Košice 19. apríla (TK KBS) Prinášame vám pastiersky list vladyku Cyrila Vasiľa SJ, arcibiskupa - košického eparchiálneho biskupa, pri príležitosti sviatkov Paschy 2022, ktorý sa na Svetlý pondelok čítal vo všetkých chrámoch Košickej eparchie:

Ctihodní otcovia, drahí bratia a sestry,

Každoročný cyklus liturgického roku nás znovu privádza k svojmu zavŕšeniu i novému začiatku. Nedeľa je prvým, ale v niektorých kalendároch i posledným dňom týždňa. Podobne aj Nedeľa Paschy je zavŕšením jednej etapy Zjavenia a súčasne i začiatkom nových dejín spásy, dejín celého stvorenstva i osobných dejín každého človeka.        

Vtelenie, teda príchod Božieho syna v ľudskom tele, v ktorom nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu, je najnepredstaviteľnejším priblížením sa Boha k človeku, je Božím sklonením sa k človeku. A toto Vtelenie, toto “Božie zníženie sa”, vo chvíli Kristovo vzkriesenia prechádza do pozdvihnutia, do ”povýšenia” ľudského tela v jeho oslávenej podobe, v Kristovom vzkriesenom tele. Ľudstvo je vo vzkriesenom Kristovi zjednotené s Bohom.

Pre Ježišových súčasníkov, pre jeho učeníkov, ktorí ho sprevádzali na jeho cestách, ktorí počúvali jeho ohlasovanie, ktorí boli svedkami jeho znamení a divov,  bolo Kristovo vzkriesenie definitívnym potvrdením  platnosti jeho učenia i jeho prísľubov. Splnilo sa všetko čo predpovedal o svojom osude - jeho umučenie i zmŕtvychvstanie. A tu  je dôvod aj nášho presvedčenia, že tak ako sa splnili tieto jeho predpovede, môžeme plne veriť aj v splnenie ostatných jeho predpovedí a prísľubov týkajúcich sa i nášho večného života. Preto vo Vyznaní viery radostne vyznávame:

“Verím vo vzkriesenie tela…”

Kristus smrťou premohol smrť. Vo svetle jeho vzkriesenia už ľudstvu nikdy nebude definitívne vládnuť strach zo smrti. Strach tu síce stále v istej miere ostane prítomný. Veď strach o vlastný život je vlastný každému človeku.  Ale tento prirodzený strach už nebude nevyhnutne definitívnym pocitom, a to ani zoči-voči našej fyzickej smrti. Popri ňom a ponad neho tu bude stále silnejšie znieť aj hlas nádeje, ba presvedčenia, vlastne istoty, že fyzickou smrťou končí len jedna fáza nášho života, ale nekončí naša existencia. A toto pokračovanie a definitívne, večné zavŕšenie nášho bytia, už nie je len nejakou hypotézou s veľmi nejasným kontúrami.

“Verím vo vzkriesenie tela…”

Žiadna nirvána, žiadna temnota neexistencie, žiaden zánik a žiadne tiene podsvetia - tieto pohanské, neurčité predstavy, už nemajú miesto vo svetle Kristovo vzkriesenia. Kto prijal zvesť o Kristovom vzkriesení, kto jej uveril, ten už nemusí žiť v existenciálnom prázdne, ktoré dolieha na človeka, vnímaného len ako vylepšený druh zvieraťa. Takto vnímaný človek, by zakončenie svojho pozemského života totiž nutne mohol vidieť len ako zavŕšenie prírodnej recyklácie biologického materiálu z ktorého sme zložení.

My ale vieme, že náš život nekončí v jame vykopaného hrobu ani v plameňoch krematória. Toto vedomie nám dáva silu radostne, hodnotne, dôstojne a najmä zodpovedne žiť… a to dokonca aj vtedy, ba práve vtedy ak k nám bolestne doliehajú ozveny ľudskej smrti v jej najrôznejšej, ba aj tej najdesivejšej podobe. Aj vtedy totiž môžeme opakovať:

“Verím vo vzkriesenie tela…”

Počas predchádzajúcich dvoch rokov celosvetovej pandémie sme sa úzkostlivo sústreďovali na boj s chorobou, na minimalizovanie strát na životoch. Napriek najrozličnejším formám úsilia však v mnohých prípadoch tento boj nebol úspešný. Pohľad na zbytočne a predčasne vyhasnuté ľudské životy u tých, ktorí prežili, neústupčivo, znovu a znovu predkladal otázku o zmysle života i o zmysle smrti, o jej nevyhnutnosti o jej dramatickosti. Boj s chorobou je boj s prírodou. Boj v ktorom nakoniec vždy príroda vyhrá. Príroda nie je ani dobrá, ani zlá, nepozná priateľa, ale ani nezrádza … Nasleduje len svoje zákonitosti, nemá vôľu, nemá vinu, ani zásluhy.

V posledných týždňoch sme však konfrontovaní so scénami násilnej smrti, ktorú nezapríčiňujú sily prírody, ale ľudské rozhodnutie, ľudská zloba. Vojna, ktorá zúri za našimi východnými hranicami na Ukrajine a ktorá do našej vlasti doviedla státisíce utečencov, je pre nás novou výzvou k hľadaniu odpovede na pôvod a príčiny zla, na uvažovanie o jeho  duchovných i fyzických dôsledkoch.

Človek opäť, aj v týchto dňoch, znovu a znovu, v masovom merítku, jeden druhému spôsobuje násilnú smrť. Zaiste, po morálnej stránke môžeme hovoriť o odlišnej kvalifikácii usmrtenia ktoré spôsobí nespravodlivo útočiaci agresor a smrti, ktorú v sebaobrane spôsobí agresorovi napadnutý. V oboch prípadoch je výsledkom mŕtve ľudské telo, ktoré pred našim zrakom leží ako bezduchý  pomník smrti. Tento nový poryv materializovaného zla oprávnene vyvoláva otázku … dokedy ešte ? … dokedy ešte bude človek spôsobovať jeden druhému smrť? Čo nakoniec zastaví špirálu násilia a zloby?

A čo nasleduje za hranicou smrti, nech už prišla akýmkoľvek spôsobom?

Áno vyznávame: “Verím vo vzkriesenie tela…”, ale čo nás čaká po ňom? Kto to vie povedať? Jedine Kristus, ten, ktorý “smrťou smrť premohol”.

Dnes slávime sviatok víťazstva života nad fyzickou smrťou. V Kristovi, a cez neho, v sebe potvrdzujeme nádej, že naša existencia nikdy neskončí. Nezabúdajme ale aj pri oslave tohto najväčšieho sviatku nielen  na Kristove slová o vzkriesení, ktoré bude chvíľou víťazstva života nad smrťou, víťazstva pravdy nad lžou, lásky nad nenávisťou, dobra nad zlom, ale aj na jeho slová o definitívnom novom začiatku večnosti, ktorá bude nekonečne predĺženým výsledkom nášho terajšieho života.

Pred nami sa otvárajú dve cesty večnosti. Večnosť života s Bohom v jeho radosti, láske a všetkej  plnosti, alebo večnosť odlúčenia sa od Boha v zlobe, horkosti, nenávisti a zúfalstve.

A apoštol sv. Ján to v prorockom videní opisuje dramaticky:

„Potom som videl veľký biely trón a toho, čo na ňom sedel. Pred jeho pohľadom utiekla zem i nebo a už pre ne nebolo miesta. Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho; čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov. More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť aj podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich, a každý bol súdený podľa svojich skutkov. Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zjv 20, 11-15)

Keby sme tieto skutočnosti mali na mysli v našom terajšom živote, keby ich mali na mysli všetci tí, ktorí rozhodujú o životoch nielen svojich ale aj iných, bolo by na svete iste menej zla. Bolo by menej strachu o život, menej strachu zo života i menej strachu z toho, čomu kráčame v ústrety vo chvíli našej smrti, nech by nás už zastihla v akomkoľvek čase, veku a akýmkoľvek spôsobom.

Smrťou nič nekončí, smrťou sa len začína nová kapitola.

“Verím vo vzkriesenie tela…” teda nebojím sa smrti, lebo “Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch , život daroval.” Osvietení radostným svetlom Kristovho vzkriesenia sa nemusíme báť smrti, ale aj toto svetlo nás pozýva k tomu, aby sme sa ako synovia svetla  “s bázňou a chvením” už tu a teraz pracovali každý deň na našom večnom živote.

Christos Voskrese!

                                                                                                                                                       +Cyril Vasiľ SJ