[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 09. 08. 2022   Meniny má Ľubomíra      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Staviť na rodinnú lásku je odvážne - homília pápeža Františka na SSR v Ríme
P:3, 26. 06. 2022 22:30, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 26. júna (RV) „Nikdy nezabudnite, že rodina je tým prvým miestom, kde sa učíme milovať,“ zdôraznil pápež František účastníkom Svetového stretnutia rodín i ďalším rodinám z Rímskej diecézy. Jeho homíliu pri večernej svätej omši v sobotu 25. júna na Námestí sv. Petra s 25-tisícovou účasťou, ktorá bola vrcholom 10. svetového stretnutia rodín, prinášame v plnom znení.

Svätý Otec liturgické predsedanie prenechal kardinálovi Kevinovi Farrellovi, prefektovi Dikastéria pre laikov, rodinu a život. Sám bol prítomný v kresle vedľa oltára, prihovoril sa v homílii a na záver symbolicky rozoslal manželské páry na ďalšiu cestu plnenia misie vydávania svedectva lásky v každodennom rodinnom živote. „Najväčšou slobodou je sloboda vnútorná,“ skonštatoval v homílii Svätý Otec a všetkým generáciám pripomenul, že vstupom do manželstva človek robí odvážne rozhodnutie „nevyužívať slobodu pre seba samých, ale milovať ľudí, ktorých nám Boh postavil po boku.“

V závere svätej omše kardinál Farrell poďakoval Svätému Otcovi v mene všetkých prítomných a ohlásil, že najbližšie veľké podujatie podobného druhu bude súčasťou Jubilejného roka 2025 a bude sa konať v Ríme za účasti pápeža Františka. V intervale troch rokov potom príde na rad 11. svetové stretnutie rodín - v roku 2028.

Svetové stretnutie rodín, ktorým sa uzatvára Rok rodiny Amoris laetitia sa zakončí pri nedeľnej poludňajšej modlitbe Anjel Pána, pri ktorej Svätý Otec udelí svoje apoštolské požehnanie.

Homília Svätého Otca Františka
Svätá omša pri príležitosti 10. svetového stretnutia rodín, 25. júna 2022

V kontexte Desiateho svetového stretnutia rodín je toto čas vďakyvzdania. S vďačnosťou dnes predkladáme Bohu – ako pri veľkom úkone prinášania obetných darov – všetko, čo do vás, drahé rodiny, zasial Duch Svätý. Niektorí z vás sa zúčastnili na chvíľach reflexie a podelenia sa tu vo Vatikáne, iní ste ich organizovali a prežívali vo svojich diecézach, vytvárajúc akoby jedno obrovské súhvezdie. Viem si predstaviť to bohatstvo skúseností, námetov, snov a nechýbajú ani starosti a neistoty. Teraz odovzdávame všetko Pánovi a prosíme ho, aby vás podporoval svojou silou a láskou. Ste otcovia, mamy, synovia a dcéry, starí rodičia, tety a strýkovia; ste dospelí, deti, mládež, starí ľudia; každý s inou rodinnou skúsenosťou, ale všetci s rovnakou nádejou vloženou do modlitby: aby Boh požehnal a zachoval vaše rodiny a všetky rodiny na svete.

Sv. Pavol nám v druhom čítaní hovoril o slobode. Sloboda je jedným z najcennejších a najvyhľadávanejších dobier moderného a súčasného človeka. Všetci túžia byť slobodní, nebyť v podmienenosti, nebyť obmedzovaní, a preto sa snažia oslobodiť od každého druhu „väzenia“: kultúrneho, sociálneho, ekonomického. Koľko ľudí však nemá tú najväčšiu slobodu, vnútornú slobodu! Najväčšia sloboda je sloboda vnútorná. Apoštol nám kresťanom pripomína, že táto sloboda je predovšetkým darom, keď zvoláva: «Túto slobodu nám vydobyl Kristus!» (Gal 5,1). Sloboda nám bola darovaná.

Všetci sa rodíme s mnohými podmienenosťami, vnútornými aj vonkajšími, a predovšetkým so sklonom k sebectvu, teda k tomu, aby sme postavili do centra samých seba a robili si podľa vlastných záujmov. Ale z tohto otroctva nás Kristus oslobodil. Aby nedošlo k nedorozumeniu, sv. Pavol nás upozorňuje, že sloboda, ktorú nám dal Boh, nie je falošná a prázdna sloboda sveta, ktorá je v skutočnosti «príležitosťou pre telo» (Gal 5,13). Nie, sloboda, ktorú nám Kristus vydobyl za cenu svojej krvi, je celá zameraná na lásku – ako to povedal apoštol a ako to hovorí aj dnes nám –, aby ste si «navzájom slúžili v láske» (tamtiež).

Vy všetci, manželské páry, ste pri vytváraní svojej rodiny s Kristovou milosťou urobili odvážne rozhodnutie: nevyužívať slobodu pre seba samých, ale milovať ľudí, ktorých vám Boh postavil po vašom boku. Namiesto toho, aby ste žili ako „ostrovy“, dali ste sa „do vzájomnej služby“. Takto sa žije sloboda v rodine! Nie sú tu akési „planéty“ alebo „satelity“, ktoré sa pohybujú každý po vlastnej obežnej dráhe. Rodina je miestom stretnutia, zdieľania, vychádzania zo seba samých, aby sme prijali druhého a boli mu nablízku. Je tým prvým miestom, kde sa učíme milovať. Na toto nikdy nazabudnime: rodina je tým prvým miestom, kde sa učíme milovať.

Bratia a sestry, hoci to s veľkým presvedčením opätovne potvrdzujeme, dobre si uvedomujeme, že v skutočnosti to tak vždy nie je, a to z mnohých dôvodov a pri množstve situácií. A tak, zatiaľ čo potvrdzujeme krásu rodiny, cítime viac ako kedykoľvek predtým, že ju musíme brániť. Nedovoľme, aby sa znečistila jedmi sebectva, individualizmu, kultúry ľahostajnosti a kultúry skartovania, a tak stratila svoje „DNA“, ktorým je prijatie a duch služby. Je to charakteristická črta rodiny: prijatie a duch služby uprostred rodiny.

Vzťah medzi prorokmi Eliášom a Elizeom, predstavený v prvom čítaní, nás núti myslieť na vzťah medzi generáciami, na „odovzdávanie štafety“ medzi rodičmi a deťmi. Tento vzťah v dnešnom svete nie je jednoduchý a často vyvoláva obavy. Rodičia sa obávajú, že ich deti sa nedokážu orientovať v zložitosti a zmätku našej spoločnosti, kde sa všetko zdá byť chaotické a neisté, a že nakoniec stratia cestu. Tento strach vyvoláva v niektorých rodičoch úzkosť, v iných prehnanú ochranu a niekedy dokonca blokuje túžbu priviesť na svet nový život.

Je dobré, aby sme sa zamysleli nad vzťahom medzi Eliášom a Elizeom. Eliáš v čase krízy a strachu o budúcnosť dostáva od Boha príkaz pomazať Elizea za svojho nástupcu. Boh dáva Eliášovi najavo, že s ním sa svet nekončí, a prikazuje mu, aby svoje poslanie odovzdal inému. To je zmysel gesta opísaného v texte: Eliáš hádže vlastný plášť na Elizeove plecia a od tej chvíle žiak prevezme miesto učiteľa, aby pokračoval v jeho prorockej službe v Izraeli. Boh tak ukazuje, že má dôveru v mladom Elizeovi. Starý Eliáš odovzdáva funkciu, prorocké povolanie, Elizeovi. Dôveruje v mladého muža, dôveruje v budúcnosť. To gesto je plné nádeje, a s nádejou odovzdáva štafetu.

Aké je dôležité, aby rodičia rozjímali nad Božím spôsobom konania! Boh miluje mladých, ale to neznamená, že ich chráni pred každým rizikom, každou výzvou a každým utrpením. Boh nie je úzkostlivý a prehnane ochranársky. Dobre nad tým popremýšľajte: Boh nie je úzkostlivý a prehnane ochranársky, naopak, dôveruje im a každého z nich vyzýva k výške života a poslania. Pomyslime na chlapčeka Samuela, na dospievajúceho Dávida, na mladého Jeremiáša, a predovšetkým pomyslime na tú dievčinu, šestnásť či sedemnásťročnú, ktorá počala Ježiša, na Pannu Máriu. Vkladá dôveru do dievčaťa.

Drahí rodičia, Božie slovo nám ukazuje cestu: nechráňte svoje deti pred každou ťažkosťou a utrpením, ale snažte sa im odovzdať vášeň pre život, zapáliť v nich túžbu nájsť svoje povolanie a prijať to veľké poslanie, ktoré má v úmysle s nimi Boh. Práve tento objav robí Elizea odvážnym, odhodlaným a robí z neho dospelého človeka. Oddelenie sa od rodičov a zabitie volov sú presne tým znamením, že Elizeus pochopil, že teraz je „na rade on“, že je čas prijať Božie povolanie a pokračovať v tom, ako videl konať svojho učiteľa. A bude tak odvážne robiť až do konca svojho života. Drahí rodičia, ak pomôžete svojim deťom objaviť a prijať ich povolanie, uvidíte, že budú „uchvátené“ týmto poslaním a budú mať silu čeliť ťažkostiam života a prekonávať ich.

Chcel by som tiež dodať, že pre vychovávateľa tým najlepším spôsobom, ako pomôcť druhému ísť za svojím povolaním, je prijať s vernou láskou svoje vlastné povolanie. Učeníci videli Ježiša robiť práve toto a dnešné evanjelium nám ukazuje symbolický moment, keď sa Ježiš «pevne rozhodol ísť do Jeruzalema» (Lk 9,51), hoci dobre vie, že tam bude odsúdený a zabitý. A na ceste do Jeruzalema Ježiš zažíva odmietnutie zo strany obyvateľov Samárie, odmietnutie, ktoré vyvoláva rozhorčenú reakciu Jakuba a Jána, avšak Ježiš ho prijíma, pretože je súčasťou jeho povolania: najprv bol odmietnutý v Nazarete – spomeňme si na ten deň v nazaretskej synagóge (porov. Mt 13,53-58) –, teraz v Samárii, a nakoniec bude odmietnutý v Jeruzaleme.

Ježiš to všetko prijíma, pretože prišiel, aby vzal na seba naše hriechy. Rovnako nie je pre deti nič povzbudivejšie, ako keď vidia, že ich rodičia berú svoje manželstvo a rodinu ako poslanie, verne a trpezlivo napriek ťažkostiam, smutným chvíľam a skúškam. A to, čo sa udialo Ježišovi v Samárii, sa deje v každom kresťanskom povolaní, aj v tom rodinnom. Poznáme to všetci: prídu chvíle, keď človek musí vziať na vlastné plecia tie prejavy odporovania, uzavretosti a nepochopenia, ktoré vychádzajú z ľudského srdca, a s Kristovou milosťou ich premeniť na prijatie druhého, na nezištnú lásku.

A na ceste do Jeruzalema, hneď po tejto epizóde, ktorá nám v istom zmysle opisuje „Ježišovo povolanie“, nám Evanjelium predstavuje tri ďalšie tri prípady povolania, tri volania tých, čo tiež ašpirujú na Ježišových učeníkov. Prvý z nich je vyzvaný, aby nehľadal stabilný príbytok a zabezpečenie, keď chce nasledovať Učiteľa. Lebo on v skutočnosti «nemá kde hlavu skloniť» (Lk 9,58).

Nasledovať Ježiša znamená dať sa do pohybu a byť neustále v pohybe, neustále „na ceste“ s ním uprostred udalostí života. Akou veľkou pravdou je toto pre vás, ktorí ste v manželstve! Aj vy ste prijatím povolania do manželstva a rodiny opustili svoje „hniezdo“ a vydali sa na cestu, ktorej všetky etapy ste nemohli poznať dopredu, a ktorá vás neustále udržiava v pohybe, so stále novými situáciami, nečakanými udalosťami, prekvapeniami, niektorými aj bolestnými. Taká je cesta s Pánom. Je dynamická, nepredvídateľná a vždy je to úžasné objavovanie. Pamätajme, že odpočinok každého Ježišovho učeníka spočíva práve v každodennom plnení Božej vôle, nech je akákoľvek.

Druhý učeník je vyzvaný, aby sa „nevracal pochovať si svojich mŕtvych“ (v. 59-60). Nejde tu o porušenie štvrtého prikázania, ktoré zostáva vždy platné a je to prikázanie, ktoré nás tak veľmi posväcuje, ale ide tu o pozvanie, aby sme v prvom rade dodržiavali prvé prikázanie: milovať Boha nadovšetko. Tak je to aj v prípade tretieho učeníka, ktorý je povolaný nasledovať Krista rozhodne a celým srdcom, bez toho, aby sa „obzeral späť“, dokonca ani aby sa rozlúčil so svojimi príbuznými (porov. v. 61-62)

Drahé rodiny, aj vy ste pozvané nemať iné priority, „neobzerať sa späť“, to znamená nebanovať za životom, aký bol predtým, za slobodou predtým s jej klamlivými ilúziami: život skamenieva, keď neprijíma novosť Božieho povolania, banujúc za minulosťou. A táto cesta nariekania nad minulosťou a neprijatia tých nových vecí, ktoré nám Boh posiela, z nás robí skameneliny, vždy nás robí tvrdými, neľudskými. Keď Ježiš volá, aj do manželstva a do rodiny, žiada od nás hľadieť vpred a vždy kráča pred nami, vždy nás predchádza v láske a službe. Kto ho nasleduje, nezostane sklamaný!

Drahí bratia a sestry, všetky čítania dnešnej liturgie prozreteľnostne hovoria o povolaní, ktoré je práve témou tohto Desiateho svetového stretnutia rodín: „Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti“. S mocou tohto Slova života vás povzbudzujem, aby ste odhodlane pokračovali na ceste rodinnej lásky a zdieľali so všetkými členmi rodiny radosť z tohto povolania. A nie je to cesta ľahká, nie je to ľahké kráčanie: budú tam tmavé chvíle, momenty ťažkostí, kde si pomyslíme, že všetko je v koncoch. Nech je láska, ktorú vzájomne prežívate, vždy otvorená, extrovertná, schopná „dotknúť sa“ tých slabších a zranených, ktorých stretáte na ceste: krehkých na tele a krehkých na duši. Totiž láska, aj tá rodinná, sa očisťuje a posilňuje, keď sa dáva.

Staviť na rodinnú lásku je odvážne: zosobášiť sa si vyžaduje odvahu. Vidíme toľko mladých ľudí, ktorí nemajú odvahu sa oženiť, a koľkokrát mi nejaká matka povie: „Robte niečo, porozprávajte sa s mojím synom, čo sa nemá do ženenia, má 37 rokov!“ – „Ale, pani, nežehlite mu košele, sama ho začnite trochu posielať preč, nech vyjde z hniezda.“ Pretože rodinná láska pobáda deti lietať, učí ich lietať a pobáda ich lietať. Nie je majetnícka: je vždy slobodná. A potom, v ťažkých chvíľach, v krízach – všetky rodiny majú krízy – prosím, nevyberajte si ľahkú cestu: „vrátim sa k mame“. Nie tak. Pokračujte v tejto odvážnej stávke. Budú ťažké chvíle, budú tvrdé momenty, ale vždy vpred, neustále. Tvoj manžel, tvoja manželka má tú iskru lásky, ktorú ste cítili na začiatku: nechajte ju vystúpiť z vnútra, nanovo objavte lásku. A to vám v čase krízy veľmi pomôže.

Cirkev je s vami, ba Cirkev je vo vás! Cirkev sa v skutočnosti zrodila z rodiny, tej nazaretskej, a tvoria ju hlavne rodiny. Nech vám Pán pomáha každý deň zotrvať v jednote, v pokoji, v radosti, a aj vo vytrvalosti v náročných chvíľach, tej vernej vytrvalosti, ktorá nám dáva žiť lepšie a ukazuje všetkým, že Boh je láska a spoločenstvo života.

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News



( TK KBS, RV mh, jb; ml ) 20220626002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kanade

Stretnutie mládeže T22

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus