[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 30. 09. 2022   Meniny má Jarolím      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Katechéza pápeža o hodnote staroby (16): Čas nasmerovaný k naplneniu
P:3, 10. 08. 2022 12:06, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 10. augusta (RV) V stredu 10. augusta prijal pápež František pútnikov na generálnej audiencii v Aule Pavla VI. V katechéze zdôraznil, že starí ľudia majú v Cirkvi svoju osobitnú službu „očakávania Pána“ a vydávania svedectva viery.

Do auly vošiel Svätý Otec opierajúc sa o paličku. V prvých radoch bol tentoraz väčší počet mladomanželských párov, ktoré mali možnosť prísť si v závere na pódium po jeho požehnanie. Celkom na záver Svätý Otec prechádzal na vozíčku pomedzi pútnikov, medzi ktorými nechýbali ani Slováci.

V príhovore pápež František naznačil, že jeho katechetický cyklus o zmysle a hodnote staroby sa blíži k záveru. Dnešnej 16-tej časti dal biblické motto: «Idem vám pripraviť miesto» (porov. Jn 14,2). O čase staroby hovoril ako o príprave na prechod do večnosti. „Čo je tou pravou cieľovou stanicou života?“ - opýtal sa prítomných.  Ponúkol im aj odpoveď: „Miesto pri stole s Bohom“.

„Náš život nie je určený na to, aby sa uzavrel do seba, do pomyselnej pozemskej dokonalosti: je určený na to, aby prešiel ďalej, cez prechod smrti – pretože smrť je prechodom. Naše stabilné miesto, naša cieľová stanica totiž nie je tu, je pri Pánovi, tam kde on prebýva naveky.“

Pápež hovoril o živote ako o „čase iniciácie pre život v plnosti“, ktorý sa naplní len v Bohu:

„Tu, na zemi, sa začína proces nášho „noviciátu“: sme učňami života, ktorí sa uprostred tisícok ťažkostí učia oceniť Boží dar, ctiť si zodpovednosť deliť sa s ním a prinášať jeho ovocie všetkým. Čas života na zemi je milosťou tohto prechodu.“

Špecifickú cirkevnú úlohu seniorov nazval pápež František „ministérium očakávania Pána“, ktoré je svedectvom viery:

„Staroba, prežívaná v očakávaní Pána, sa môže stať naplnenou „apológiou“ viery, ktorá dáva zdôvodnenie našej nádeji pre všetkých. ... Starí ľudia sú prísľubom, svedectvom prísľubu: to lepšie má ešte len prísť. Je to ako posolstvo veriaceho starca či starenky: to lepšie má ešte len prísť. Nech nám Boh všetkým udelí takú starobu, ktorá je tohto schopná!“

V záverečných pozdravoch jednotlivým geograficko-jazykovým oblastiam sveta pápež vyslovil niekoľko prejavov solidarity:

„Myslím aj na ľud Ukrajiny, ktorý ešte stále trpí touto krutou vojnou. A modlime sa tiež za migrantov, ktorí neustále prichádzajú.“

V pozdrave po španielsky pápež vyjadril solidaritu obyvateľom Kuby, ktorých 5. augusta zasiahla explózia palivových zásobníkov v Matanzase.

V úvode generálnej audiencie zaznel vo viacerých jazykoch biblický úryvok:

«Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.» (Jn 14,1-3)

«Idem vám pripraviť miesto» (porov. Jn 14,2) - Staroba, čas nasmerovaný k naplneniu (16. pokračovanie cyklu katechéz O starobe)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Sme už pri posledných katechézach venovaných starobe. Dnes vstúpime do dojímavej intimity Ježišovej rozlúčky s jeho najbližšími, o ktorej sa podrobne píše v Jánovom evanjeliu. Rozlúčková reč sa začína slovami útechy a prísľubu: «Nech sa vám srdce nevzrušuje» (14,1); «Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja» (14,3). Aké krásne sú tieto Pánove slová.

Krátko predtým Ježiš povedal Petrovi: «pôjdeš za mnou neskôr» (13,36), čím mu pripomenul, že bude prechádzať krehkosťou svojej viery. Čas života, ktorý zostáva učeníkom, bude nevyhnutne prechodom cez krehkosť svedectva a náročné výzvy bratstva. Ale bude to aj prechodom cez oduševňujúce požehnania viery: «Kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie» (14,12). Pomyslite, aký je toto prísľub! Neviem, či sa nad zamýšľame až do hĺbky, čo tomu veríme naplno! Neviem, myslím, že niekedy nie...

Staroba je priaznivým obdobím pre dojímavé a radostné svedectvo tohto očakávania. Starší muž či žena sú v očakávaní, očakávajú stretnutie. V starobe sa skutky viery, ktoré nás i iných približujú k Božiemu kráľovstvu, dostávajú už za hranicu kapacity energie, slov a rozmachu mladosti a zrelého veku. Avšak práve takto ešte viac zviditeľňujú prísľub skutočného cieľa života. A čo je tou pravou cieľovou stanicou života? Miesto pri stole s Bohom, v Božom svete. Bolo by zaujímavé pozrieť sa, či v miestnych cirkvách existuje nejaký špecifický odkaz, ktorý dodáva živosť tejto osobitnej službe čakania na Pána - je to služba, ministérium očakávania Pána – povzbudzovaním individuálnych chariziem a komunitotvorných kvalít starého človeka. 

Taká staroba, ktorá je pohltená skľúčenosťou z nevyužitých príležitostí, prináša skľúčenosť sebe i všetkým. Naopak, staroba prežívaná s milotou, s úctou k reálnemu životu, definitívne prekonáva ten omyl, že je potrebné vystačiť si sám a s vlastným úspechom. Prekonáva dokonca aj ten omyl, že Cirkev by sa mala prispôsobiť svetskému zmýšľaniu a mala by mať vo svojej moci dokonalosť a naplnenie.

Keď sa oslobodzujeme od tejto domnienky, potom je čas starnutia, ktorý nám Boh dáva k dispozícii, už sám osebe jedným z tých „ešte väčších“ diel, o ktorých hovorí Ježiš. V skutočnosti tu ide o dielo, ktoré Ježišovi nebolo dané uskutočniť: jeho smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie ho umožnili nám!

Pamätajme, že „čas je nadradený priestoru“. To je zákon iniciácie. Náš život nie je určený na to, aby sa uzavrel do seba, do pomyselnej pozemskej dokonalosti: je určený na to, aby prešiel ďalej, cez prechod smrti – pretože smrť je prechodom. Naše stabilné miesto, naša cieľová stanica totiž nie je tu, je pri Pánovi, tam kde on prebýva naveky.

Tu, na zemi, sa začína proces nášho „noviciátu“: sme učňami života, ktorí sa uprostred tisícok ťažkostí učia oceniť Boží dar, ctiť si zodpovednosť deliť sa s ním a prinášať jeho ovocie všetkým. Čas života na zemi je milosťou tohto prechodu. Domýšľavosť, že zastavíme čas – túžba po večnej mladosti, neobmedzenom blahobyte, po absolútnej moci – je nielen nemožná, ale aj blúznivá.

Naša existencia na zemi je časom iniciácie, uvedenia do života: je to život, ale taký, ktorý ťa vedie vpred k plnšiemu životu, iniciáciou pre ten plnší. Je to život, ktorý nachádza naplnenie len v Bohu. Sme nedokonalí od začiatku a zostaneme nedokonalí až do konca. V naplnení Božieho prísľubu sa tento vzťah obracia: ten Boží priestor, ktorý nám Ježiš pripravuje s plnou starostlivosťou, je nadradený času nášho smrteľného života.

Všimnime si: staroba približuje nádej na toto naplnenie. Staroba už definitívne pozná význam času a obmedzenia miesta, v ktorom prežívame svoju iniciáciu. Týmto je staroba múdra: starí ľudia sú týmto múdri. Z tohto dôvodu je vierohodná, keď nás pozýva tešiť sa z plynutia času: nie je to hrozba, je to prísľub. Staroba je ušľachtilá, nepotrebuje sa líčiť, aby ukázala svoju ušľachtilosť. Možno že líčenie nastupuje vtedy, keď ušlachtilosiť chýba. Staroba je vierohodná, keď vyzýva k radosti z plynutia času: nuž čas plynie a nie je to hrozba, ale prísľub. Staroba, ktorá znovu objavuje hĺbku pohľadu viery, nie je svojou povahou konzervujúca, ako o nej vravia!

Svet Boha je nekonečný priestor, v ktorom plynutie času už nemá váhu. A práve pri Poslednej večeri sa Ježiš upriamil na tento cieľ, keď povedal učeníkom: «Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca» (Mt 26,29). Urobil presah. V našom kázaní je raj často oprávnene plný blaženosti, svetla a lásky. Možno mu chýba trochu života. Ježiš v podobenstvách hovoril o Božom kráľovstve, dávajúc do toho viac života. Nie sme už my sami toho schopní, keď hovoríme o živote, ktorý pokračuje?

Drahí bratia a sestry, staroba, prežívaná v očakávaní Pána, sa môže stať naplnenou „apológiou“ viery, ktorá dáva zdôvodnenie našej nádeji pre všetkých (porov. 1 Pt 3,15). Pretože staroba zviditeľňuje Ježišov prísľub, keď sa upriamuje na Sväté mesto, o ktorom hovorí kniha Zjavenia (kapitoly 21-22).

Staroba je fáza života, ktorá je najvhodnejšia na šírenie radostnej zvesti, že život je iniciáciou pre definitívne naplnenie. Starí ľudia sú prísľubom, svedectvom prísľubu. A to najlepšie ešte len príde. Je to ako posolstvo veriaceho starca či starenky: to lepšie má ešte len prísť. Nech nám Boh všetkým udelí takú starobu, ktorá je tohto schopná!

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News

_
Aktualizované 



( TK KBS, RV jb, mh; ml ) 20220810027   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kazachstane

Pápež František v Kanade

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23