Rožňava 3. augusta (TK KBS) Kancelár biskupského úradu v Rožňave Peter Kovalič odpovedal na otázky Tlačovej kancelárie KBS, ktoré sa dotýkali diecéznej fázy synody. V rozhovore uviedol, že prekvapivou skutočnosťou pre neho bolo, ako aj malé spoločenstvá v dedinách dokázali formulovať múdre a rozvážne odpovede na častokrát zložito podané otázky synody, v ktorých sa im podarilo vystihnúť miestnu realitu, ale zároveň zahrnúť do nej aj celocirkevný rozmer.
Ako ste vnímali čas synody v diecéze?
Synoda v diecéze bola na začiatku a aj počas celého trvania stretnutí na prvom mieste časom modlitby, kedy práve Duch Svätý mal viesť každého veriaceho, aby sa zapojil. Medzi veriacimi sa objavilo nadšenie pre prácu na niečom spoločnom, do čoho sa môže zapojiť každý, kto má záujem.
Neobávali ste sa, že je len protiváhou nemeckej cesty?
Synodálna cesta nezačínala štýlom akcia-reakcia ako by to mohla evokovať myšlienka protireformácie z minulosti. Na začiatku nebola protireakcia, bojovať proti niečomu, ale skôr túžba spoločne kráčať a byť vedený Duchom Svätým.
Bola synoda o synodalite kurzom o spoločnej práci?
Kde bola myšlienka synodality dobre uchopená, tak áno, ľudia mali ochotu zapojiť sa, povedať svoj názor, vyjadriť aj svoje obavy, ale dať zároveň priestor aj svojej túžbe, aby sa mohli častejšie zapájať do rozhodovania a naďalej v stretnutiach pokračovať.
V diecéze klesá počet veriacich, čím si to vysvetľujete?
Mnohí mladí, mladé rodiny odchádzajú a aj dochádzajú z územia diecézy za prácou. Tento trend určite súvisí s prirodzeným vyľudnením oblastí, kde nie je dostatok možnosti uživiť sa, nájsť si prácu a s tým spojený dôvod už nevrátiť sa naspäť.
Mladých nie je veľa, tí, čo sú, sú aktívni?
Mladí, ktorí sú, tak čerpajú z toho, že sami chcú byť súčasťou Cirkvi, častokrát je na začiatku príbeh rodičov, ktorí sú sami vzormi svojim deťom, že viera je potrebnou súčasťou života. Na druhej strane, mladí, ktorí sú hľadajúci a objavia život viery a spoločenstva, majú chuť byť aktívnymi.
Je výzvou pre diecézu pastorácia početných komunít rómskeho etnika?
Toto je otázka, ktorej je potrebné venovať ďalšie stretnutia a následnú diskusiu, ako nájsť ten zdravý stred pre obe strany nevylúčiť nikoho, ale zároveň ani nerozdeľovať spoločenstvo. Bude tu potrebné identifikovať konkrétne farnosti a miesta, kde je príležitosť a možnosť v tomto smere rozvinúť pastoráciu na vyššej úrovni.
Nezvážite zaviesť sväté omše pre Rómov?
Závisí to od konkrétnych farností a kňazov, ktorí tam pôsobia. Ak vedia rozpoznať podľa miestnych skutočností, že je priestor pre takúto svätú omšu a ak vidia takúto možnosť ako obohacujúcu život farnosti, tak je možné o nej diskutovať a potom aj vyhovieť takejto požiadavke. V niektorých farnostiach však už teraz funguje možnosť, kde sa Rómovia zvážajú mikrobusmi na spoločné sväté omše.
Ako je to s pastoráciou spoločenstiev veriacich maďarskej národnosti?
V súčasnosti majú aj títo veriaci možnosť svätej omše vo svojom jazyku v miere primeranej v každej farnosti. Nezaznamenali sme problémy, že by niekde v tomto smere boli veriaci maďarskej národnosti ukrátení na úkor slovenských svätých omší.
Nestretli ste sa vo väčších farnostiach s problémom anonymity, teda že viera je prežívaná ako súkromná návšteva kostola?
Stretnutia k synode dávali priestor vystúpiť z anonymity a povedať aj svoj názor. Určite sa nájdu veriaci, ktorým anonymita veľkých miest vyhovuje, tu však je to konkrétne na každom človeku, či sa odhodlá urobiť krok vpred a byť aktívnym členom spoločenstva.
Aké tri závery z diecézneho procesu by ste vyzdvihli?
Ľudia sa túžia zapojiť do rozhodovania v tom, čím žije ich farnosť. Aj tie farnosti, ktoré nemajú možnosti byť aktívnymi v plnej miere, vedia svojím spôsobom v modlitbe, adorácii a účasti na svätých omšiach žiť ako malé spoločenstvo, no bohaté v prežívaní vlastnej viery. Synodálna cesta priniesla otázky, ktorým je potrebné sa venovať v dlhodobom rozmere a na ktoré je potrebné nájsť odpovede.
Čo Vás na procese najviac prekvapilo a povzbudilo?
Prekvapivou skutočnosťou bolo, že aj malé spoločenstvá v dedinách dokázali formulovať múdre a rozvážne odpovede na častokrát zložito podané otázky synody, v ktorých sa im podarilo vystihnúť miestnu realitu, ale zároveň zahrnúť do nej aj celocirkevný rozmer. Povzbudzujúcim zistením bolo, že rodina je stále základnou bunkou, kde sa odovzdáva viera a že v našej diecéze sú stále prítomné rodiny, kde rodičia svojím príkladom „ťahajú“ deti k viere, ktorá má potom dobré základy, aby sa v z detskej viery stala viera dospelá, viera aktívneho kresťana.
