Prešov 22. júla (TK KBS) Gréckokatolícky kňaz Marcel Mojzeš z Prešovskej archieparchie poukázal na slová emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý ako jeden z posledných žijúcich účastníkov Druhého vatikánskeho koncilu kňazom Rímskej diecézy 15. 2. 2013, teda tesne pred svojím odstúpením zo služby rímskeho biskupa povedal: bol koncil médií a koncil viery. „Myslím, že je veľmi dôležité mať na pamäti tieto slová emeritného pápeža pri akejkoľvek mediálnej reflexii nad synodálnou cestou, ktorú sme doteraz v Cirkvi prešli,“ uviedol v rozhovore pre Tlačovú kanceláriu KBS s tým, že podľa Benedikta XVI. koncil viery „sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v tej danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok.“ Slová Benedikta XVI. nás podľa Marcela Mojzeša pozývajú pozerať sa v prvom rade pohľadom viery aj na Synodu, ktorú prežívame, aby sme jej čo najlepšie porozumeli a mohli tak čo najlepšie o nej svedčiť aj v médiách.

Udalosť prvej fázy synodálnej cesty, jej prípravy, realizácie synodálnych konzultácií i redakcia textu archieparchiálnej syntézy bola pre podľa Marcela Mojzeša udalosťou cirkevnou, synodálnou. „Mohli by sme o nej v úžase, podobne ako konciloví Otcovia, povedať, že išlo o „prechod“ (lat. transitus) Svätého Ducha svojou Cirkvou (SC 43). A tento prechod ešte nekončí. Samotná synodálna cesta totiž nekončí. Ako pripomenul Svätý Otec František citujúc svätého Jána Zlatoústeho, „Cirkev a synoda sú synonymá“. Čaká nás kontinentálna, univerzálna a napokon realizačná fáza, no vo viacerých bodoch môžeme už aj teraz na miestnej úrovni hľadať  spôsoby ako v jednote s biskupom synodálne uvádzať do praxe to, čo sa konkrétne týka života miestnej cirkvi,“ zdôraznil Marcel Mojzeš, podľa ktorého môžeme povedať, že každá miestna Cirkev, čiže aj Prešovská archieparchia počas doteraz prejdenej synodálnej cesty viac zažila samu seba ako živý organizmus, ako Kristovo telo, oživované Svätým Duchom. „Toto nás na začiatku akýchkoľvek reflexií nad doteraz prejdenou synodálnou cestou vedie v prvom rade k pokore, k vďačnosti voči Bohu a k úžasu nad jeho tajomným pôsobením v živote Cirkvi aj v dnešnej dobe,“ dodal.

Obsahom synodálnych konzultácií bolo 10 tém, ale vy ste tieto témy doplnili o ďalšie tri. Prečo a ktoré to boli?

Ďalšie tri témy synodálnych konzultácií sme doplnili po tom, ako pri jednom z online stretnutí generálny podsekretár Synody otec biskup Mons. Luis Marín de San Martín povedal, že 10 tém je len návrh – možno ich aj zanechať a dať nové, vylepšiť ich, nahradiť ich. Teda pre synodálne konzultácie Prešovskej archieparchie boli po odsúhlasení dnes už emeritným otcom arcibiskupom vladykom Jánom Babjakom SJ doplnené ďalšie tri témy, či tematické okruhy, vychádzajúce z aktuálnej situácie: 11. Starostlivosť o kňazské rodiny, 12. Starostlivosť o rodiny v špecifických situáciách a 13. Ako napomáhajú zažiť spoločné kráčanie aktuálne výzvy v spoločnosti: covid, postcovid a vojna na Ukrajine. Ku každej z tém boli pripojené detailnejšie vysvetlenia, podobne ako je to uvedené vo Vademeku k spoločným 10-im témam.

Aké ovocie priniesla synoda zatiaľ v archieparchii? Aké tri závery z diecézneho procesu by ste vyzdvihli?

Za najdôležitejšie ovocie považujem skúsenosť stretávania sa (hoci kvôli pandémii často aj online) a vzájomného počúvania sa ľudí z rôznych oblastí života Cirkvi. Či už v synodálnom tíme, pri troch formačných webinároch, ktorých sa zúčastnilo okolo 250 miestnych koordinátorov (vrátane kňazov) a hlavne pri samotných synodálnych konzultáciách. Ako hovorí vo svojom svedectve jedna miestna koordinátorka: „Keď som dostala ponuku viesť takúto skupinku, vôbec som nevedela, do čoho idem. Online školenia mi to neskôr priblížili, ale aj tak som bola v očakávaní, že aká bude reálna skúsenosť. No a musím priznať, že realita bola nad moje očakávania. Ľudia, ktorí prišli na synodálne stretnutia, priniesli so sebou dávku múdrosti, vzájomného obohatenia, lásky, empatie. Aj keď sme sa mnohí navzájom nepoznali, nevnímala som žiadne zábrany pri diskutovaní. Muži a ženy pristupovali k preberaným témam s otvorenosťou a úprimnosťou. Nikto nikomu neskákal do reči, a tak sme si prejavovali úctu jeden k druhému. No uvedomujem si, že hlavným koordinátorom našej skupinky nie som ja, ale Svätý Duch. Dáva o sebe vedieť cez každého zúčastneného človeka a aj cez pokojný priebeh celého stretnutia.“

Ťažko je vyzdvihnúť len tri závery. Spomeniem štyri, ktoré sa vzájomne prelínajú: túžba laikov po väčšej spolupráci s kňazmi; túžba vyjsť (zo seba, z vlastnej uzavretosti) a zaujímať sa o konkrétny život iných (mladých, starých, rodín,...); túžba ľudí stretávať sa a rozvíjať základné tézy celej synodálnej cesty: hovoriť, počúvať sa a spoločne rozlišovať; a napokon túžba budovať malé spoločenstvá, v ktorých sa ľahšie zdieľa vlastný život.

Z viacerých farských i iných spoločenstiev Prešovskej archieparchie zaznieva túžba ďalej pokračovať v podobných stretnutiach, ako boli synodálne konzultácie. Bude sa teda v takýchto stretnutiach pokračovať a ak áno nad akými témami budete premýšľať?

Skôr ako „premýšľať“ nad nejakými novými témami by bolo vhodné synodálnym spôsobom v jednote s biskupom hľadať spôsoby, ako uvádzať do praxe to, čo vyplynulo zo synodálnych konzultácií pre život Prešovskej archieparchie. Máme radosť, že z viacerých oblastí života miestnej cirkvi zaznieva túžba pokračovať v podobných synodálnych stretnutiach. Ide vlastne o túžbu zažívať spoločenstvo Cirkvi v konkrétnej podobe, ktorú je možné prehlbovať v neustálej otvorenosti na nové podnety Svätého Ducha. Dôležité je ale postupne vytvárať skôr „zmiešané“ spoločenstvá, teda nie napríklad len mladí, len manželky kňazov a podobne. Ale skôr spoločenstvá, kde by sa mohli stretnúť a vzájomne počúvať mladí so staršími, Rusíni s Rómami, kňazi s laikmi a pod.   

Myslím, že na celom Slovensku zo synodálneho procesu vyplýva, že ľudia sa túžia stretávať sa. Synoda bola postavená na malých spoločenstvách, také u nás fungovali najmä pred rokom 1989, treba sa k budovaniu malých spoločenstiev vrátiť?

Mnohé malé spoločenstvá fungujú aj dnes. Jedným z ovocí synodálnej cesty Prešovskej archieparchie bolo aj stretnutie vladyku Petra so zástupcami hnutí a spoločenstiev pôsobiacich v archieparchii. Skúsenosť malých spoločenstiev bola charakteristická aj pre prvotnú Cirkev, ako o tom čítame v Skutkoch svätých apoštolov. Zrejme nás dnes Svätý Duch vedie cez túžbu ľudí k obnoveniu a prehĺbeniu tejto starobylej formy kresťanskej existencie.

Prvým a najdôležitejším kľúčovým bodom pomenovaným v syntéze je začať robiť vážny katechumenát, či už predkrstný, alebo pokrstný. Prečo je to dnes dôležité?

Tento prvý bod navrhol vladyka Peter Rusnák, apoštolský administrátor sede vacante Prešovskej archieparchie pri stretnutí s koordinátormi počas poslednej redakcie textu syntézy. Katechumenát bol obnovený už na Druhom vatikánskom koncile (porov. SC 64) a venuje sa mu napríklad aj Všeobecné katechetické direktórium (88 – 91). Pre rímsky obrad bola ešte v roku 1972 vydaná osobitná liturgická kniha s názvom Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života. Pre katolíkov byzantskej tradície zatiaľ podobný ekvivalent nebol vytvorený. Katechumenát však nie je len otázkou liturgického obradu, ide skôr o jeho obsah, ktorým je postupné uvádzanie do kresťanského života. Žijeme v dobe, ktorá je stále viac odkresťančená. Preto správne vnímanie a žitie hodnoty krstu, či už pre tých, ktorí sa naň pripravujú v dospelosti, alebo pre tých, ktorí prijali krst ako malé deti, je kľúčové a potrebujeme ho obnoviť. Význam krstu v konkrétnom kresťanskom živote jasne vnímali aj púštni otcovia. Napríklad svätý Dorotej z Gazy (6. st.) hovorí, že mocou svätého krstu dokáže kresťan (respektíve Boh v kresťanovi) preťať silu vášne tak, že nebude pokračovať do hriechu. Podobne potrebujeme zvlášť v dnešnej dobe obnoviť a prehĺbiť skúsenosť žitia ďalších dvoch iniciačných (myropomazanie, Eucharistia), ako aj ostatných sviatostí, čiže svätých tajomstiev, ako ich nazýva kresťanský Východ. Ide totiž o tajomstvá účasti na živote samého Ježiša Krista.

Kedysi sa ľudia akosi viac potrebovali. Chudoba a nedostatok ich  viac či menej nútili k spolupráci. Môže nás obdobie pandémie a súčasná kríza vo svete pomôcť vrátiť sa k uvedomeniu si bytostnej potreby blízkosti iného človeka a k prekonávaniu individualizmu?

Určite.

Svätý Otec František nás vyzýva viac počúvať ako hovoriť. V rámci synodálneho procesu opakovane zaznela túžba vyjsť (zo seba, z vlastnej uzavretosti), zaujímať sa o život iných (mladých, starých, rodín,...), o ich konkrétny život. Vzišli zo synodálneho procesu podnety aj v tejto oblasti?

Zatiaľ nie. Fascinujúce je ale to, že túžba vyjsť zo seba a zaujímať sa o život iných, čo je jedným z ovocí synodálnych konzultácií Prešovskej archieparchie, je v hlbokom súlade s učením Svätého Otca Františka, ba priam s činnosťou samého Boha, ktorý sa v Kristovi „zriekol seba samého“ (Flp 2, 7) z lásky k človeku, aby ho zachránil pre večný život v spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Teda v kontemplácii Božieho konania a v učení Svätého Otca Františka môžeme nachádzať konkrétne inšpirácie, ako vychádzať zo seba. Konkrétnym prejavom tohto vychádzania zo seba je aj starostlivosť o marginalizované skupiny, čo zaznieva tiež ako jeden z kľúčových bodov syntézy. Svätý Otec František nás v tom inšpiruje aj svojou cestou do Kanady, kde sa stretne s jej pôvodnými obyvateľmi.

Dotýka sa syntéza i pastorácie marginalizovaných skupín?

Áno.

V syntéze sa ukazuje potreba, aby pri problémoch a ťažkostiach, ako napríklad neplodnosť, dieťa s hendikepom, choroba manželského partnera, hľadanie životného partnera, boli oslovení ľudia, ktorí majú konkrétnu skúsenosť, či by sa nechceli stať osobou prvého kontaktu pre ľudí s podobným problémom. Ozvali sa počas procesu práve ľudia, ktorí niečo také prežili, že chcú byť nápomocní, alebo ich budete musieť osloviť?

Konkrétni ľudia sa zatiaľ neozvali. Vieme však, z ktorej skupiny synodálnych konzultácií tento podnet prišiel, takže pri hľadaní konkrétneho spôsobu jeho realizácie sa môžeme obrátiť aj na túto skupinu.

Zaujala ma potreba dať viac do povedomia zasvätený život. Myslíte, že to môže spôsobiť, že mladí ľudia objavia krásu rehoľného povolania?

Jednou z pomyselných „bariér“, ktorú potrebujeme prekonávať, je malé vzájomné poznanie skúseností kresťanského života u zasvätených osôb a tých, ktorých vnímame ako „nezasvätených“. Môže však autentický kresťanský život byť iný ako „zasvätený“ Bohu? Záverečná prosba viacerých ekténií v byzantskej liturgii končí výzvou, aby sme sami seba, jeden druhého i celý náš život odovzdali Kristovi. Podobne v obrade krstu po trojnásobnom zrieknutí sa zlého ducha sa kňaz tri razy pýta: „Zjednocuješ sa s Kristom?“ A katechumen alebo krstný rodič (v prípade malého dieťaťa) odpovedá: „Zjednocujem sa.“ Zjednotenie sa s Kristom, či inými slovami „zasvätenie sa“ Kristovi je obsahom kresťanského života ako takého. V širšom slova zmysle by sme mohli hovoriť o zasvätení Bohu v kňazstve, v manželstve, v rodinnom, či mníšskom živote. Stojíme teda pred výzvou nielen dať viac do povedomia „zasvätený“ život v užšom slova zmysle (rehoľný či mníšsky život), ale skôr všeobecné kresťanské povolanie k svätému životu v tej či onej forme.   

Čo Vás na procese najviac prekvapilo a povzbudilo?

Najviac ma príjemne prekvapilo to, ako si niektorí ľudia dokázali všimnúť život iných. Napríklad členka synodálneho tímu, ktorá nie je manželkou kňaza, opakovane hovorila o dôležitosti starostlivosti o kňazské rodiny. Alebo aj od manželiek kňazov prišiel podnet dať viac do povedomia zasvätený život. Všimnúť si iného je už prejavom žitej synodality, je prekonaním individualizmu. Osobitne ma povzbudil jeden podnet zo synodálnej konzultácie, ktorá prebiehala na pôde Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity. Tento podnet bol ojedinelý, a teda zdal sa marginálny, nedostal sa ani do syntézy. Pritom je veľmi dôležitý práve pre fázu, v ktorej sa momentálne nachádzame. Tento podnet hovorí, že „synodálna cesta je skôr návratom k synodalite ako trvalej činnosti Cirkvi, ako prejavu jej odpovede na otázky a problémy, ktoré sa objavujú. To si však vyžaduje vypracovanie trvalého systému fungovania synody.“ Práve pred tuto otázkou teraz podľa mňa stojíme: ako zabezpečiť, aby sa skúsenosť synodality stala „trvalo udržateľným procesom“. Myslím ale, že práve o to ide aj Svätému Otcovi Františkovi. Aby sme stále viac zažívali na všetkých úrovniach života Cirkvi (od miestnej až po univerzálnu) to, o čom hovoril už svätý Ján Zlatoústy, že „Cirkev a synoda sú synonymá.“ Nech nám v tom Svätý Duch pomáha.