Bratislava 13. augusta (RV) K Slovensku a ku Košickej arcidiecéze ma viaže nielen pôvod, ale aj láska, najmä k Cirkvi, z ktorej pochádzam, ako to naznačujú aj dva symboly na mojom biskupskom znaku, napísal v jednom zo svojich komentárov pre Vatikánsky rozhlas kardinál Jozef Tomko.

„Slovensko mi ostalo v srdci, aj keď neprajný režim mi odobral cestovný pas a považoval ma za vatikánskeho špióna. Aj keď som sa mohol po prvý raz vrátiť na Slovensko až za Dubčeka v lete 1968. Aj dnes toto Slovensko ostáva mojou vlasťou, ktorú však milujem so srdcom otvoreným na svet, vrátane Európy, a na poslanie Cirkvi, pre ktorú mi Boh doprial podľa svojich plánov pracovať," uviedol v texte, ktorý prinášame pri príležitosti rozlúčky s kardinálom Tomko na Slovensku v plnom znení.

Namiesto úvodu

Osobnosť, ktorá je významným prínosom nielen pre slovenský národ, ale aj pre celý duchovný svet. Pri hľadaní správnej cesty sa prejavil ako dôsledný, svedomitý a usilovný pracovník, ktorý si svojím vystupovaním a konaním získal obdiv i priateľstvá na celom svete. Sám kardinál Jozef Tomko opisuje svoj život takto:

„Moje detstvo a mladosť sa viažu na Udavské, malú obec pri Humennom. V dedinke pôsobil medzi dvoma vojnami vynikajúci kňaz dr. Štefan Hések, rodák z Kútov, ktorý našu dedinu povzniesol po stránke náboženskej, národnej i kultúrnej. Mal živý styk s mládežou a posmeľoval nadaných žiakov a žiačky na štúdia. Udavské tak začalo dodávať inteligenciu a tiež kňazov. Jeho kázne a vyučovanie náboženstva v škole ako aj celkový apoštolát, do ktorého zapojil aj divadlá, zanechali stopy. Náš „pán dekan“ svojím vzdelaním a vzorným kňazským životom si získal veľkú vážnosť na celom okolí a v diecéze. Gymnázium som vyštudoval v Michalovciach. Sem posielali z Čiech veľa profesorov rôznych názorov, aj „bez vyznania“. Našťastie tu pôsobil aj učený a sociálne zameraný kňaz dr. Štefan Hlaváč, ktorý používal dvojhodinové vyučovanie náboženstva za týždeň na utvrdenie viery a na vyvrátenie protivných tvrdení. Bol to okrem iného ozajstný priateľ mládeže, najmä chudobných študentov, zakladateľ skautského hnutia na východe a široko známy sociálny pracovník. Osoba „pána profesora“, alebo nášho „Pištu“, ako sme ho volali, bola pre mňa vzorom pri utváraní povolania, ktoré vo mne potichučky rástlo... Štúdium sa mi výborne darilo, aj keď cez prázdniny som často musel dávať hodiny iným, alebo ťažko pracovať na cestách a v lese, aby som si zarobil na knihy. Úspechy v drobných apoštolských podujatiach ma tiež posmeľovali a nemal som ešte sedemnásť rokov, keď som sa verejne priznal k úmyslom stať sa kňazom a tak pracovať pre povznesenie nášho ľudu, ktorý som vždy miloval, a najmä mládež.

Do Ríma ma poslal biskup Čársky ihneď po vojne. Práve som začínal tretí rok na bratislavskej teologickej fakulte. 12. marca 1949 som prijal v Lateránskej bazilike kňazské svätenie a na druhý deň som slúžil prvú sv. omšu, za účasti ani desiatich prítomných a nijakého príbuzného, a to pri hrobe sv. Pavla apoštola národov, ktorý ma vždy priťahoval svojím zápalom za Ježiša Krista a za jeho Cirkev. Pôvodný plán bol vrátiť sa domov a pôsobiť v diecéze. Medzitým sa však stali dôležité udalosti, ktoré dali iný smer môjmu životu. Najprv to bol násilný prevrat vo februári 1948, ktorý sa čoskoro prejavil: komunistická vláda nám prikázala okamžite sa vrátiť domov a stiahla nám pasy. Ja som však medzitým dostal od Svätej stolice menovanie za vicerektora – ekonóma Kolégia Nepomucena. Tak som sa stal „exulantom“. Dnes ďakujem Bohu za toto „vyhnanstvo“, za tento exil, pri ktorom sa Rím stal mojou druhou vlasťou a domovom.

Päťdesiate roky som strávil v Ríme tak, že som sa staral o bohoslovcov, ktorí utiekli z Republiky. Začali sa vydávať „Hlasy z Ríma“ a starať sa o našich krajanov, roztrúsených po svete. Ja som sa venoval nielen starosti o vydržiavanie seminaristov, ale aj o vyhľadávanie nových povolaní v zahraničí pre Slovensko. Tak sa zrodila na Vianoce 1959 myšlienka postaviť Ústav sv. Cyrila a Metoda. Boh odmenil našu odvahu a zanietenosť a na sviatok Sedembolestnej Patrónky Slovenska roku 1963 sme Ústav posviacali, za účasti krajanov z celého sveta. Okolo Ústavu sa potom rozbehla široká činnosť, ako: malé slovenské gymnázium s cieľom ďalekej prípravy na kňazstvo alebo na laických pracovníkov, vydavateľstvo náboženských kníh, duchovné stredisko pre našu emigráciu a pútnikov. Posilnila sa aj spolupráca s vatikánskym rádiom.

Rím sa mi však stal druhým domovom aj preto, lebo mi otvoril brány k vstupu do činnosti svetovej Cirkvi. Ani som netušil, čo pre mňa pripraví slovanský pápež! O niekoľko mesiacov po svojej voľbe Ján Pavol II. menoval nových kardinálov a medzi inými aj generálneho tajomníka Biskupskej synody, Poliaka biskupa Rubina. Na jeho miesto vymenoval mňa v hodnosti arcibiskupa a zároveň si vyhradil, že ma osobne vysvätí. Aj voľba Sixtínskej kaplnky ako miesta, sviatku Sedembolestnej Patrónky Slovenska, potom slovenská homília a prenášanie celého obradu cez vatikánske rádio na Slovensko bolo znakom zvláštnej pozornosti pápeža k nám.

Za svoj biskupský znak som s pomocou spolubratova vyvolil zemeguľu, v jej srdci je zasadený dvojramenný cyrilometodský kríž na troch vrškoch a nad ním sú tri ľalie. Pod erbom je môj program, inšpirovaný sv. Pavlom: „Ut Ecclesia aedificetur“, čiže „Aby sa Cirkev vzmáhala“. Tri symboly naznačujú, akú Cirkev budovať: katolícku, svetovú (zemeguľa), slovenskú, cyrilometodskú (kríž na trojvrší) a diecéznu, košickú (tri ľalie, z ktorých jedna je zakrytá krížom). Môj život sa začal niesť v znamení tohto programu. Biskupská synoda mi otvárala obzor činnosti na svetovú Cirkev. Mal som iba rozpracované prípravné práce na dve synody, keď ma nečakane stihlo v apríli 1985 menovanie za kardinála a prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Darmo som sa utešoval, že to nejako zvládnem, lebo ma posiela Svätý Otec, ktorý dobre pozná aj moje obmedzené schopnosti. V tú noc som nespal a premietal si pred očami nesmierne potreby a úlohy Cirkvi na poli evanjelizácie ako aj ťažkosti pri vedení jednej z najnáročnejších Kongregácií rímskej kúrie. Viaceré časopisy vtedy poukazovali na to, že je to po prvý raz v dejinách, čo Slovák stojí na čele jednej rímskej kongregácie.

Žartovní Rimania – a k nim sa občas pridal aj ich terajší biskup – dobre vedeli, prečo dali prefektovi Kongregácie pre šírenie viery („Propaganda fide“) prezývku „červený pápež“. Jeho úlohy sú naozaj rôznorodé a rozsiahle. Menovanie je na päť rokov, ale sa môže predlžovať. Pre mňa z toho bolo šestnásť najťažších, ale aj najkrajších rokov môjho života na čele katolíckych misií vo svete. Ako mi to ihneď na začiatku povedal istý kolega, ide tu o prácu pre dve tretiny ľudstva, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista. Okrem toho treba sa starať o šírenie misijného ducha v celej Cirkvi a o duchovnú i materiálnu pomoc misijnej činnosti a mladým cirkevným spoločenstvám. Ihneď na začiatku som pochopil, že tieto cirkvi a misie vôbec sa nedajú riadiť spoza stola, ale že treba ísť do terénu. Začal som cestovať a nahromadili som spolu 50 ciest do Afriky, asi dvadsať do Ázie, vyše desať do Latinskej Ameriky, tri od Oceánie, viacero do iných svetadielov a krajín, kde bolo treba udržiavať misijného ducha, teda spolu asi sto ciest. V mojom úrade som mohol použiť všetky svoje znalosti a doterajšie skúsenosti, ktoré mi Boh dal získať predtým na poli jazykov, teológie, sociológie, výchovy kňazov, univerzitného vyučovania, administratívnych skúsenosti. Naraz len celá moja minulosť, aj práce, ktoré som konal viac z povinnosti ako z vlastnej záľuby, všetko sa ukázalo užitočným.

K Slovensku a ku Košickej arcidiecéze ma viaže nielen pôvod, ale aj láska, najmä k Cirkvi, z ktorej pochádzam, ako to naznačujú aj dva symboly na mojom biskupskom znaku. Slovensko mi ostalo v srdci, aj keď neprajný režim mi odobral cestovný pas a považoval ma za vatikánskeho špióna. Aj keď som sa mohol po prvý raz vrátiť na Slovensko až za Dubčeka v lete 1968. Aj dnes toto Slovensko ostáva mojou vlasťou, ktorú však milujem so srdcom otvoreným na svet, vrátane Európy, a na poslanie Cirkvi, pre ktorú mi Boh doprial podľa svojich plánov pracovať.

Zdroj: www.radiovaticana.org