[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je sobota 02. 07. 2022   Meniny má Berta      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

KBS ocenila ďalšie osobnosti kultúry cenou patróna umelcov Fra Angelico
P:3, 24. 05. 2022 20:00, DOM



Bratislava 24. mája (TK KBS) Cenu patróna umelcov Fra Angelico si dnes v Primaciálnom paláci v Bratislave prevzali ďalší laureáti v oblasti slovesného, výtvarného a hudobného umenia a tí, ktorí sa vo svojej tvorbe i práci mimoriadne pričinili o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku. Ocenila ich Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru, ktorú vedie ordinár Ozbrojených zborov a ozbrojených síl SR Mons. František Rábek. Medailu s vyobrazením patróna umelcov s diplomom udelil oceneným biskup Rábek. Na slávnosti, ktorá sa konala po 20-krát, sa zúčastnil zástup osobností z oblasti cirkevného, kultúrneho a spoločenského života, ako aj známi a priatelia ocenených. Oceňovaniu predchádzala svätá omša za umelcov.

V oblasti hudobného umenia cenu za tento rok získala dramaturgička Alžbeta Rajterová, kňaz a muzikológ Rastislav Adamko a dirigentka Lucia Lovašová. Za prínos v oblasti výtvarného umenia cenu udelili výtvarníčke a sochárke Andree Čepiššákovej, akademickému maliarovi Ondrejovi Zimkovi a textilnej výtvarníčke Jane Zaujecovej. V oblasti slovesného umenia cenu získali geodet a básnik Erik Ondrejička, dramaturgička Beata Panáková a básnik Ireney Baláž. Za prínos do kresťanskej kultúry mimoriadne ocenili in memoriam Juraja Chovana-Reháka, Martina a Soňu Laukovcov a architekta Michala Bogára.

Cena Fra Angelica  2022 (zoznam ocenených)

Hudobné umenie:

1. PhDr. Alžbeta Rajterová
2. doc. ThDr. Art. Lic. Rastislav Adamko, PhD.
3. Mgr. Lucia Lovašová

Výtvarné umenie:

1. Mgr. art. Andrea Čepiššáková
2. Akad. mal. Ondrej Zimka
3. Mgr. art. Jana Zaujecová Art.D

Slovesné umenie:

1. Erik Ondrejička
2. PhDr. Beáta Panáková, CSc.
3. Ireney Baláž

Mimoriadne ocenenie:

1. PhDr. Juraj Chovan – Rehák – in memoriam
2. JUDr. Martin a Mgr. Soňa Laukovci
3. Ing. arch. Michal Bogár, PhD.

Laudácia laureátov ceny Fra Angelica

Hudobné umenie:

1. PhDr. Alžbeta Rajterová

„Skvúca je a nevädnúca múdrosť, ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú“.  (Kniha Múdrosti)

„Postava slnečnice nám ukazuje na cnosť vytrvalosti, ktorá patrí tomu, kto má pred sebou veľký cieľ a chce ho – bez ohľadu na námahu, ktorá je s tým spojená – aj dosiahnuť. Veľké ideály rodia veľkých ľudí“. 

Tieto dve cnosti tvoria nepochybne základné atribúty osobnosti PhDr. Alžbety Rajterovej, ktorá spravila pre rozvoj vážnej hudby na Slovensku naozaj veľmi veľa. Ako dramaturgička a neskôr riaditeľka Slovenskej filharmónie, ako hudobná redaktorka či prekladateľka publikácií o hudbe, ale aj ako spoluzakladateľka občianskeho združenia Centrum starej hudby, medzinárodného festivalu Dni starej hudby a autorka vzdelávacieho projektu Schola.

Alžbeta Rajterová vyštudovala Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Ako sama povedala:“ Je to nesmierne zaujímavé štúdium, je však obsiahle, a ak sa do toho chcete „zahryznúť“ poriadne, musíte sa aj poriadne snažiť. Mojím základom bol život, ktorý mi umožnili moji rodičia“. V rokoch 1961 – 1988 pôsobila ako dramaturgička Slovenskej filharmónie a následne sa stala zástupkyňou šéfredaktora časopisu Hudobný život. Na poste riaditeľky Slovenskej filharmónie pôsobila v rokoch 1991 – 1995. Boli to roky, kedy smelí ľudia otvárali filharmonické dvere sakrálnej hudbe. Ona bola jednou z nich, odvážne a cieľavedome koncipovala a realizovala propagáciu slovenskej duchovnej a svetskej hudby v zahraničí. Slovenskú filharmóniu viedla vo veľmi zložitom období, avšak s obdivuhodnými európskymi úspechmi. Mnohé diela, ktoré boli predtým zakázané, zazneli v svetových premiérach. Vybudovala úzke kontakty s umelcami, ktorí priniesli rozmanité pohľady na interpretáciu hudby, ktorá bola pred tým jednostranne vnímaná a aj prezentovaná. Nebola to len oblasť starej hudby, mnohé poznatky boli uplatňované aj v rozsiahlych vokálno-symfonických dielach. V tomto období bola zároveň aj redaktorkou muzikologického časopisu Slovenská hudba – Revue pre hudobnú kultúru. Od roku 1997 prevzala vedenie jeho redakcie. V období 1999 – 2002 bola šéfredaktorkou Hudobného života.

Alžbeta Rajterová bola členkou zakladajúceho tímu pre účasť mladých slovenských hudobníkov v Mládežníckom orchestri Gustava Mahlera, ktorého garantom bola Slovenská filharmónia pod vedením riaditeľa Slovenskej filharmónie Dr. Ladislava Mokrého a neskôr PhDr. Rajterovej. Orchester vznikol z iniciatívy slávneho a geniálneho Claudia Abbada.  Ako organizátorka hudobných podujatí, dramaturgička či editorka sa spolupodieľala na viacerých festivaloch či koncertných cykloch ako napríklad Melos-Étos, Fórum mladých, Musica sacra Europaea, už spomínaného festivalu Dni starej hudby, alebo Festival komornej hudby Lockenhaus v Rakúsku.

Alžbeta Rajterová sa venuje aj prekladateľskej a odbornej redaktorskej činnosti, z ktorej vzišli viaceré publikácie: 

Napísala viaceré autorské texty do bulletinov Slovenskej filharmónie, časopisov Hudobný život či Slovenská hudba a je autorkou sprievodných textov k CD albumom.

Od roku 1996, ako spoluzakladateľka Centra starej hudby, aktívne pôsobí v oblasti propagácie kontextuálnej interpretácie starej hudby. Takto o tom hovorí: „Je úžasné zistiť, ako žili, ako uvažovali, a aké vzdelanie mali skladatelia minulosti. Je úžasné vracať sa k tomu, ako vlastne fungovali pôvodné notové zápisy, aká odlišná bola technika hry na dobových nástrojoch v porovnaní s dnešnou praxou, keď mali vtedajší skladatelia a interpreti k dispozícii iné nástroje a prostredie, iné zásady interpretácie. Je fascinujúce, aký to môže byť rozdiel, najmä v nám dôverne známom repertoári baroka a klasicizmu. Je mimoriadnym zážitkom počuť skladbu oživenú prostriedkami doby, v ktorej vznikla“.

Ďakujeme za toto požehnané celoživotné dielo a spoluprácu v oblasti organizácie hudobného života na Slovensku a osobnú angažovanosť v propagácii slovenskej hudobnej kultúry v zahraničí.

Laudátor: Mgr. art. Peter Zajíček ArtD.

-

2. prof. ThDr. Art. Lic. Rastislav Adamko, PhD.

Prof. ThDr. Rastislav Adamko, PhD. je kňaz, muzikológ, pedagóg, huslista a teológ. Hru na husliach študoval na Konzervatóriu v Žiline. Teologické vzdelanie získal na Teologickom inštitúte Univerzity Komenského so sídlom v Spišskej Kapitule a na Katolíckej univerzite v Lubline. Muzikologické štúdiá absolvoval na rovnakej poľskej univerzite, kde sa aj úspešne habilitoval (2006). Inauguračné konanie v odbore hudobná teória a pedagogika zavŕšil na Pedagogickej fakulte Univerzity Jana Evangelistu Purkyně v Ústí nad Labem v roku 2020.

Od roku 2002 pôsobí na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku vo viacerých pozíciách a od roku 2017 je na Pedagogickej fakulte prodekanom pre vedu a umenie. Je členom početných medzinárodných a národných asociácií, spoločností, komisií, vedeckých rád a ďalších grémií. Bol zodpovedným redaktorom časopisu pre duchovnú hudbu Adoramus Te (2002-2012).

V oblasti hudobnej teórie sa zaoberá hudobnou medievalistikou, hymnológiou a bádaním súčasnej, prioritne sakrálnej hudby. Osobitne sa zameriava na výskum stredovekých hudobných artefaktov z územia dnešného Slovenska, je autorom viacerých pramenných edícií, autorom a spoluautorom početných monografií, vedeckých štúdií a veľkého množstva odborných článkov. Úzko spolupracuje s pracovníkmi zo Slovenskej akadémie vied, a to najmä na riešení viacerých spoločných projektov podporených Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR. Vysoký citačný ohlas dokumentuje uznanie autora ako rešpektovanej vedeckej autority.

Ako hudobný pedagóg sa venuje najmä oblasti vyučovania teórie a praxe liturgickej hudby, hudobných foriem a hudobnej analýze ako aj problematike intonácie a sluchovej analýzy. Vyučuje aj hru na husliach a zároveň sa ako sólista, prípadne ako komorný hráč podieľa na programe mnohých koncertov duchovnej hudby doma i v zahraničí.

V oblasti duchovnej hudby pôsobí nielen ako jej interpret, ale je tiež autorom mnohých známych liturgických spevov a viacerých inštrumentálnych i zborových skladieb so sakrálnou tematikou. Medzi jeho najznámejšie a v súčasnosti často využívané hudobné diela patria Zhudobnené vešpery na nedele a sviatky (spoluautor s Amantiom Akimjakom), Responzóriové žalmy na všedné dni Cezročného obdobia (I. cyklus, spoluautor s Jozefom Horvátom), je tvorcom notovej časti najnovšieho Rímskeho misála, redakčne pripravoval Liturgický spevník IIb a Liturgický spevník IIc,. Podieľal sa na príprave Nového celoslovenského liturgického spevníka ako aj na vydaní viacerých notových publikácií so slovenskou sakrálnou hudbou. Je dlhoročným členom Liturgickej komisie pri Konferencii biskupov Slovenska a jej Hudobnej subkomisie. Počas pontifikálnej návštevy sv. Jána Pavla II. v Rožňave v roku 2003 garantoval hudobnú zložku pápežskej liturgie. Pôsobenie Rastislava Adamka v oblasti šírenia duchovnej hudby a jej vzdelávania podčiarkuje okrem už zmienených skutočností pravidelné organizovanie týždenných kurzov pre chrámových organistov a kantorov a prednášanie na liturgicko-hudobné témy v domácom i zahraničnom prostredí.

Laudátor: Dp. Mgr. Marián Gregor

-

3. Mgr. Lucia Lovašová

Lucia Lovašová – je zbormajsterkou Zboru sv. Cyrila a Metoda pri gréckokatolíckom Katedrálnom chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky v Košiciach  od roku 1996.

V roku 1997 absolvovala  Konzervatórium v Košiciach, kde vyštudovala hudobný odbor – hru na husliach. V roku 2007   s vyznamenaním ukončila štúdium  hudobnej pedagogiky na  Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Svoje vzdelanie v oblasti hudobnej pedagogiky  si rozšírila v roku vykonaním druhej atestácie na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Lucia Lovašová prevzala dirigovanie zboru ešte ako študentka konzervatória. Uvedomovala si viacero skutočností: že v tom čase mal tento zbor v spoločenstve gréckokatolíckej cirkvi už určité postavenie,  že to nie je  iba akési  hudobné teleso, ale je to spoločenstvo veriacich ľudí, pre ktorých spev je predovšetkým modlitbou, ktorá je súčasťou svätých liturgií a rôznych náboženských obradov v chrámoch a svojou činnosťou sa toto teleso usiluje šíriť byzantskú kultúru a tradíciu gréckokatolíckej cirkvi nielen po Slovensku, ale aj mimo našej vlasti. Preto úspešne nadviazala na prácu svojich predchodcov –dirigentov zboru – a rozšírila pôsobnosť i repertoár zboru do takej miery i úrovne, aby zbor bol schopný viesť chrámový spev v plnom rozsahu. Podarilo sa jej zvýšiť i hlasovú kultúru spevákov, aby zbor bol schopný interpretovať aj tie najnáročnejšie liturgické spevy, ktoré sú vo východnej liturgii tak krásne, ale i veľmi náročné.

Jej umelecké snaženia na čele zboru priniesli aj úspechy a ocenenia, ako napr. Cena mesta Košice, ale i účinkovanie na veľkých podujatiach doma i v zahraničí, na rôznych festivaloch, napr. v Budapešti, Prešove, či v Bialistoku  v Poľsku.

To, že pani dirigentka Lucia Lovašová si úspešne počína vo svojej umeleckej práci so zborom, svedčia aj nahrávky na 5. CD nosičoch, účinkovanie  v televízii i na verejných podujatiach v meste Košice. Dá sa konštatovať že doterajším veľkým úspechom p. dirigentky Lovašovej, bolo poverenie, príprava a následné dirigovanie spojených zborov pri slávnostnej liturgii Svätého Otca Františka v Prešove v septembri 2021. Vynikajúci výkon zboru i dirigentky bol vysoko hodnotený aj predstaviteľmi Vatikánu, ba i pápežom Františkom.

  V roku 1998 sa Lucia Lovašová stala súčasťou pracovnej skupiny, ktorá pripravovala a organizovala v Košickom exarcháte „kantorský kurz“ určený všetkým záujemcom o liturgický spev. Pomáhala pri tvorbe nápevov, pripravovala notové materiály a zároveň bola jednou z dvoch lektoriek, ktoré daný kurz viedli. Po jeho opätovnom obnovení  v októbri roku 2016 v ňom  doposiaľ participuje ako spolutvorca modifikovaných liturgických nápevov, pripravuje notový materiál, hlasové nahrávky nápevov   a výukové materiály  z oblasti základov hudobnej teórie a hlasovej výchovy a zároveň  je lektorkou tohto kurzu.

Popri umeleckých aktivitách Lucia Lovašová je obetavou  matkou troch deti a manželkou a zrejme dirigentské schopnosti úspešne uplatňuje aj v rodine, ale tiež aj ako pedagóg na hudobnej škole, kde tiež dosahuje výborné výsledky vo výchove svojich žiakov.

Laudátor: František Balún

- -

Výtvarné umenie:

1. Mgr. art. Andrea Čepiššáková

Andrea Čepiššáková je košická výtvarníčka, keramička, sochárka a organizátorka kultúrneho života. Vyštudovala keramiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Hochschüle für Angewandte Kunst vo Viedni a v Mexiku. Svojimi profesionálnymi aktivitami, voľnou tvorbou aj realizáciami v sakrálnom priestore sa viac ako dvadsať rokov aktívne podieľa na budovaní dialógu medzi kresťanstvom a umeleckou scénou. Dlhoročne spolupracuje na organizácii Festivalu sakrálneho umenia v Košiciach, tvorivých sympóziách Dotyk krásy v Banskej Štiavnici organizovaných rehoľou dominikánov pri príležitosti sviatku bl. Fra Angelica. Tvorba Andrei Čepiššákovej je súčasťou profesionálnej výtvarnej scény.

Vo voľnej tvorbe Andrei Čepiššákovej má sakrálna téma svoje trvalé a autentické miesto. Predstavuje ju pretavenú vlastnou životnou skúsenosťou viery, ktorú nám predkladá ako svedectvo životnej púte. Do tvorby vkladá osobitý temperament, podporený každodennými mikropríbehmi a všednými udalosťami každodenného života, v ktorých nachádza rozmer posvätnosti.

Východisko jej tvorby je v keramike, ktorú študovala, no nebojí sa prekračovať jej hranice od úžitkovej roviny materiálu k objavovaniu nových technologických a obsahových možností vyjadrenia, spojených s archetypálnou symbolikou, vychádzajúcou aj z biblických koreňov hebrejských slov adam – človek, adama – hlina.

Andrea Čepiššáková pracuje s vlastnými autorskými technológiami, ako je technika vpichovania, ktorú použila pri tvorbe viacerých keramických obrazov a sôch. Popri sochárskom médiu využíva aj možnosti inštalácie či maľby. Jeden z jej najvýraznejších autorských maliarskych cyklov, ktorý viacnásobne zarezonoval aj na výtvarnej umeleckej scéne, má názov Ikony (od 2007). K svätcom pristupuje cez osobný vzťah, puto, príbeh, zážitok. Majú formu denníkov – prelínajú sa v nich symboly ľudovej zbožnosti, autorkine poznámky či mapy navštívených miest. Odhaľujú niečo z autorkinho sveta, niečo zo života svätcov, ale ponechávajú dostatočný priestor pre tajomstvo a osobnú interpretáciu diváka, ktorého inšpiruje k tvorivému vnímaniu života.

Spomeňme i niekoľko inštalácií. Inštalácia Peregrinatio (2018)  bola vytvorená „na mieru“  priestoru košickej synagógy, či skôr v dialógu s ním, a niesla v sebe všednosť aj transcendentnosť hľadania, pýtania sa na podstatné otázky života, ktorým sa nevyhne nikto z nás, s paralelami k turínskemu plátnu aj zastaveniam krížovej cesty.

Inštalácia „Prelievanie“ (2021) v kostole dominikánov, na bratislavskej Kalvárii, mala podobu jednorázového a neopakovateľného stretnutia s dôrazom na prítomný okamih.   V strede participatívnej inštalácie bol každodenný predmet - miska. Úžitkový predmet, symbol pohostinnosti, darovania sa, služby druhému, v liturgii miesto eucharistického sprítomnenia samotného Krista. V jednoduchej nádobe sa prelína rozmer všednosti a posvätna, ako hovorí autorka, "každá miska v tvare kruhu môže v sebe ukrývať pokrm večnosti." Symbolika kruhovej misky sa začína pri jej točení na keramickom kruhu smerom od jej stredu, pričom odstredivá sila krúženia otvára priestor pre stretnutie, umožňuje dialóg, ktorý sa uskutočňuje tu a teraz. A tvorba Andrei Čepiššákovej, toto stretnutie rozhodne ponúka.

Laudátor: fr. Mannes Stanislav Marušák OP

-

2. Akad. mal. Ondrej Zimka

Ondrej Zimka sa narodil v roku 1937 v Turzovke na Kysuciach. Po ukončení meštianskej školy pokračoval v štúdiu na Škole dôstojníckeho dorastu letectva v Kremnici. Túžba po maľovaní bola však väčšia, a tak v roku 1958 nastupuje na štúdium u profesora Petra Matejku. VŠVU ukončil promóciou na oddelení úžitkovej grafiky u profesora Jozefa Chovana.

Prvotnú tvorbu charakterizuje maľba olejom, temperou a pastelom. Tieto techniky uplatňuje pri plagáte, karikatúre a ilustráciách. Jeho dominantná tvorba, ktorá pretrváva až do súčasnosti, je vo výtvarnom umení na Slovensku ojedinelá. Je to maľba na drevené dosky a objekty, kde sa v prevažnej väčšine objavujú motívy kysuckých duchovných tradícií, stále živých v ľudovom povedomí. Dnes tiež oceňujeme

Ondreja Zimku ako pokrokového maliara, ktorý sa od svojho počiatku správa vo svojej tvorbe environmentálne – tvorí na drevené dosky starých skríň a stolov, čo možno označiť ako recykláciu materiálu. I pri tvorbe karikatúr sa upriamil na ekológiu, čo mu vynieslo účasť na svetových výstavách.

Kysuce, ktoré ho uviedli do života umenia a obrazov, ostali aj po tak dlhej dobe jeho najvýraznejšou a takpovediac jedinou múzou. Jeho tvorba je natrvalo spätá s rodiskom, ktorému opláca všetko to, čo mu v mladosti poskytlo. Je to preňho nevyčerpateľná studnica nápadov zo života skromných, ale nevšedných ľudí, ktoré sa v jeho tvorbe hojne vyskytujú. Sú to zvyklosti a obyčaje, ktoré ako malý chlapec prežil na jeho rodných Kysuciach. Ondreja Zimku môžeme označiť ako univerzálneho umelca, ktorý tvorí nielen v oblasti výtvarného umenia, ale jeho nadanie sa prejavuje aj v tvorbe literárnej.

Dalo by sa povedať, že najmä drevo mu rozospievalo dušu, srdce i myseľ, opantalo jeho ruky, aby svedectvo prežitého alebo snívaného stvárnil v prenádherných príbehoch. Uplatňuje pritom úžasnú fantáziu, využívajúc ono mystické a jemne senzuálne.

Z jeho poslednej tvorby cítiť pokoru k životu i k jeho božskému Pôvodcovi. Obrazy nesú zreteľné stopy mysticizmu a biblicky inšpirovaného poznania, kde zobrazuje najčastejšie výjavy zo života Krista a to v rôznych výtvarných obmenách od narodenia, cez utrpenie, po vzkriesenie. Sú skonkrétnením jeho umeleckej i duchovnej meditácie nad tajomstvami Nového zákona, ako o nich učí Katolícka cirkev – autorova duchovná rodina. Veľkou témou je tiež matka, ktorú maľuje ako madonu zasadenú do prostredia Kysúc, sprítomňujúc tak mariánsku tematiku, zvlášť tajomstvo Bohorodičky. Ide o témy, ktoré umelecky stvárnené, vhodne dopĺňajú viaceré knižné publikácie duchovno-teologických zamyslení nad tajomstvom Vianoc i Veľkej noci, napr. v publikáciách Viliama Judáka (Jezuliatko prichádza, Jezuliatko opäť prichádza, Jezuliatko medzi nami, Putovanie k Veľkej noci). Duchovná tvorba mariánskeho zamerania podčiarkuje tiež hodnotu času darovaného človeku Bohom, na ktorú odkazuje Kalendár na rok 2022 s autorovými Madonami.

Diela Ondreja Zimku už dnes tvoria súčasť mnohých významných zbierok doma i vo svete. V závere je možné konštatovať jedno: tvorba, ktorou sa Ondrej Zimka prezentuje, prináša do slovenského umenia pokrok nielen originálnosťou svojho autorského rukopisu, ale tiež odkazom na hlbší zmysel života, ktorý nám chce cez svoje práce komunikovať a zanechať ako posolstvo pre prítomnosť i budúcnosť.

Laudátor: Mons. Viliam Judák

-

3. Mgr. art. Jana Zaujecová Art.D

Jana Zaujecová sa narodila v roku 1977. Vyrastala v Trenčianskych Stankovciach. Strednú priemyselnú školu odevnú v Trenčíne vyštudovala v rokoch 1992 až 1997. Pokračovala v štúdiu odevného designu na VŠVU u Júlii Sabovej, krátko na to prestúpila do ateliéru Voľnej textilnej tvorby Evy Cisárovej-Minárikovej, kde absolvovala aj výučbu reštaurovania historických textílií. To výrazne ovplyvnilo jej životné smerovanie.

Rozhodujúca však bola jej bakalárska diplomová práca so sakrálnou tematikou, tkaná na krosnách, pre diakonskú vysviacku jej brata Juraja Sedláčka. Úzka, dlhá tkanina - štóla z ľanu, bavlny, vlasov, vaty - symbolmi chudoby, poslušnosti, cnosti.

Po študijnej stáži vo fínskom Rovaniemi v r. 2001 ju výrazne oslovilo ručné splsťovanie ovčej vlny, ktoré použila v semestrálnej ateliérovej práci „Utrpenie“. Toto dielo je poctou Matke Tereze. Rovnakou technikou je realizovaná aj rukami hladená oltárna plachta z ovčej vlny pre oválny mramorový stôl kostola Vincenta de Paul v Bratislave.

Nasleduje liturgické rúcho pre primície jej brata - kňaza. Naštartovala ním tvorbu biskupských ornátov, štól a mitry pre vdp. otca biskupa Františka Rábeka.

V r. 2003 ukončuje štúdium na VŠVU magisterskou diplomovou prácou, s titulom Mgr. art. Pracuje ako reštaurátorka textílií a kustódka na Bratislavskom hrade, zároveň završuje svoje umelecké vzdelávanie postgraduálnym štúdiom u Milana Čorbu na Katedre scénografie VŠMU v Bratislave, kde získala doktorát z umenia. Absolvovala niekoľko zahraničných študijných stáží vo Fínsku, v Londýne, vo Viedni a v Budapešti.

V roku 2006 získala prestížne ocenenie Grand Prix na medzinárodnom Trienále Textilu Textile Art Today v Liptovskom Mikuláši. V roku 2010 vystavuje svoje splstené rozmerné práce - Triptych "Rúcha pustovníka" na prestížnom celosvetovom 13. Trienále tapisérií v poľskej Lodži. Zúčastňuje sa medzinárodných a domácich výstav, prezentuje sa na desiatich autorských výstavách. Duchovný rozmer života rezonuje v  mnohých podobách aj v jej voľnej tvorbe. Materiály ako staré drevo, biele plátno alebo ovčie rúno upravené plstením a farbením, ktoré vo svojej tvorbe používa, skrývajú v sebe významné sakrálne odkazy: posolstvo obety, oddanosti, pokory a čistoty. Jej diela nás autentickým, originálnym výtvarným jazykom ticho nabádajú k zastaveniu, pozývajú k dialógu a hlbšiemu zamysleniu, k úvahe nad sebou samým. A najmä, rezonuje v nich bezvýhradná láska, ktorá má veľa podôb. Po skúsenostiach s autorským tkaním a splsťovaním rúna siaha k technike vrapovania a vrstvenia ušľachtilého hodvábu. Dlhodobo sa venuje tvorbe autorských liturgických rúch pre významných predstaviteľov a osobnosti rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, v Čechách, Rakúsku, na Sicílii, v Bolívii a vo Vatikáne. 

Od roku 2009 pôsobí ako externý pedagóg na katedre textilu a neskôr na katedre reštaurovania historického textilu VŠVU v Bratislave. Žije a tvorí v Lehote pri Nitre, je matkou štyroch synov.

V roku 2021 vytvára návrhy pre kolekciu ornátov na slávnostnú omšu v Šaštíne, celebrovanú pápežom Františkom pri jeho návšteve Slovenska. Autorsky vytvára 7 rúch, štólu a mitru. Pre koncelebrujúcich duchovných zhotovuje digitalizáciu návrhov 100 rúch a 1000 štól k ich ušitiu v talianskej firme v Kalábrii.

Biele hodvábne decentné ornáty, s dominujúcim vertikálnym stredovým zlato-okrovým reliéfom horizontálne vrstveného hodvábu, ovčieho rúna a výšivky, umocneného v strede nebeskou modrou posväcujú postavu celebrujúceho kňaza, s dominujúcou zlatistou mitrou na hlave. Tiché, skvostné, poctivé výtvarné dielo.

Doposiaľ je to jediná súčasná autorka na Slovensku, ktorá takúto rozsiahlu a náročnú úlohu tak úspešne a s ľahkosťou zrealizovala.

Je to veľkolepé, vznešené, ale zároveň pokorné a úctyhodné dielo.

Laudátor: Doc. Eva Cisárová-Mináriková, akad. mal.

- -

Slovesné umenie:

1. Erik Ondrejička

Erik Ondrejička je geodet a básnik. Jeho povolaním je teda kráčať po zemi, vymeriavať, hľadať horizont, vytyčovať orientačné body, exaktne zaznamenávať realitu. Jeho pohľad je však zároveň poetický, a tak sa nemôže uspokojiť s dvomi, či tromi dimenziami, upiera sa do výšok, hĺbok a šírok, snaží sa preniknúť za horizonty. – A potom básnik zaznamenáva videné. Jeho správy sú zaodeté do slov vybrúsených ako kameň. Najprv nás upútajú formálnou krásou, postupne môžeme odkrývať drobnokresbu, detaily, a napokon vylúpnuť posolstvo.

„V Ondrejičkovi má slovenská poézia znova raz básnika – pevca, pokračovateľa tých najlepších tradícií básne ako melódie a spevu.“ Napísala o ňom literárna vedkyňa Mária Bátorová. A básnik Tomáš Janovic charakterizuje Ondrejičkovo osobité spracovanie tém ako „paradoxnú kombináciu nadčasovosti a súčasného videnia sveta“. A práve paradox akoby bol pre Erika Ondrejičku odrazovým mostíkom, štartovacou čiarou, z ktorej vyráža na prieskum. Schopnosť meniť zorné uhly, striedať dimenzie, mu napomáha pri hľadaní harmónie a zmyslu, poctivom a trpezlivom budovaní hlbokého vnútorného presvedčenia, pri vieryhodnej a autentickej komunikácii. „Ak by niekto po prečítaní Volania knihu založil do sekcie filozofia, teológia, neurobil by chybu.“ Napísal v roku 2021 Ján Gavura v komentári k Ondrejičkovej zbierke poézie. Literárny kritik Alexander Halvoník tiež poukazuje na jemnosť a priebojnosť, ktoré sú substanciou Ondrejičkových básní, dynamikou „hľadania otázok i odpovedí o zmysle života jednotlivca i spoločenstva, o údele človeka a povahe ozajstnej krásy.“   

Tieto charakteristiky prináležia celej Ondrejičkovej tvorbe, z ktorej na tomto mieste spomeňme aspoň debutovú zbierku Na vnútornej strane viečok, dvojjazyčnú Krajinu diamantov, či najnovšie zbierky básní

Povedz iba slovo a Volanie.      

Báseň Večerná modlitba je od roku 2009 súčasťou interiéru Kaplnky Matky ustavičnej pomoci v detskej nemocnici na bratislavských Kramároch).

Neopomenuteľná je tiež jeho účasť na projekte Básnickej interpretácie Proglasu (z roku 2012)

Významným medzinárodným úspechom a ocenením jeho tvorby je o.i. aj zaradenie básní do výberov World Poetry Almanac 2017-2018 (100 súčasných básnikov zo 70 krajín), ako aj do Universal Oneness - Magnum Opus Poems from around the World (antológia 360 básní od 360 básnikov zo 60 krajín, New Delhi, 2020) - v oboch figuruje ako jediný slovenský autor. Autor, pre ktorého je estetický a etický rozmer poézie rovnako vzácny.

Ako príklad zacitujme na záver jednu báseň, z archívov podujatia ORA ET ARS – SKALKA 2012.

aká je cena tajnej pokory?
mravčenie tónov
a svetlo
ktoré hovorí
a zvláštne chvenie
tesne pred nádychom
ktoré si hluchí
často mýlia s tichom
a k nemu všetko
po čom možno zatúžiť
celou váhou duše
a teda lupienka na ruži

Laudátor: Dr. Beata Panáková

-

2. PhDr. Beáta Panáková, CSc.

Dr. Beata Panáková sa ako dramaturgička detského rozhlasového vysielania už vyše 30 rokov venuje práci s nasadením, ktoré svedčí o tom, že starosť o detskú dušu a jej kultivovanie je pre ňu viac, než len zamestnaním. Neuspokojuje sa s recykláciou bohatej klenotnice rozprávok v rozhlasovom archíve, ale každej generácii detí ponúka aj niečo nové.   

Je človekom tímovej spolupráce: pre rozhlas získala mnohých slovenských autorov, ktorí by sa k žánru rozprávky bez jej impulzu neboli dostali. Okrem pôvodnej slovenskej tvorby súčasných autorov k rozmanitosti jej dramaturgickej skladby prispeli adaptácie našej klasiky (Dobšinský, Podjavorinská).

Beata Panáková vytvára priestor pre to, čo je cenné v svetovej klasike: keďže eposy ako Kalevala, Máhábharáta, či grécke báje alebo Ezopove a Krylovove bájky neboli určené primárne deťom, ich rozhlasové adaptácie sú náročným tvorivým procesom. Prostredníctvom diel, ktoré sa pôvodne šírili ústnym podaním, rozhlas dáva deťom možnosť dotknúť sa starších vrstiev svetovej kultúry, pocítiť živé vyslovené slovo. To, pravdaže, platí aj o príbehu Konštantína na Veľkej Morave, v ktorom odznieva Proglas.

Dramaturgička nepodceňuje detského poslucháča: vie, že dieťa dokáže prijať rozprávanie o tom, ako si Konštantín vybral múdrosť i hĺbku príbehov o otcoch púšte z byzantskej tradície – Detský Paterik.

V 90-tych rokoch Slovenský rozhlas vysielal niekoľkoročný cyklus tradične spracovaných biblických príbehov v interpretácii Jozefa Krónera a Ladislava Chudíka. Český rozhlas uviedol jej životopisnú hru o Louisovi Brailleovi Na vlastných krídlach.

Generácii detí vyrastajúcich v kultúre tabletov Beata Panáková adresuje cykly historických povestí, príbehov a legiend z rôznych častí Slovenska – impulzy reálnej krajiny. Pozná i nezáväznú detskú hravosť a fantáziu, ktorá potrebuje správne dávkované príbehy o strašidlách na prekonávanie strachu, príbehy o priateľstve a láske na prekonávanie pocitu samoty.

Viaceré jej rozhlasové adaptácie vznikli vďaka tesnej väzbe s knižnou kultúrou, ktorú Beata Panáková obohatila vlastnými prekladmi z francúzskeho jazyka. Spomeňme diela: Daniel Pennac: Vlčie oko, Pes tutulák, René Goscinny: Malý Mikuláš, Mikulášove prestávky, Mikulášove problémy, Mikulášove prázdniny, Patrick Modiano: Katarínka Istotová. K nim možno pridať líniu pôvodnej knižnej tvorby – cyklus prerozprávaných gréckych mýtov o láske, ktoré s krásnymi ilustráciami vydáva vydavateľstvo Perfekt.

Rozprávka Dievčatko so zápalkami, či trojkráľové Rozprávanie o najväčšom putovaní, ktoré vďaka iniciatíve Beaty Panákovej pribudli v posledných rokoch do rozhlasového archívu vianočného obdobia, sú diela s jednoznačne kresťanským posolstvom.

Beata Panáková má vlastnosti dobrého dramaturga – veľkú sčítanosť, integritu a záujem o tvorbu iných. Na oboje treba intelektuálne predpoklady i ochotu k ich rozvíjaniu. Návrh na ocenenie je motivovaný práve touto veľkou ochotou.

Dnes, keď sa detské vysielanie marginalizuje – presúvaním času vysielania, odsúvaním na bočné, menej počúvané kanály s ťažšie zachytiteľnými frekvenciami, či slabším pokrytím, chce nominácia ocenením jedného konkrétneho ľudského snaženia upozorniť aj na závažnosť hodnotnej tvorby pre deti.   

Laudátor: Anna Hlaváčová

-

3. Ireney Baláž

Ireney Baláž nenapísal veľa kníh poézie. Nie je to nič nezvyčajné, veď veľa kníh básní nenapísali ani Ivan Krasko či Maša Haľamová. A predsa boli národnými umelcami, pričom nechcem ich tvorbu v ničom porovnávať. Každý z nich bol svojský a osobitý, takisto ako je svojský a osobitý Ireney Baláž, ktorý si o malú chvíľu prevezme rovnako významné ocenenie – stane sa laureátom Ceny Fra Angelico.

Jeho tvorba je mystická, filozofická a metafyzická. Zaujíma ho odkiaľ a kde kráčame. Kto vedie naše kroky a kto usmerňuje naše myslenie. Zaujíma ho, ako nájsť pevné miesta v sebe i mimo seba. To sú otázky, na ktoré hľadá odpovede vo svojich básňach...

Ireney Baláž pochádza zo starej gréckokatolíckej rodiny, jeho predkovia boli kňazi. Kňazská dynastia rodiny začína rokom 1712 biskupom Jánom Jozefom Hodermarským, gréckokatolíckym kňazom bol aj jeho prastarý otec a starý otec. Toto poslanie vykonával aj jeho otec, na ktorého dodnes s láskou spomínajú mnohí veriaci. Kňazom je aj jeho brat Kornel.

Rodinné prostredie naplnené vierou v Boha ovplyvnilo aj Ireneya. Je hlboko veriaci a denne chodí do Kostola sv. rodiny v Petržalke, kde v tichej modlitbe rozjíma o svojom živote. Vlastnou vinou prešiel kdejaké hrboľaté cesty. Podstatné však je, že našiel správnu cestu a po nej kráča, aj keď v poslednom čase skúšaný chorobami. Lieči ho Boh, poézia a láskavá manželka Vierka. Všetko do seba zapadá, hoci prioritu má náš Najvyšší.

Ireney Baláž to dobre vie, preto sa zvykne modliť veršami, ktoré oslobodzujú, robia nás pokornejšími i múdrejšími.

Do literatúry vstúpil Ireney Baláž v zrelom veku. Dovtedy publikoval sporadicky v literárnych časopisoch. Jeho prvotina – básnická zbierka Fresky však jednoznačne ukázala, že je tvorcom hĺbavej reflexie.

Básnikom, ktorý nepotrebuje veľa slov, aby oslovil čitateľa a prinútil ho premýšľať v širších súvislostiach, o nekonečných rozmeroch ľudského bytia.

Druhou lyrickou skladbou Anatómia smädu analyzuje ľudskú osamelosť, hľadanie lásky a porozumenia. Dobre rozumie človekovi stratenému v nekonečnom čase a priestore. Jeho verše sú výkriky, ale nikdy nie výkričníky. Lebo básnik Ireney Baláž nie je patetický, nič neprikazuje, nemoralizuje. S čitateľom komunikuje, napriek zložitým témam, ľahko, aj keď na mnohé otázky žitia a bytia nenachádza odpovede.

No jeho úvahám sa dá uveriť a hlavne ďalej o nich premýšľať a hľadať vlastné odpovede.

Tretia básnická zbierka Prierez tmou je naozaj akýmsi „prierezom“ medziľudských vzťahov, minulosti s prítomnosťou. V zbierke Kozmická akupunktúra zasa dominuje existenciálna tematika, v ktorej sa život človeka na tejto zemi konfrontuje s tajomným bytím vesmíru. Básnik chápe existenciu človeka ako určitú etapu medzi svetlom a tmou. Interesantné je, že v jeho úvahách je aj tma svetlom – novým svetlom. Viera v Boha je jeho svetlom... Lebo, ako napísal v nateraz poslednej svojej zbierke Čas hmatu „Všetci sme vlastne všetkým / a to všetko / je iba len / ten jeden, / náš / Prvopočiatok / a / Koniec...“

K tomu ani niet čo dodať. Azda ešte pár faktov o básnikovi Ireneyovi Balážovi, ktorý je aj publicista, recenzent, esejista a organizátor literárneho života. Jeho veľkým koníčkom je okrem literatúry hudba.

Publikoval napríklad veľký cyklus o blues a roc-and-rolle. Okrem toho bol niekoľko rokov členom porôt slovenských literárnych súťaží. V súčasnosti je čestným predsedom Slovenského centra PEN.

Ostatná básnická zbierka Ireneya Baláža Čas hmatu má podtitul Ako voňajú sny a nám nezostáva nič iné iba laureátovi Ceny Fra Angelico zaželať, aby mu Pán Boh dožičil ešte v zdraví snívať a napĺňať svoje sny a sny svojich najbližších.

Laudátor: Prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD.

- -

Mimoriadne ocenenie:

1. PhDr. Juraj Chovan – Rehák – in memoriam

PhDr. Juraj Chovan-Rehák, CSc., si po celý život uchovával hlboký zmysel pre spravodlivosť a pravdu. Viedlo ho k tomu jeho pevné kresťanské zakorenenie a národné povedomie. Už len za to si zaslúži, aby sme mu my jeho spolurodáci venovali v našich mysliach trvalú pozornosť ako osobnosti hodnej nasledovania. Táto pozornosť je oprávnená o to väčšmi, že vyoral dôkladnú brázdu na „národa roli dedičnej“ ako významný literárny vedec a múzejník, kultúrny historik, jazykovedec, klasický filológ, prekladateľ, náboženský aktivista, publicista a redaktor i dlhoročný vedúci vedecký pracovník Matice slovenskej.

Narodil sa 3. januára 1931 Hubovej (okres Ružomberok) a tam aj žil na odpočinku. V Ružomberku v požehnanom veku 90 rokov odišiel 27. novembra 2021 do večnosti. Pôvodne sa mienil venovať katolíckej teológii. Prijali ho za bohoslovca do Veľkého seminára v Spišskej Kapitule, ale zo štúdia nič nebolo, lebo roku 1950 seminár zatvorili. Neskôr vyštudoval filológiu v odbore slovenčina-ruština a ruština-slovenčina a po krátkom pôsobení ako stredoškolský profesor sa na takmer tri desaťročia stal odborným pracovníkom Matice slovenskej v Martine. Zameral sa predovšetkým na obdobie slovenského národného obrodenia a bernolákovského hnutia.

Z jeho odborných prác vydaných Maticou slovenskou treba spomenúť najmä tituly Andrej Radlinský – život a dielo; Pamätnica Jána Hollého; Pamätnica Antona Bernoláka a Jozef Škultéty. Jazykovedné dielo VII. Okrem toho načim uviesť, že pripravil (spolu s Imrichom Sedlákom) scenár expozície Literárneho múzea A. S. Puškina v Brodzanoch, vypracoval scenár Pamätnej izby J. Hollého na Dobrej Vode a bol spolutvorcom expozície Pamätníka slovenskej literatúry SNK v Martine.

Po novembri 1989 bol Ministerstvom kultúry SR poverený načas viesť Slovenský historický ústav v Ríme. Zaslúžil sa o obnovu vydávania časopisu Verbum a v rokoch 1993 až 1995 zastával funkciu šéfredaktora Katolíckych novín. Aj na odpočinku sa naďalej venoval literárnej a prekladateľskej tvorbe, osobitne biblistike. Pripravil publikáciu Kristov pútnik na Slovensku o druhej pastoračnej návšteve sv. Jána Pavla II. a zborník dokumentov Kresťanské korene Slovenska.  V diele Misia zo Solúna spracoval cyrilo-metodskú tematiku. Jeho skúsenosti s normatívnymi prekladmi Biblie, resp. Vulgáty do slovenčiny kriticky zrkadlili Biblicko-jazykové reflexie, ktoré dal do knižnej podoby roku  2019. A napokon bol i spoluautorom knihy Katolícke noviny na úvrati, ktorá vyšla krátko po jeho skone.

Juraj Chovan-Rehák si po celý život uchovával hlboký zmysel pre spravodlivosť a pravdu. A to aj v osobných kontaktoch. Môže nám byť vzorom katolíckeho intelektuála.

Laudátor: Teofil Klas

-

2. JUDr. Martin a Mgr. Soňa Laukovci

Kardinál Ján Chryzostom Korec  vo svojom diele Od barbarskej noci vystihol atmosféru začiatku 80. rokov 20. storočia na Slovensku takto: „Najmä Slovensko prežíva duchovnú obrodu, nový nevídaný záujem ľudí o vieru, o život v Kristovi, o život uprostred Cirkvi, v spojení s nástupcom Petrovým – Svätým otcom. Tisíce a tisíce strán duchovnej literatúry ide z ruky do ruky a od srdca k srdcu. Kto má pero, píše a prekladá, kto je obetavý, urobí z jedného exemplára desať alebo dvesto. Máme doslova bohatú náboženskú literatúru – od najnáročnejšej teologickej, cez populárnejšiu esejistickú, až po mnohé životopisy, aktuality a časopisy... Pán Boh zaplať všetkým a každému! Duch Svätý prejavil a prejavuje svoju silu!“ Tieto slová v dnešnej dobe lahodia nášmu sluchu, pretože ukazujú na skrytý duchovný a tvorivý potenciál, ktorý Slovensko malo pred štyridsiatimi rokmi aj napriek tomu, že bolo zovreté obručou totalitného systému, ktorý kontroloval, usmerňoval, dozeral, šikanoval, cenzuroval a tým dusil každý slobodnejší závan ducha, osobitne u kresťanov. Martin Lauko s manželkou Soňou boli súčasťou a spolutvorcami neopakovateľnej atmosféry 80. rokov, keď sa Slovensko, ktoré malo byť už znormalizovanou ateistickou krajinou s uvedomelým socialistickým občianstvom, začalo správať inak ako mu naplánovali ideologickí architekti. Manželia Laukovci sa ocitli priam v epicentre diania. Nebola to náhoda, ale nevyspytateľné cesty Pána. Martin Lauko sa narodil v roku 1950 v Pečovskej Novej Vsi v okrese Sabinov v rodine žandára, kde spolu s dvomi súrodencami – bratom a sestrou dostali do života základné hodnoty lásky k Bohu, blížnemu a vlasti, ktoré ho sprevádzajú dodnes. Hlboko sa ho dotkla intervencia piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Vnímal ju ako nespravodlivosť a protestoval proti nej. Rozhodol sa študovať právo v Bratislave. Jeho vízie a vystihnutie potrieb doby svedčia o jeho schopnosti vidieť ďalej za bežný horizont. Hľadanie a presadzovanie kresťanských hodnôt zasa predstavuje vertikalitu jeho života,

Martin Lauko si v Bratislave našiel manželku Soňu, ktorá sa stala jeho životnou láskou. Soňa sa narodila v Bernolákove v roku 1949 a vyštudovala estetiku a filozofiu na Filozofickej fakulte v Bratislave. Obaja manželia vytvorili na Slovensku ojedinelú manželskú dvojicu – tandem, ktorý sa venoval rodine a súčasne aj riskantnej práci v disente. Rázny a rozhodný Martin a jemná, skromná a starostlivá Soňa sa vynikajúco dopĺňajú. Martin Lauko si  našiel cestu ku katolíckemu disentu vďaka lekárovi Silvestrovi Krčmérymu, ktorý ho zoznámil s ďalšími disidentskými osobnosťami: Vladimírom Juklom, Františkom Mikloškom, Jánom Čarnogurským a Rudolfom Fibym. Postupne pribudol filozof Ján Letz, jezuita Jozef Oprala, alebo neúnavný vydavateľ samizdatovej literatúry Anton Semeš. V petržalskom panelákovom byte u Laukovcov sa konali sobotňajšie diskusie, na ktorých sa rozoberalo postavenie Cirkvi, otázky kultúry a celková situácia v spoločnosti. Diskusie čo robiť v situácii, keď pasivita čoraz väčšmi ubíjala a nádej a očakávanie na zmenu rástli, viedli k rozhodnutiu vydávať samizdatový časopis. Keď českí disidenti začali v roku 1980 vydávať samizdat Informace o církvi, na Slovensku to pôsobilo inšpirujúco. Slovenský samizdatový časopis Náboženstvo a súčasnosť začal vychádzať v roku 1982, teda pred 40. rokmi. Názov mu dal Martin Lauko, v tom čase podnikový právnik v Montostroji. Patril aj medzi hlavných spolupracovníkov tohto samizdatu. V byte u Laukovcov sa konali v piatok pred plánovaným vydaním čísla tajné redakčné rady. Každé číslo do tlače pripravili manželia Martin a Soňa Laukovci. Ich práca na výrobe samizdatu bola sťažená tým, že mali malé deti. Doma z bezpečnostných dôvodov nemali ani písací stroj ani ďalšie potrebné veci. Všetko pred vydaním čísla v sobotu doviezli do bytu a potom celé číslo spoločne prepísali na cyklostilové blany, ktoré prácne zháňal Peter Haťapka. Takto pripravený časopis odovzdal dohodnutej spojke, ktorá ho odovzdala do tlače. NaS tlačil Ivan Polanský v Novej Dubnici a neskôr František Petráš v Šenkviciach. Vytlačené číslo sa odviezlo do Bratislavy do bytu Petra Murdzu na Trnávke a odtiaľ sa distribuovalo. Distribúciu zabezpečovala sieť z prostredia Silvestra Krčméryho a V. Jukla. Vydávaním NaS sa začala nová éra periodického samizdatu. Tento dynamický samizdat bol lepšie dostupný a prinášal aktuálne informácie. Tak postupne otvoril priestor pre vznik nových samizdatov.

Okrem výrazného podielu na vydávaní samizdatu NaS M. Lauko prišiel s projektom nového samizdatu Hlas Slovenska. Jeho cieľom bolo vydávať samizdat, ktorý by bol orientovaný viac národne, spoločensky a historicky. Pri rozhovoroch s mladšou generáciou si uvedomil akútnu potrebu zorientovať sa v základných otázkach slovenských dejín, ktorých výklad v tomto období bol deformovaný komunistickou ideológiou. Pre nový samizdat našiel veľké porozumenie u tajne vysväteného  biskupa J. Ch. Korca. Bez Korcovej podpory bolo vydávanie Hlasu Slovenska nemysliteľné.

Hlas Slovenska vychádzal od roku 1988. Celkovo do konca roka 1989 vyšlo osem čísiel. M. Laukovi sa podarilo získať pre tento časopis veľa zaujímavých prispievateľov: J. Ch. Korec, Hana Ponická, Ján Letz, František Mikloško, Andrej Patka, Michal Gľonda, Juraj Kohutiar, Ivan Hoffman. Osobne je potrebné vyzdvihnúť, že dal priestor poézii a literatúre. Sympatický bol fakt, že M. Lauko myslel aj na estetickú stránku samizdatu, čo pri tomto druhu literatúry nebolo obvyklé. Podarilo sa mu získať umeleckého fotografa Jozefa Sedláka. Tak sa realizoval jedinečný umelecký zámer fotografických koláží na obálke Hlasu Slovenska. Je sympatické, že Hlas Slovenska si nenárokoval monopol pravdy, ale zdôrazňoval hľadanie pravdy a otvorenosť rôznym názorom, teda vyzdvihol zásadu pluralizmu a slobodnej výmeny názorov. Pritom sa redakcia jednoznačne prihlásila ku „kresťanskému zdroju poznania.“ Hlas Slovenska je dôležitým svedectvom o odvahe na ceste hľadania pravdy v dobe neslobody. Pôsobí inšpirujúco aj dnes, keď sa sloboda chápe viac ako formálny rámec, v ktorom pravda stráca svoj význam.  Martin Lauko sa v jednom interview vyjadril: „Bol som presvedčený, že robím správnu vec. Bolo mi dané, že riziko som vedel prekonať precíznou prácou.“ Dnešné Slovensko veľmi potrebuje takých ľudí akými sú manželia Martin a Soňa Laukovci, obetavých ľudí s vlastným presvedčením, odhodlaním a schopnosťou spolupracovať. Cena Fra Angelica je poctou manželom Martinovi a Soni Laukovcom a zároveň celému slovenskému katolíckemu samizdatu.

Laudátor: prof. PhDr. Róbert Letz, PhD.

-

3. Ing. arch. Michal Bogár, PhD.

Patrí k významným slovenským architektom, ktorého činnosť presahuje do medzinárodného prostredia.

Po absolvovaní Fakulty architektúry SVŠT (1984) pôsobil v architektonickom ateliéri BOGÁR KRÁLIK URBAN a neskôr v samostatnom ateliéri BOGÁR architekti, spolu so svojou manželkou.

Medzi jeho realizované projekty patrí viacero významných sakrálnych objektov. V roku 1990 bol členom tímu, ktorý riešil urbanistickú koncepciu liturgického priestoru na letisku vo Vajnoroch, pre bohoslužbu Jána Pavla II. Je spoluautorom prvého bratislavského porevolučného kostola postaveného vo Vrakuni v roku 1993 – Farského kostola s kaplnkou Mena Panny Márie. V roku 2005 podľa jeho projektu postavili hrobku saleziánov Don Bosca na cintoríne vo Vrakuni. V roku 2021 sa uskutočnila vyzvaná súťaž na Liturgický priestor pontifikálnej svätej omše pápeža Františka v Šaštíne. Návrh súťažného kolektívu Bogár, Bogárová, Ruhigová, Ruhig bol ohodnotený 1. cenou a následne zrealizovaný. Jeho najnovšou realizáciou je kaplnka sv. Jozefa na Železnej studničke.

Tvorba Michala Bogára sa vyznačuje tímovými a interdisciplinárnymi spoluprácami s maliarmi, sochármi, sklármi, záhradnými architektmi.

Z jeho ďalších významných projektov treba spomenúť  Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v USA vo Washingtone, Filmovú a televíznu fakultu VŠMU v Bratislave a viacero víťazných návrhov v architektonických súťažiach.

V roku 1989 bol spoluzakladateľom koordinačného výboru slovenských architektov a následne sa podieľal na založení novej profesijnej organizácie – Slovenskej komory architektov a tiež Spolku architektov Slovenska, v ktorom pôsobil ako podpredseda prezídia.

Pôsobí aj ako pedagóg – vedie ateliér na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity, spolu s Ing. arch. Andrejom Alexym. Pedagogicky a výskumne spolupracuje s viacerými zahraničnými školami, spomeňme Vysokú školu architektúry v Parížskom Versailles. Podieľa sa na výskumných úlohách zaoberajúcich sa mestskými štruktúrami a výsledky výskumov publikuje. Venuje sa tiež fotografii a architektonickej kresbe, ktorú prezentuje na výstavách.

Michal Bogár reflektuje vo svojej tvorbe čistotu tvarov a priestoru, prácu so svetlom a výrazom materiálu. Jeho sakrálne architektúry patria k najvýraznejším dielam, ktoré boli na Slovensku zrealizované.

Laudátor: prof. Ladislav Čarný akad. mal.

O cene Fra Angelico

Cena Fra Angelico, ktorú Rada pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS ju udeľuje popredným umelcom, vedcom a teoretikom, je prejavom uznania zástupcom umeleckej obce zo strany Katolíckej cirkvi. Odkazuje na talianskeho maliara a dominikánskeho kňaza, ktoré vyhlásil za blahoslaveného Ján Pavol II. (v októbri 1982).

Myšlienka podpory a ocenenia umelcov cenou Fra Angelico zo strany KBS prostredníctvom jej Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru od roku 2002 je prejavom uznania zástupcom umeleckej obce zo strany Katolíckej cirkvi, ktorí aj dnes, v čase úpadku kultúry, globalizácie, komercionalizácie a liberalizmu, napriek silnejúcemu tlaku neváhajú presadzovať vo svojej tvorbe kresťanské myšlienky a hodnoty.

Bl. Fra Angelico je taliansky maliar a dominikánsky kňaz. Vlastným menom sa volal Giovanni z Fiesole (+ 1455). Je známy tým, že v Kaplnke Mikuláša V. vo Vatikáne namaľoval cyklus fresiek Osudy sv. Vavrinca a sv. Štefana. V Kláštore San Marco vo Florencii namaľoval fresky Posledný súd, neskôr dokončil oltárny obraz Zvestovanie Panny Márie v Kostole San Domenico vo Fiesole.

Jeho maliarskym svetom je svet nebies, nadzmyselná krása, svätci, anjeli. Preslávil sa najmä obrazom Korunovanie Panny Márie. Vyslúžil si ním pomenovanie Frater Giovanni Angelico, čiže Anjelský brat Ján a je pochovaný v Ríme v Chráme Santa Maria sopra Minerva. Ako jeden z najvýznamnejších maliarov florentskej skorej renesancie sa stal patrónom umelcov.

Slávnosti oceňovania predchádzala svätá omša Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave, ktorú celebroval biskup Rábek. Súčasťou programu večera boli aj umelecké vystúpenia. Na slávnosti sa zúčastnili aj bratislavský arcibiskup metropolita a predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský, trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch, bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko a ďalší hostia. V rámci oceňovania boli vyhlásené aj výsledky 3. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže stredoškolákov na tému Niekoľko viet o mojom otcovi.

K správe bolo vydané FOTO.



( TK KBS, ml; ml ) 20220524026   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním