám Matka Pána a naša Matka, ktorá nás predišla do raja, vynahradí to rozochvenie očakávania, pretože to nie je to čakanie v anestéze, nie je to znudené čakanie. Nie, je to čakanie v rozochvení: „Kedy príde môj Pán? Kedy tam budem môcť ísť?“ Je tu určitý strach, pretože neviem čo tento prechod znamená, a prejsť cez tieto dvere vyvoláva trochu strach, ale vždy je tu Pánova ruka, ktorá ťa vedie vpred, a po prechode tými dverami nastáva oslava. Dávajme pozor, drahí „starčekovia“ a „starenky“, vrstovníci, buďme pozorní, on nás čaká, je to len prechod a potom oslava.
_
Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News
