Bratislava 18. augusta (TK KBS) Vatikánsky rozhlas patrí medzi asi najznámejšie zahraničné rozhlasové stanice na Slovensku. Jeho slovenské vysielanie malo mediálnu stálicu, ktorou bol kardinál Jozef Tomko. Viac informácií priniesol redaktor Rádia Lumen Ľudovít Malík.
V období totality patrilo vysielanie Vatikánskeho rozhlasu medzi informačné pramene, vďaka ktorým sme boli spojení s univerzálnou Cirkvou. A fungovalo to aj naopak. Pre autorov príspevkov to bol jeden z mála kanálov, ktorými boli spojení so svojou domovinou. Platilo to aj o kardinálovi Jozefovi Tomkovi, ako to pre Rádio Lumen potvrdil vedúci slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu páter Jozef Bartkovjak, ktorý si na nahrávania s kardinálom Tomko spomína takto:
„Pre mňa to bol vždy zážitok. Rád som chodil osobne nahrávať za ním do bytu. Pán kardinál to vždy bral ako ľudské stretnutie. Bolo to príjemné posedenie, pri ktorom sme sa mohli porozprávať aj o tom, ako Cirkev žije, a on sa vždy zaujímal o to, ako my, ľudia z Rádia, vnímame veci. Svoje príhovory si veľmi starostlivo pripravoval tak, aby pokrýval rozličné témy života Cirkvi. Neskôr sme to už robievali formou rozhovoru, v ktorom spontánne rozprával svoje spomienky pre Vatikánsky rozhlas. Boli to jeho svedectvá.
Predtým, skoro 70 rokov, si pán kardinál pravidelne pripravoval svoje príspevky. Je to až neuveriteľné, podobného takého spolupracovníka Vatikánsky rozhlas nemá, myslím si, že tým prelomil každý rekord. Raz za mesiac pripravoval príspevok a robil to ako kontakt so Slovenskom. On touto formou vlastne počas komunizmu prekonával tú vzdialenosť, tú nemožnosť prísť, hoci párkrát aj prišiel na Slovensko, ale to bolo len veľmi zriedkavé. A toto bola pre ľudí aj katechéza a hlavne kontakt so Svätým Otcom. Snažil sa vytvárať citový vzťah Slovenska s pápežom, či už to bol Ján Pavol II. alebo potom aj Benedikt XVI., aj teraz s pápežom Františkom,“ hovorí Rádiu Lumen jezuita Jozef Bartkovjak.
„Z každého jeho príhovoru bolo cítiť, že mu veľmi záleží na tom, aby ľudia na Slovensku mali vieru, na základe ktorej vnímajú pápeža,“ – zdôrazňuje vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu – „aby to nebol len akýsi pohľad zvonka, alebo mediálny. Niekedy si do svojich tém vyberal aj zaujímavosti. Nie nejaké faktografické veci: od tých sa vždy iba tak odpichol a potom hovoril o záležitostiach viery. Pán kardinál Tomko bol človek mimoriadne, až geniálne nadaný pre médiá. Mal schopnosť vyjadrovať sa jazykom zároveň intelektuálnym a zároveň citovým. Čiže on dokázal tie slová tak podať, a kultivoval si slovenčinu takým spôsobom, že dokázal preniknúť do srdca poslucháča. To si mohli všimnúť aj ľudia, ktorí prišli na ďakovnú púť do Ríma, pri tom jeho poslednom príhovore. Tam to bolo úplne jasné, keď povedal: „drahí rodáci“, „nosím si vás všetkých v srdci“. Nebolo treba nejaké ďalšie vysvetlenia k tomu dávať. Ten tón, akým to povedal - to pre neho typické -, že každé jeho slovo malo takú dôvernú hĺbku a nebolo formálne. On bol človek, ktorý jednoducho rozprával pomaly a krásne vyznelo každé jeho slovo. Takže, myslím si, že ten dar pre médiá mal.“
Podľa Bartkovjaka bol kardinál človek, ktorý sa pohyboval v rôznych krajinách, mal množstvo skúseností, ktoré mohol aj kamerovo dokumentovať: „Bol veľmi vážený aj u iných ľudí vo Vatikáne. Ja sa teraz stretávam s kolegami, napríklad telefonoval nám do redakcie len tak spontánne jeden Talian, Alberto Goroni, ktorý chodieval s mikrofónom pri apoštolských cestách nahrávať do terénu, vo všetkých možných krajinách, na rôznych ostrovoch či v Afrike. A len tak povedal, že sa chce touto formou poďakovať pánu kardinálovi za jeho priateľstvo. Lebo on sa na tých rôznych cestách s ľuďmi z médií spriatelil. Čiže nejaký novinár nebol len ten, ktorý tam nahrával, ale bol to vlastne taký priateľ, s ktorým potom on dlhé roky udržiaval vzťah.
No a vo Vatikánskom rozhlase, tam treba povedať, že sa poznal so všetkými jezuitmi, ktorí od začiatku viedli redakciu. Takže pre mňa každý kontakt s kardinálom boli trošku aj spomienky, alebo taká identita jezuitov, že som cez neho počul napríklad o pátrovi Michalovi Lackovi, ktorý síce nebol vedúci redakcie, ale bol takou dušou vo Vatikáne, alebo napríklad páter Smržík či páter Litva, páter Senčík, potom napríklad aj páter Stanislav Polčin – rôzni ľudia, ktorých som ja ani nemal možnosť zažiť a cez kardinála Tomka som sa o nich dozvedel veci nie knižné, ale ľudské,“ dodal jezuita Jozef Bartkovjak.
_
Zdroj: Rádio Lumen - Ľudovít Malík
