[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 30. 09. 2022   Meniny má Jarolím      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Klokočovskú ikonu Presvätej Bohorodičky si uctili opäť tisícky pútnikov
P:3, 15. 08. 2022 11:43, DOM



Foto: TS KE


Košice 15. augusta (TK KBS/TS KE) Najvýznamnejšie pútnické miesto Košickej eparchie v Klokočove počas uplynulého víkendu otvorilo svoje brány pre pútnikov, aby tak spoločne oslávili chrámový sviatok Zosnutia presvätej Bohorodičky. Do Klokočova každoročne prídu tisícky pútnikov, aby si tam uctili kópiu klokočovskej ikony Presvätej Bohorodičky, ktorá pred viac ako 350. rokmi zázračne slzila. 

Samotnej víkendovej slávnosti predchádzala duchovná obnova, ktorá začala vo štvrtok 11. augusta večernou svätou liturgiou.

Hlavný program odpustovej slávnosti začal v sobotu 13.augusta modlitbou deviatej hodinky, malou večierňou a  malým svätením vody. Nasledovala modlitba veľkej večierne s lítijou, ktorej predsedal vladyka Cyril Vasiľ SJ, arcibiskup - košický eparchiálny biskup. Spolu s ním tuto modlitbu slúžil aj  otec Andrejom Jevčukom, chargé d’affaires apoštolskej nunciatúry v Bratislave, taktiež  archimandrita Jaroslav Lajčiak protosynkel (generálny vikár) Košickej eparchie, ako aj viacerí kňazi. O dvadsiatej hodine začala archijerejská svätá liturgia, ktorej predsedal otec arcibiskup Vasiľ. V samotnom úvode vladyka Cyril privítal vladyku Milana Chautura, emeritného biskupa Košickej eparchie a Mons. Andrija Jevčuka ako zástupcu nunciatúry na Slovensku. 

Vo svojej homílii otec arcibiskup vychádzal zo sviatku Zosnutia Božej matky. Poukázal na skutočnosť, že v dnešnom svete, ktorý sa chváli odbúravaním všetkých tzv. nevhodných, či zakázaných tém, je však téma smrti jednou z najviac obchádzaných a najprísnejšie tabuizovaných tém. “ …Vo všeobecnosti sa rozprávame o všetkých možných témach, nemáme problém rozprávať sa a argumentovať aj o našich obavách: o ekonomickej kríze, o zdražovaní, o inflácii, o nezamestnanosti, o globálnom otepľovaní, o politickej nestabilite, atď. Avšak ponad všetky tieto témy je tu jedna, s ktorou je skôr či neskôr každý z nás nejakým spôsobom konfrontovaný, ktorá je našou najväčšou spoločnou podvedomou obavou -  je to téma a situácia smrti….” možno o tejto téme uvažovať v rovine ateistickej ako o nezmyselnom konci všetkého, o rozplynutí sa do ničoty, ktorá je prázdnejšia ako vyfučaný balón. No kresťan by mal o nej uvažovať ako o prechode, o odchode do večnosti, o vrhnutí sa do náruče toho Ježiša, ktorý každému človeku išiel pripraviť miesto. “Máriino Nanebovzatie je predobrazom nášho vzkriesenia na konci vekov. Jej prechodu do večnosti ale predchádzal život v spojení s Ježišom, zdrojom pravdy a lásky, krásy a dobra. Preto jej smrť bola len prechodom k tomuto definitívnemu spojeniu sa so zdrojom svojej radosti a zmyslom svojho života. V tomto ju nasledujme, aby sme ju mohli nasledovať aj v jej radostnom spojení sa s jej Synom. Nasledujme jej čnosti, uvažujme o nich, inšpirujme sa nimi. Ako? Napríklad aj v každodennej modlitbe, ktorá nás cez Máriu vedie ku Kristovi.“ 

Večernú sv. liturgiu spevom doprevádzal bohoslovecký zbor sv. Romana Sladkopevca z Prešova.  Po svätej liturgii nasledovala Krížová cesta mladých, ktorú pripravila  Rada pre mládež Košickej eparchie. 

Slávnostnej nedeľnej svätej liturgii predchádzala modlitba Akatistu ku Klokočovskej ikone, modlitba utierne a prvá hodinka. Nasledovala cirkevnoslovanská svätá liturgia, ktorej predsedal vladyka Milan Chautur a homíliu predniesol vladyka Marián Andrej Pacák CSsR, emeritný biskup z Toronta (Kanada), Moleben ku Klokočovskej Bohorodičke  a svätý ruženec. 

Slávnostnej archijerejskej svätej liturgii predsedal vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparchiálny biskup a  apoštolský administrátor Prešovskej archieparchie. Spoluslúžili vladyka Cyril Vasiľ SJ, vladyka Milan Chautur CSsR, vladyka Marián Pacák CSsR a mons. Andrij Jevčuk. Vladyka Peter sa všetkým pútnikom prihovoril aj v homílii. Poukázal na skutočnosť, že Ježiš Kristus človeku skrze evanjelium, ktoré zaznelo položil otázku: “Čo je to skutočne potrebné v ľudskom živote? Kvôli čomu sa my ľudia tak najviac staráme a znepokojujeme?” Človek sa stará a znepokojuje pre mnohé veci, ktoré však nedokáže ovplyvniť. Evanjeliova Marta je obrazom človeka dnešnej doby, ktorý nemá čas počúvať Božie Slovo. Vladyka Peter vo svojej homílii veriacim pripomenul, že to čo je v živote človeka naozaj potrebné, je viera. Vzorom viery má byť pre človeka  Mária, Ježišova matka, lebo Bohu povedala nech sa mi stane podľa Tvojho Slova. Povedala  to preto, lebo Boha skutočne milovala. V závere svojej homílie prítomných pútnikov povzbudil slovami, že Boha môžeme  milovať  práve preto, že poznáme o Ňom tieto pravdy: Boh Ťa miluje, Boh za Teba zomrel, a Boh Ťa chce spasiť a naplniť.

Celá odpustová slávnosť bola zakončená slávnostným sprievodom okolo chrámu, počas ktorého  bolo ohlásené evanjelium na všetky svetové strany. 

- -

V plnom znení prinášame homíliu vladyku Cyrila Vasiľa SJ, arcibiskupa - košického eparchiálneho biskupa zo sobotnej  archijerejskej svätej liturgie v Klokočove, pri príležitosti odpustovej slávnosti.

 V týchto dňoch sa nedá nevenovať pozornosť hlavnej správe z cirkevného ale i zo spoločenského života na Slovensku. Smrť kardinála Tomka v ctihodnom a požehnanom veku 98. rokov, by sa dala zaradiť do tej kategórie o ktorej hovorí Písmo poslednými slovami knihy Jób. „A zomrel Jób starý a sýty (svojich) dní” (Jób 42,17), či ako naplnenie prísľubu, ktorý dal pri uzatváraní zmluvy Pán Boh Abrahámovi: „Ty však v pokoji odídeš k svojim otcom a pochovajú ťa vo vysokom veku“ (Gen 15,15) Nielen katolíci a nielen veriaci, ale celá spoločnosť, si teraz  pripomína túto osobnosť. Správa, ktorá prišla z Ríma o jeho odchode do večnosti sa hneď stala príležitosťou ku komentárom, hodnoteniam, vyjadreniu úcty i obdivu za jej životné dielo. A je to tak v poriadku. Veď ide o odchod na večnosť po splnení obdivuhodnej úlohy, po vydaní svedectva vernosti, vytrvalosti, trpezlivosti i pokory.“ ... dobrý a verný sluha; ... vojdi do radosti svojho pána.“ Toto bude môcť celá slovenská spoločnosť veľmi konkrétne vnímať počas pohrebných obradov v košickom dóme v týchto dňoch.

Ale rovnako v týchto dňoch, tu a teraz, v Klokočove, si liturgicky pripomíname aj iný odchod do večnosti, ktorý, hoci sa odohral pred takmer dvoma tisícročiami, predsa nebol len akousi jednou z množstva správ, ktorá načas vzbudí pozornosť verejnosti, aby po čase uvoľnila miesto ďalším správam. Správa o smrti Matky Pána, ktorá sa rozniesla z Jeruzalema, zasiahla nielen jedno počiatočné malé spoločenstvo prvotnej cirkvi, nielen  jeden národ, ale má nadčasový, univerzálny dosah i rozsah. Zosnutie Presvätej Bohorodičky, táto správa o smrti tej, ktorá je blahoslavená lebo uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán (porov. Lk 1,45) sa dodnes ohlasuje celému ľudstvu naprieč generáciami, ako naplnenie prorockých slov “blahoslaviť ma budú všetky pokolenia lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie“. (Lk 1, 48-51). Aj dnešné pokolenie napĺňa na celom svete toto proroctvo, aj my v tento deň, aj teraz a tu v Klokočove.

Sväté Písmo  nám neposkytuje informácie o posledných rokoch života Ježišovej matky. Naposledy sme ju zahliadli po Pánovom nanebovstúpení, v hornej sieni jeruzalemského domu, kde sme ju videli uprostred rodiacej sa Cirkvi, uprostred  apoštolov, ktorí v očakávaní Zostúpenia Svätého Ducha v onom jeruzalemskom dome „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk  1,14).

Nevieme, či Mária ostala bývať v tomto dome, môžeme však predpokladať, že sa o ňu naozaj postaral Pánov obľúbený učeník  Ján, do opatery ktorého bola zverená Kristom na kríži. Nevieme ani v akom veku bola vo chvíli jej prechodu do večného života. Nemusel to byť vek veľmi vysoký, pretože Tradícia hovorí, že sa tak udialo v spoločenstve apoštolov, ktorí boli svedkami jej Zosnutia. A opäť, podľa starobylej cirkevnej Tradície to boli práve apoštoli, ktorí po niekoľkých dňoch, pri opätovnom otvorení jej hrobu dosvedčili že tento hrob bol už nevysvetliteľne prázdny a že s z neho nešíril mŕtvolný zápach ale obdivuhodná krásna vôňa.

Tento prázdny hrob, ale aj „logická“, teda presnejšie „teologická“ úvaha dali dôvod presvedčeniu a neskôr aj oficiálne sformulovanej viere Cirkvi v poslednej oficiálne vyhlásenej dogme, teda vieroučnom článku ako súčasti katolíckej viery, že tá, ktorá bola pre zásluhy svojho Syna uchránená dedičného i osobného hriechu, bol vzatá do Neba nielen  v jej duši, ale spolu aj s jej telom, aby tak toto už malo účasť na sláve jej Syna. Veď porušenie tela (pozri KKC, 400; Gn 3, 19) je jedným z dôsledkov prvotného hriechu. Ak bola Mária plná milosti a netrpela prvotným hriechom, je vhodné, aby podobne ako jej syn nezažila takúto telesnú skazu.

Keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie požehnanej Božej Matky s jej ostatnými darmi a výsadami, s veľkou výrečnosťou hovoril:

„Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia.

Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch.

Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách.

Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi.

Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“

Svätý Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela:

„Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v kráse‘ (porov. Ž 45,14). Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“

V liturgii túto pravdu vyjadrujeme slovami tropáru 1. hlasu: „Pri pôrode si panenstvo zachovala, Bohorodička, – pri smrti svet si neopustila. – Odišla si do večnej blaženosti, – lebo si Matka Života – a svojimi modlitbami zbavuješ smrti naše duše.

Aj o jej odchode do večnosti teda platí to, čo platí o šťastnej smrti všetkých tých, ktorí odchádzajú na večnosť po splnení svojej životnej úlohy, po vydaní svedectva vernosti vytrvalosti pokory a trpezlivosti, teda o smrti, ktorá nie je len zničením a rozrušením života, ale práve naopak, je jeho naplnením a prechodom k získaniu toho, čo bolo dovtedy len predmetom nádeje, teda večného života pred tvárou Pána.

V dnešnom svete, ktorý sa chváli odbúravaním všetkých tzv. nevhodných, či zakázaných tém, je však téma smrti jednou z najviac obchádzaných a najprísnejšie tabuizovaných tém.  Je odsúvaná do ústrania, v slušnej spoločnosti sa tejto téme vyhýbame.  Dokonca aj medzi nami veriacimi, témy ako „príprava na dobrú smrť“, „modlitba za hodinu šťastnej smrti“ – to sú tituly, ktoré  akoby ostali zabudnuté vo veľmi starých vydaniach modlitebných knižiek, ktoré nájdeme skôr v antikvariáte než v laviciach našich chrámov, zriedkavo pri modlitbe v našich rukách a ešte menej na našich perách, pri našich  rozhovoroch.

Vo všeobecnosti sa rozprávame o všetkých možných témach, nemáme problém rozprávať sa a argumentovať aj o našich obavách: o ekonomickej kríze, o zdražovaní, o inflácii, o nezamestnanosti, o globálnom otepľovaní, o politickej nestabilite, atď. Všetky tieto obavy sú reálne, všetky tieto a mnohé iné faktory sú aj dôležité, pretože nám môžu znepríjemniť, sťažiť životné podmienky. Niektoré z nich dokážeme ovplyvniť, niektoré menej. Ale máme právo i povinnosť aspoň sa o to snažiť. Boli sme predsa na tento svet vyslaní, aby sme ho zveľadili, aby sme ho urobili lepším, a predovšetkým, aby sme zveľadili  samých seba, aby sme rozvinuli dary, talenty, ktoré sme dostali.

Avšak ponad všetky tieto témy je tu jedna, s ktorou je skôr či neskôr každý z nás nejakým spôsobom konfrontovaný, ktorá je našou najväčšou spoločnou podvedomou obavou -  je to so téma a situácia smrti.

Môže nám ju pripomenúť smrť niekoho blízkeho či vzdialenejšieho, mladého či staršieho, môže to byť smrť po dlhej chorobe, ale i smrť neočakávaná, zákerná, i nezmyselná, i „nespravodlivá“ ako smrť dieťaťa ... a v konfrontácii s touto témou a skúsenosťou, chtiac-nechtiac aj nám prebehne mysľou, ako nejaký elektrický impulz, predstava o nevyhnutnosti našej vlastnej smrti ... a v kútiku našej duše, či chceme, alebo nechceme, aj my sme aspoň občas prinútení uvažovať o niečom, čo na nás čaká v čase a podobe, ktoré sú nám neznáme. Veď celý náš život nie je v podstate nič iné ako korčuľovanie na veľmi tenkom ľade, ktorý sa nám môže prelomiť pod nohami v každom momente, ako životný boj  v akomsi športovom zápase, pri ktorom ale nevieme koľko chýba do záverečného hvizdu rozhodcu, ako hojdanie sa na lane, ktoré sa neustále odiera o ostrú hranu času a nevieme kedy sa pretrhne. Keď si to – možno napríklad aj v tejto chvíli, tu a teraz - predstavíme, tak nás tak trochu zamrazí, ... no ale čo ďalej? Ako sa môžeme vyrovnať s touto neoddiskutovateľnou pravdou nevyhnutnosti smrti?

Budeme pri takejto príležitosti  hovoriť a uvažovať o nej ako o nezmyselnom konci všetkého, o rozplynutí sa do ničoty, ktorá je prázdnejšia ako vyfučaný balón?

Alebo budeme skôr hovoriť o prechode, o odchode do večnosti, o vrhnutí sa do náruče toho Ježiša, ktorý nám išiel pripraviť miesto, o novom začiatku  pri ktorom zúročíme a naplníme všetky naše túžby a očakávania?

V prvom prípade, ktorý by bol len slávnostným a definitívnym vyhlásením ničoty a zániku, by sme narazili na absenciu odpovede a na neriešiteľnosť otázky o zmysle všetkých životných námah i o pominuteľnosti všetkých radostí.

Načo to potom všetko je, načo mám niečo budovať, prečo sa namáhať, prečo rozvíjať talenty? Kde je tu zmysel, kde je tu spravodlivosť?

Iste by nás asi neuspokojila ani propagandistická hláška ideológov minulého režimu, ktorí nás zoči-voči životným útrapám i perspektíve nevyhnutnej, ale zdanlivo nezmyselnej smrti, utešovali, že sa podieľame na budovaní „svetlého zajtrajška“, ktorý raz ľudstvo dosiahne v budúcej ideálnej beztriednej komunistickej spoločnosti, v ktorej si budú po prekonaní triednych rozdielov všetci rovní. Niekde v Severnej Kórei to hlásajú dodnes, a naozaj krajinu im devastuje hladomor, ktorý  postihuje všetkých rovnako. Ale nemusí prísť ani hladomor. Z histórie dobre vieme aj to ako sa takáto ideálna a beztriedna rovnosť dá dosiahnuť, ako sa o ňu jednotlivé režimy snažili. Za francúzskej revolúcie sa zarovnávali hlavy šľachty gilotínou, v sovietskom Rusku sa triedni nepriatelia zrovnávali rovnakým prídelom 9. gramov olova do zátylku v podzemných kobkách Čeky alebo NKVD, alebo vyrovnanými drôtmi sibírskych gulagov, u nás ešte aj naša generácia si môže spomínať na zarovnané rady našich prvomájových sprievodov s ich červenými zástavami a prázdnymi heslami, ktorým neverili nielen tí, ktorí ich povinne skandovali ale ani tí, ktorí ich vymýšľali. Takéto a podobné zrovnávanie, prenesené aj do snahy o dosiahnutia zrovnaného myslenia, krivilo charaktery až do tej miery, že si ho ako nejakú genetickú zaťaženosť nesie dokonca aj dnešná generácia. A pritom aj táto naša generácia sa tiež bude musieť naučiť čeliť snahám o nivelizujúce, politicky korektné myslenie, o globálne zrovnávanie histórie i všetkých ľudských rozdielov bez ohľadu na zásluhy, či anatómiu, zvyknúť si na jednotné športové pokľakávanie, jednotné mávanie už možno nie červenými, ale inými vlajočkami, na prejavy nových ideológií, ktoré sa množia ako huby po daždi.

Propaganda, stranícka či ideologická, môže načas utlmiť túžbu po hľadaní pravdy o zmysle života, a usmerniť pozornosť človeka len na to, čo a koľko má toho vo vreckách, alebo v bruchu, ale nepoznám prípad, a neviem si celkom predstaviť, že by si na smrteľnej posteli, v čoraz jasnejšej perspektíve vlastného miesta vo vyrovnanom rade hrobov, ktokoľvek, hoc aj ten najpresvedčenejší marxista a propagátor vedeckého ateizmu, bol žiadal, aby mu bolo na útechu predčítané niečo z Marxovho Kapitálu alebo z Leninových spisov. A nebolo počuť ani o tom, že by umierajúcemu kapitalistovi a boháčovi, zoči-voči neodvratne sa blížiacej smrti poskytlo útechu čítanie rastúceho burzového zoznamu, či čo aj len listovanie vkladnej knižky, alebo aby si aktivista nejakej modernej ideológie zoči-voči smrti s potešením a nádejou čítal povzbudivé správy o výsledkoch napríklad mediálneho scitlivovania na tému globálneho otepľovania. 

Každý človek inštinktívne túži po nesmrteľnosti, chce v ňu veriť. Je však otázne, aká je táto viera. Ak je táto viera slabá, ak je táto viera zahmlená len intuitívnym hľadaním udržania si bezprostredného pôžitku, tak je téma smrti  úžasne nepríjemná, pesimistická, vyvoláva strach a beznádej, smútok a frustráciu. Veď každému z nás ako Damoklov meč visia nad hlavou slová „...požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12,30)

Bez viery v zmŕtvychvstanie by platilo to, čo hovorí sv. Pavol: “Ak mŕtvi nevstávajú, tak jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“ (1 Kor 15, 32) Nezriedka sa stretávame s tým, že tento životný štýl sa vo viac či menej sofistikovanej, či celkom vulgárnej podobe, stáva pre mnohých jedinou odpoveďou na životné otázky, ktorým sa popravde najradšej celkom vyhýbajú. Lebo mimo bezprostredného užívania si, už ďalej ani mnoho ďalších vecí nezostáva. Ešte tak ponorenie sa do práce, horúčkovitá činnosť, ale aj tá  človeka celkom nenapĺňa, pretože skôr či neskôr zazneje do ľudského života ozvena slov starozákonného Kazateľa:

Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy

a zo všetkého úsilia svojej mysle, ktorým sa ustával pod slnkom?

Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti,

že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť! Aj to je márnosť - taký (človek). (Kaz 2,22-23)

Súženia a zamestnania, ktoré dráždia človeka k hnevlivosti. Ako keby starozákonný svätopisec opisoval našu každodennú skúsenosť. Vnútorná frustrácia, nepokoj, ťažko potláčaná agresivita, sa stali akoby štandardnou súčasťou nášho moderného života. Vymysleli sme si množstvo pravidiel a zákonov, aby sme v tejto frustrácii dali akýsi poriadok, a aby sme sa v našej hnevlivosti navzájom celkom nepokaličili.

Ale ani to veľmi nepomáha, lebo aj tak sa hádame, ba sa aj navzájom zúrivo obviňujeme, súdime sa  a odvolávame sa, handrkujeme sa a neraz na seba navzájom vyťahujme ako nejaký obuštek odvolávanie sa na  taký, či onaký zákon, donekonečna diskutujeme či pri niektorom konaní už bol porušený zákon, alebo ide len o jednoduché hulvátstvo nespadajúce pod trestný zákonník, zabúdajúc na to, čo hovorí sv. Pavol v liste Galaťanom (Gal 4, 15-24) že „ celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto:  „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili.

Aké by teda bolo východisko, ako uniknúť z tohto rozbehnutého kolotoča? Svätý apoštol Pavol sa nám prihovára takto:

Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.

Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť  dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.“

Takýto spôsob života je revolučnejší ako akýkoľvek revolučný Manifest, takto sa získava Kapitál pre Božie kráľovstvo.

Preto teda väčšina ľudí, dokonca aj tí, ktorí celý život žili podľa tela, zoči-voči úzkosti blížiacej sa chvíle smrti, túži vypočuť si radostné a povzbudzujúce slová o Kristovom vzkriesení. Sila týchto slov je nielen silou útechy a posily v poslednom, smrtnom súboji, ale aj silou motivujúcou k celoživotnému boju o dobro a k jeho definitívnemu dosiahnutiu. Perspektívu viery vo večný život, vo svetle Kristovho i nášho vzkriesenia by sme si totiž nemali „odkladať“  na poslednú chvíľu nášho života.  

Kto vie kedy príde?

Kto vie v akej forme je budeme čeliť?

Kto vie zaručiť v takejto chvíli pohotovú jasnosť mysle, dostatočnú na záverečné a definitívne preorientovanie nášho života do správnej perspektívy?

Bolo by opovážlivé spoliehať sa na víťazný gól v poslednej minúte, či dokonca v nadstavenom čase, ak sme predtým  v živote nič netrénovali a ak sme sa počas  nášho života, miesto boja o dosiahnutie  konečného, či skôr „nekonečného“ víťazstva, len tak lenivo motkali kade-tade po životnom ihrisku, alebo keď sme dokonca ťažkými hriechmi strieľali góly do vlastnej brány, jeden za druhým.

Žime teda v tejto perspektíve už teraz.

Ak vidíme celý náš terajší život ako prípravu na večnosť, ak ho prežívame ako príležitosť osvedčiť sa už teraz v hľadaní a uskutočňovaní dobra, pravdy, krásy, lásky, pokoja a spravodlivosti, ak ho žijeme v pevnej viere v Kristovo a teda aj naše zmŕtvychvstanie, tak potom  veci začínajú dávať zmysel.

Máriino Nanebovzatie je predobrazom nášho vzkriesenia na konci vekov. Jej prechodu do večnosti ale predchádzal život v spojení s Ježišom, zdrojom pravdy a lásky, krásy a dobra. Preto jej smrť bola len prechodom k tomuto definitívnemu spojeniu sa so zdrojom svojej radosti a zmyslom svojho života. V tomto ju nasledujme, aby sme ju mohli nasledovať aj v jej radostnom spojení sa s jej Synom.

Nasledujme jej čnosti, uvažujme o nich, inšpirujme sa nimi. Ako? Napríklad aj v každodennej modlitbe, ktorá nás cez Máriu vedie ku Kristovi.

Začal som spomienkou na  prebiehajúcu  celoslovenskú rozlúčku s kardinálom Tomkom. Kardinál Tomko bol známy tým, že pravidelnú večernú prechádzku zo svojho bytu na námestie Svätého Petra sprevádzal modlitbou svätého ruženca. Túto jeho osobitosť dokonca spomenul aj Svätý Otec v sústrastnom telegrame slovami: „S vďačnosťou spomínam na jeho dlhú a plodnú prácu pri Svätej stolici, myslím aj na jeho ducha modlitby, ktorého som bol svedkom, keď sa už aj v pokročilom veku každodenne modlieval modlitbu svätého ruženca na Námestí svätého Petra, čím vydával pútnikom aj turistom krásne a verejné svedectvo o láske k Panne Márii," 

Pri jeho tele, pred jeho truhlou sa v utorok v košickom dóme stretnú cirkevní i štátni predstavitelia, bude tu zastúpená celá spoločnosť, celý Boží ľud. Čo to ale znamená, zastať si pred truhlou?  Je to len akt ľudskej úcty a občianskej spomienky, alebo je to aj príležitosť k zmysleniu sa nad zmyslom vlastného života, nad spôsobom jeho prežívania, i nad jeho posledným cieľom a cestou k jeho dosiahnutiu?

Pohľad na truhlu, na otvorený hrob môže pre niekoho znamenať akési strašenie.

Pre nás, ktorí opierame svoj život a vieru o Ježišovo zmŕtvychvstanie, o svedectvo jeho prázdneho hrobu, ktorí dnes hľadíme na Máriino nanebovstúpenie cez perspektívu jej vyprázdneného hrobu ako znaku nášho budúceho  vzkriesenia tela, je úvaha o zmysle života i nevyhnutnosti smrti žiadnym strašením.

Je to skôr užitočná večerná úvaha, pri stíchajúcom dni, v tento podvečer, tu pri jazere, úvaha ktorá môže do duše vniesť  pokoj, dôveru v budúcnosť a silu na prekonávanie prekážok, ktoré ešte pred nami stoja na našej ceste

Zabudnime teda aspoň tu a teraz, aspoň na chvíľu na čokoľvek, čo vnáša do nášho života obavu a nepokoj, ako spievame v cherubínskej piesni „odložme všetky svetské starosti“ vychutnajme pokoj, ktorý nám dáva náš pohľad na Kristovo zmŕtvychvstanie, na Máriino Nanebovzatie, aby sme sa motivovali k takému životu, na záver ktorého, keď nadíde náš čas, aby sme aj my dokázali odísť sýty svojich dní, v pokoji a v radosti k svojim otcom a matkám,  nasledujúc pozývajúci hlas „...dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“.

- -

Hosťami na odpustovej slávnosti boli aj zástupcovia štátnej a verejnej správy. Za Národnú Radu Slovenskej Republiky to boli poslanci Miloš Svrček, Martin Čepček a Viliam Záhorčák, ktorý je zároveň primátorom mesta Michalovce. Spolu s ním mesto reprezentoval aj zástupca primátora Miroslav Dufinec. Košický samosprávny kraj zastupovali župan Rastislav Trnka a vicežupan Daniel Rusnák. Obec Klokočov reprezentovala jej starostka Monika Hudáčková.

Nedeľnú slávnosť svojim spevom doprevádzal katedrálny zbor svätých Cyrila a Metoda z Košíc pod vedením dirigentky Lucie Lovašovej. Celú odpustovú slávnosť mali možnosť veriaci sledovať prostredníctvom TV Zemplín a  internetovej televízie Logos. 

Zdroj: TS KE



( TK KBS, ts ke; ml ) 20220815049   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kazachstane

Pápež František v Kanade

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23