[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je sobota 02. 07. 2022   Meniny má Berta      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Svätý Otec František do Latinskej Ameriky: Čo je a čo nie je synodalita
P:3, 28. 05. 2022 15:05, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 28. mája (RV) Od 24. do 27. mája sa koná plenárne zasadnutie Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku na tému „Synodalita v Cirkvi Latinskej Ameriky vo svetle magistéria pápeža Františka“, ktoré bolo po dvoch rokoch odložené z dôvodu pandémie. Účastníkom virtuálne spojeným z rôznych miest Latinskej Ameriky a z Rímskej kúrie sa cez videoposolstvo prihovoril pápež František. Prinášame ústrednú časť jeho príhovoru.

V rámci novej apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium plenárnemu zasadnutiu predsedá kardinál Marc Ouellet, prefekt Kongregácie pre biskupov a zároveň predseda Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, spolu s dvoma sekretármi komisie, ktorými sú doktor Rodrigo Guerra a doktorka Emilce Cuda. Členovia Komisie, jej poradcovia a skupina kompetentných laikov a zasvätených osôb sa vzájomne počúvajú a uvažujú nad aktuálnym „synodálnym pulzom“ v oblastiach, ako sú spoločenstvo, zasvätený život, reštrukturalizácia cirkevných štruktúr, migrácia, cirkevné hnutia, ženská dimenzia, misia či katolícke sociálne a ľudové hnutia.

Vo svojom videoposolstve účastníkom stretnutia sa Svätý Otec okrem otázky úloh a  poslania Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku zameral na tému synodality, s ktorou má práve Cirkev v Latinskej Amerike a Karibiku bohaté skúsenosti. Prinášame rozsiahle časti príhovoru pápeža Františka:

„Pred zvolaním synody o synodalite v Cirkvi bolo mojím prianím, aby ste sa stretli a prediskutovali túto tému, pretože skúsenosť Cirkvi v Latinskej Amerike sa po Druhom vatikánskom koncile prejavila niektorými výrazne synodálnymi prvkami. V žiadnom prípade nemám v úmysle podať tu vyčerpávajúci opis tejto témy. Len ako príklad spomeňme, že „spoločenstvo“ a „účasť“ boli kľúčovými kategóriami pre pochopenie a realizáciu Tretej generálnej konferencie latinskoamerického episkopátu, ktorá sa konala v Pueble. A zase pojem „pastoračné obrátenie“ bol dôležitý na Štvrtej generálnej konferencii v Santo Domingu a neskôr ešte získal na dôležitosti na Piatej generálnej konferencii v Aparecide.

Ešte viac než dokumenty, je to samotná pastoračná realita  latinskoamerickej cirkvi, ktorá ma nabáda uvažovať o nej ako o skúsenosti, v ktorej synodalita už nejaký čas zapúšťa korene a v ktorej si napriek tomu musíme viac uvedomovať svoje limity, aby sme na tejto ceste mohli dozrievať a prinášať evanjeliové ovocie. Nie je to nová cesta. Je to cesta, ktorú Cirkev na začiatku mala a potom ju stratila, a bol to práve sv. Pavol VI., kto ju uviedol do pohybu v závere koncilu, keď vytvoril Sekretariát pre synodu biskupov, na obnovenie synodality. Vo východných cirkvách sa to vždy zachovalo, ale Latinská cirkev to stratila.

Začíname dávať jasnú podobu istému procesu. Ako malé deti robíme malé, nemotorné kroky. Zrazu cítime, že naše malé synodálne kroky sú „veľký kairos“, ale skôr či neskôr zisťujeme našu malosť a odhaľujeme potrebu väčšieho osobného a pastoračného obrátenia. To zostáva jedným z leitmotívov: osobné a pastoračné obrátenie.

Som presvedčený, že Cirkev v Latinskej Amerike a Karibiku priekopníckym spôsobom „prešliapala cestu“, to znamená, že ukázala, že správna interpretácia koncilového učenia predpokladá, že sa znovu naučíme kráčať spoločne, keď čelíme výzvam alebo pastoračným a sociálnym problémom vlastným zmene epochy (porov. Evangelii gaudium, 52). Hovorím „znovu sa učíme“, pretože na to, aby sme mohli kráčať spoločne, je vždy dôležité zachovať si neúplné myslenie.

Som alergický na také myslenie, ktoré je už kompletné a uzavreté. Spomínam si na začiatky teológie oslobodenia, ktorá sa veľmi pohrávala s marxistickou analýzou, na ktorú pápež a generál jezuitov veľmi ostro reagovali. Vyšli jeden-dva zväzky o latinskoamerickej intuícii, o latinskoamerickej identite na kráčanie touto cestou, a takmer osemdesiat percent poznámok bolo v nemčine, nemali o tom ani potuchy. Išlo o ideologizáciu toho, čím je latinskoamerická cesta, spätá so zemou. Hovorím spätá so zemou, pretože latinskoamerická spiritualita je spätá so zemou a nemožno ju od nej oddeliť. (...)

A práve Duchu Svätému je vlastné nachádzať cestu (porov. Snívajme. Cesta k lepšej budúcnosti, Simon&Schuster, New York, 2020, 57-58), ale toto je možné vtedy, keď je naše myslenie neúplné; keď je kompletné, nefunguje to.

Keď si človek myslí, že vie všetko, ten dar nemožno prijať. Keď si myslíme, že všetko vieme, ten dar nám nedá ponaučenie, pretože nemôže vstúpiť do srdca. Inými slovami, pre synodalitu nie je nič nebezpečnejšie ako myslieť si, že už všetkému rozumieme, že už všetko chápeme, že už všetko ovládame. Ten dar je nepredvídateľný, je prekvapením a vždy nás presahuje. Tento dar je úplne nezištný a nevyžaduje nič na oplátku. Neexistuje spôsob na zadováženie si daru. Dar je nezaslúžený a nikto si ho nemôže privlastniť, aby ho ovládal. Týmto darom je Duch Svätý, ktorý sa nevnucuje silou, ale jemne vyzýva našu náklonnosť a slobodu, aby nás trpezlivo a nežne formoval, a nadobudli sme tak tú podobu jednoty a spoločenstva, po akej on sám túži, aby bola v našich vzťahoch.

Keď pociťujeme hnutia Ducha, život sa postupne odhaľuje ako dar a my nemôžeme inak, ako neustále vkladať svoj život do služby druhým. Naopak, keď si prostredníctvom „uzavretého poznania“ alebo „uzavretého myslenia“ či kvôli ambíciám myslíme, že všetko ovládame, ľahko upadneme do pokušenia totálnej kontroly, do pokušenia obsadiť priestor, dosiahnuť povrchnú dôležitosť toho, kto chce byť hlavným protagonistom ako v nejakej televíznej šou. Obsadzovať priestory je pokušením, otvárať procesy je postojom, ktorý umožňuje pôsobenie Ducha Svätého.

Duch Svätý je dar, nepôsobí tak, že berie, ale dáva, hýbe, inovuje. Duch Svätý nie je silou minulosti, ale Turíce sa stále dejú v našej dobe: Ten „Veľký Neznámy“, ktorý nemá podobu, je vždy súčasný a nikdy nás neprestane sprevádzať a utešovať! On vytvára rozmanitosť chariziem. Vytvára určitý počiatočný neporiadok - spomeňte si na turíčne ráno, na ten virvar, ktorý vznikol a ktorý tých, čo to videli, nútil povedať: „Sú opití“. On vytvára počiatočný neporiadok, aby potom vytvoril harmóniu všetkých rozdielov. Ipse harmonia est, povedal sv. Bazil. „On sám je harmónia“. Najprv však vytvára disharmóniu, so všetkými rozličnými charizmami.

Synodalita je súčasťou pneumatologickej, to znamená duchovnej ekleziológie. Takisto je aj súčasťou eucharistickej teológie. Spoločenstvo s Kristovým telom je znakom a príčinou vzťahového dynamizmu, ktorý formuje Cirkev. Synodalita existuje len vtedy, keď slávime Eucharistiu a intronizujeme Evanjelium, aby potom naša účasť nebola len čírym parlamentarizmom, ale prejavom cirkevného spoločenstva, ktoré sa snaží dať do pohybu. My všetci pokrstení sme „synodoi“, priatelia, ktorí sprevádzajú Pána na jeho ceste (porov. Medzinárodná teologická komisia: Synodalita v živote a poslaní Cirkvi, 55).

Ba čo viac, Cirkev je „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“ (II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 4). Preto v tom, čo nazývame „synodalita“, môžeme nájsť bod, v ktorom sa Trojica tajomne, ale skutočne zbieha v dejinách.

Takto teda slovo „synodalita“ neoznačuje akúsi viac či menej demokratickú a tým menej „populistickú“ metódu existencie Cirkvi. To sú úchylky. Synodalita nie je organizačnou módou ani projektom ľudského znuvuvynájdenia Božieho ľudu. Synodalita je dynamickým rozmerom, historickým rozmerom cirkevného spoločenstva, založeného na trojičnom spoločenstve, ktoré, oceňujúc súčasne sensus fidei (cit pre vieru) celého svätého veriaceho Božieho ľudu, apoštolskú kolegialitu a jednotu s Petrovým nástupcom, musí oživovať obrátenie a reformu Cirkvi na každej úrovni.“

Preložila: Slovenská redakcia VR



( TK KBS, RV jb; ml ) 20220528002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním