Vatikán 1. apríla (RV CZ) „Životný príbeh Armidy Barelliovej anticipuje rozhodujúci obrat v pohľade na laikov v Cirkvi: nie je to menšinové postavenie, ale cesta k svätosti v rámci univerzálneho povolania k svätosti celého Božieho ľudu.“ Týmito slovami pápež vystihol budúcu blahoslavenú, taliansku angažovanú laičku, františkánsku terciárku, spoluzakladateľku Katolíckej univerzity a dlhoročnú predsedníčku Katolíckej akcie, ktorej vydaný životopis je uvedený jeho predslovom.
Hoci Armida Barelliová (1882 - 1952) nie je veľmi známa žena, zanechala nezmazateľnú stopu v talianskej spoločnosti prvej polovice dvadsiateho storočia. De facto zorganizovala ženské katolícke hnutie v Taliansku, čím výrazne ovplyvnila postavenie žien v tejto krajine, pomohla im vymaniť sa z negramotnosti a prispela k integrácii medzi talianskym severom a juhom. Viac ako štyri desaťročia pôsobila vo vedení Katolíckej akcie (1918-1949), ktorej dievčenskú mládežnícku odbočku založila, a vďaka svojmu jazykovému vzdelaniu sa nenútene pohybovala aj v európskom kontexte laických hnutí, kde dlho pred Druhým vatikánskym koncilom rozvíjala citlivosť na laické zasvätenie ante litteram.
V jej duchovnom hľadaní a vedomej voľbe laického povolania, zasväteného apoštolátu, ju podporovali viacerí kňazi a rehoľníci - jezuita Mattiussi a najmä o. Agostino Gemelli, s ktorým Armida nadviazal celoživotné duchovné spoločenstvo a spoluprácu, ktorá vyústila do rozhodnutia pre „integrálny františkanizmus“, novú úctu k Najsvätejšiemu Srdcu, „laické zasvätenie vo svete“ a sociálny projekt, ktorého cieľom bolo priviesť rechristianizované Taliansko späť ku Kristovi a ktorého konkrétnym prejavom bolo založenie Katolíckej univerzity v Miláne.
Pápež to všetko pripomína v knihe s názvom „Boží tulák. Príbeh ženy, ktorá zmenila epochu“ ("La zingara del buon Dio, storia di una donna che ha cambiato un'epoca", San Paolo), vydaný starostlivosťou vicepostulátora kauzy blahorečenia Ernesta Preziosiho. Názov zväzku odkazuje na Armidine početné cesty po Talianskom polostrove, ktoré súviseli so zakladaním ženských katolíckych združení požehnaných pápežom Benediktom XV. Pápež František zaznamenáva aj osobnú spomienku - konkrétne stretnutie Barelliho s jeho babičkou Rosou v Asti (1924).
Podľa pápeža Armida Barelliová stelesňuje spojenie medzi počúvaným a prežívaným, syntézu slova a života, ktorá premieňa vieru na stelesnenú skúsenosť, a to prostredníctvom formácie, ktorá nepodlieha aktivistickej bulímii, ale je vedená slobodou evanjelia. „Táto žena urobila zo svojej svetskosti protilátku na sebaprekročenie", píše pápež a dodáva: „Medzi mladými ženami svojej doby formovala náboženské zmýšľanie, ktoré im umožňovalo aktívne sa začleniť do spoločnosti a viedlo ich k tomu, aby sa s pomocou vlastného úsudku a konania merali so spoločenskými novinkami.“ Barelli tak prispel k duchovnému ukotveniu mnohých mladých žien a k ich emancipácii, pokračuje František. „Na tomto základe sa v povojnovom Taliansku formovala vedomá účasť žien na spoločenskom a politickom živote, ktorá rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila budovanie demokracie v tejto krajine.“
