[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 11. 08. 2022   Meniny má Zuzana      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Katechéza o starobe (6): Cti si otca a matku: láska k prežitému životu
P:3, 20. 04. 2022 16:16, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 20. apríla (RV) Generálna audiencia sa po vyše dvoch rokoch opäť konala na Námestí sv. Petra. V stredu 20. apríla sa Svätý Otec František veriacim prihovoril v katechéze, ktorá bola 6. pokračovaním cyklu o zmysle a hodnote staroby. Tentoraz sa zameral na úctu k starším ľuďom v duchu 4. prikázania Desatora: „Cti svojho otca a svoju matku“.

Svätý Otec v katechéze varoval pred úpadkovými prejavmi mentality odpisovania starých ľudí. Zdôraznil múdrosť Božieho slova, ktoré nás učí ctiť si nielen život, ktorý je pred nami, ale aj ten, ktorý sa už stal súčasťou minulosti. Pripomenul úlohu rodičov pri výchove detí vlastným príkladom starostlivosti o starých rodičov s postojom vďačnosti a úcty.

Štvrté Božie prikázanie, ktoré vo svojom biblickom znení (Ex 20,12) obsahuje aj prísľub odmeny „aby si dlho žil na zemi“, ukazuje úctu k starobe ako hodnotu, na ktorej stojí budúcnosť, pripomenul pápež František:

„Láska k človeku, ktorá je nám spoločná, vrátane úcty k prežitému životu, nie je záležitosťou starých ľudí. Je to skôr ambícia, vďaka ktorej mladí ľudia, ktorí zdedia ich najlepšie vlastnosti, zažiaria.“

Biblický úvod ku katechéze tentoraz vybral Svätý Otec z Knihy Sirachovho syna:

«Kto si otca uctí, odčiňuje svoje hriechy; kto si chváli matku, akoby zhromažďoval poklady. Kto si otca uctí, bude mať radosť zo svojich detí; bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si otca chváli, uzrie dlhé roky. Kto Boha poslúcha, ten obšťastní matku. [...] Syn môj, pomáhaj otcovi v starobe, nezarmucuj ho, dokiaľ je nažive! Ak slabne na mysli, buď s ním trpezlivý! Nepohŕdaj otcom, keď si v plnej sile! [...] Kto otca opúšťa, je sťa bohorúhač a Bohom prekliaty, kto je hrubý k matke» (Sir 3,3-6.12-13.16).

Nasleduje plné znenie katechézy:

Cti si otca a matku: láska k prežitému životu

 

6. pokračovanie cyklu katechéz O starobe

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes za pomoci Božieho slova, ktoré sme si vypočuli, vstúpime do témy krehkosti veku staroby, ktorý je osobitne poznačený zakusovaním dezorientácie a skľúčenosti, strácania a opustenosti, sklamania a pochybností. Prirodzene, pociťovanie našej krehkosti tvárou v tvár dramatickým - niekedy tragickým - životným situáciám sa môže vyskytnúť v ktoromkoľvek období života. V staršom veku však môžu vyvolávať menej výrazný dojem a vytvárať u iných istý druh prehliadania, či až oštary.

Koľkokrát sme začuli alebo si pomysleli: „Starí ľudia sú na obtiaž“. Povedali sme to, pomysleli sme si to... Vážnejšie rany v detstve a mladosti oprávnene vzbudzujú pocit nespravodlivosti a vzbury, silu reagovať a bojovať. Naopak, rany veku staroby, a to aj tie vážne, nevyhnutne sprevádza pocit, že život si napokon neprotirečí, pretože už bol prežitý. A tak sa nám starí ľudia tak trochu vzďaľujú aj od našej skúsenosti: chceme si od nich držať odstup.

V bežnej ľudskej skúsenosti je láska - ako sa hovorí - zostupná: k tomu, čo sme si už prežili sa nevracia s rovnakou silou, s akou sa vlieva do života, ktorý je ešte pred nami. Nezištnosť lásky sa prejavuje aj v tomto: rodičia to vedia odjakživa, seniori sa tomu učia zakrátko. Napriek tomu nám Božie zjavenie vytvára cestu k inému odvďačeniu sa za lásku: je to cesta úcty k tým, ktorí nás predišli. Cesta úcty k tým, ktorí nás predišli, sa začína tu: úctou k starším.

Táto osobitná láska, ktorá si dláždi cestu v podobe úcty – teda súčasne nehy a rešpektu – voči starším ľuďom, je spečatená Božím prikázaním. «Cti si otca a matku» je slávnostný záväzok, prvý z „druhej tabule“ Desatora. Nejde tu len o vlastného otca a matku. Ide o generáciu, ktorá nás predchádza, o predchádzajúce generácie, ktorých odchod môže byť aj pomalý a predĺžený, čím sa vytvára čas a priestor pre dlhodobé spolužitie s ostatnými vekovými kategóriami života. Inými slovami, ide o starobu života.

Úcta je dobré slovo na zarámcovanie tejto oblasti spätného preukazovania lásky, ktoré sa týka starších ľudí. Znamená to, že my, ktorí sme prijali lásku od rodičov a starých rodičov, teraz im túto lásku vraciame ako starším ľuďom, starým rodičom. Dnes sme nanovo objavili pojem „dôstojnosť“ na označenie hodnoty rešpektu a starostlivosti o život každého. Dôstojnosť sa tu v podstate rovná úcte: ctiť si otca a matku, ctiť si starých ľudí, je uznaním dôstojnosti, ktorú majú.

Zamyslime sa hlbšie nad týmto krásnym vyjadrením lásky, ktorým je úcta. Samotnej starostlivosti o chorých, poskytnutiu opory tým, ktorí nie sú sebestační, zaisteniu obživy, môže chýbať úcta. Úcta chýba, keď sa vysoký stupeň dôvernosti premietne nie do jemnocitu a lásky, nežnosti a rešpektu, ale zmení sa na hrubosť a tyranizovanie. Keď sa slabosť vyčíta a dokonca trestá, akoby to bola chyba. Keď sa zmätenosť a dezorientácia stanú príležitosťou na výsmech a agresiu. Môže sa to stať aj v domácnosti, v domovoch dôchodcov, ako aj na úradoch alebo vo verejnom priestore mesta či obce.

Podporovať v mladých ľuďoch, aj nepriamo, postoj nezáujmu či dokonca pohŕdania voči starším ľuďom, voči ich slabostiam a ich neistote, má za výsledok hrozné veci. Otvára to bránu nepredstaviteľným excesom. Výrastkovia, ktorí zapália deku bezdomovcovi – boli sme toho svedkami –, pretože v ňom vidia ľudský odpad, sú vrcholom ľadovca, čiže opovrhnutím takým životom, ktorý nemá príťažlivosť a je vzdialený túžbam mladosti, javí sa priam ako odpadový život. Toľkokrát premýšľame tak, že starí ľudia sú na zahodenie alebo ich my sami hádžeme medzi odpad; opovrhuje sa starými ľuďmi a vyraďujú sa zo života, odkladajúc ich nabok.

Toto pohŕdanie, ktoré zneucťuje starších ľudí, zneucťuje vlastne nás všetkých. Ak zneucťujem starca, zneucťujem sám seba. Úryvok z Knihy Sirachovec, ktorý sme počuli na začiatku, je oprávnene tvrdý voči tejto potupe, ktorá volá po pomste v Božích očiach. V príbehu o Noemovi sa nachádza pasáž, ktorá je v tomto ohľade veľmi výstižná. Starý Noe, hrdina potopy a stále pracovitý človek, leží v bezvedomí po tom, čo si priveľa vypil. Je už starý, ale prehnal to s pitím. Jeho synovia, aby ho neprebudili v rozpakoch, ho decentne prikryli so sklopeným zrakom a s veľkou úctou. Tento text je veľmi pekný a hovorí za všetko ohľadom úcty, ktorá prináleží starcovi - o zakrytí slabostí starého človeka, aby sme ho nezahanbili. Je to text, ktorý je nám veľkou pomocou.

Napriek všetkému materiálnemu zabezpečeniu, ktoré tie najbohatšie a najorganizovanejšie spoločnosti venujú starobe a na ktoré môžeme byť určite hrdí, sa mi zdá, že zápas za obnovenie tejto osobitnej formy lásky, ktorou je úcta, je stále krehký a nezrelý. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme ju podporovali a povzbudzovali k nej, a ponúknuť lepšiu sociálnu a kultúrnu podporu tým, ktorí majú cit pre túto rozhodujúcu formu „civilizácie lásky“. A v tejto súvislosti si dovolím poradiť rodičom: prosím, umožnite svojim deťom, tým najmenším i tým väčším, blízkosť k starým ľuďom, vždy ich veďte ku kontaktu s nimi. A keď je starší človek chorý, trochu mimo seba, nech majú k nemu blízko: nech vedia, že je to náš najbližší pokrvný, že vďaka nemu tu teraz môžeme byť.

Prosím, nedávajte preč starších ľudí. A ak nie je iná možnosť, ako ich poslať do domova dôchodcov, prosím vás, navštevujte ich a brávajte k nim deti: starí ľudia, ktorí nám otvorili dvere, sú cťou našej civilizácie. A deti na to mnohokrát zabúdajú. Poviem vám niečo osobné: v Buenos Aires som rád navštevoval domovy dôchodcov. Často som ich navštevoval. Spomínam si, ako som sa raz opýtal jednej panej: „Koľko máte detí?“ – „Mám štyri, sú všetko ženatí, vydaté a majú vnúčatá.“ A začala mi rozprávať o rodine. „A prídu?“ – „Áno, vždy prídu!“ Keď som vyšiel z izby, sestrička, ktorá to počula, mi povedala: „Otče, povedala vám nepravdu, aby zakryla svoje deti. Už šesť mesiacov nikto neprišiel!“

Toto znamená skartovať starých ľudí, zmýšľať o nich ako o odpade. Prosím vás: je to ťažký hriech. Toto je to prvé veľké prikázanie a ako jediné nám hovorí o odmene: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi“. Toto prikázanie ctiť si starých nám dáva požehnanie, ktoré sa prejavuje takto: „Budeš mať dlhý život“. Prosím, opatrujte si starých ľudí. A ak slabnú na mysli, aj tak si ich opatrujte, pretože sú prítomnosťou histórie, prítomnosťou mojej rodiny, a vďaka nim som tu, všetci môžeme povedať: vďaka vám, dedko a babka, som nažive.

Prosím, nenechávajte ich samých. A toto, starať sa o starých ľudí, nie je otázka kozmetiky a plastickej chirurgie: nie. Ide skôr o otázku cti, ktorá musí zmeniť výchovu mladých ľudí ohľadom života a jeho etáp. Láska k človeku, ktorá je nám spoločná, vrátane úcty k prežitému životu, nie je záležitosťou starých ľudí. Je to skôr ambícia, vďaka ktorej mladí ľudia, ktorí zdedia ich najlepšie vlastnosti, zažiaria. Nech nám múdrosť Božieho Ducha dá otvoriť obzor tejto ozajstnej kultúrnej revolúcie s energiou, ktorú si to vyžaduje.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)



( TK KBS, RV, zk, jb; rp ) 20220420024   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Pápež František v Kanade

Stretnutie mládeže T22

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus