Bratislava 18. marca (TK KBS) V Bratislave pokračujú Európske sociálne dni. Prinášame plné znenie príhovoru predsedu Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) Mons. Gintarasa Grušasa.
Keď začíname tieto sociálne dni, musíme si najskôr uvedomiť dlhú cestu, ktorú sme prešli, aby sme sa sem dostali. Ani nie tak s ohľadom na vzdialenosť, ale čo sa týka času a okolností pandémie, ktorú stále prežívame, a jej vplyvu na naše životy, spoločenstvá a samotnú Cirkev. Aspoň časť účastníkov sa teší z možnosti stretnúť sa tu v Bratislave, zatiaľ čo mnohí ďalší sa do procesu zapájajú prostredníctvom internetového prenosu nášho rokovania. Úprimne ďakujem všetkým, ktorí sa tu v Bratislave a v celej Európe podieľali na plánovaní týchto sociálnych dní v uplynulých rokoch.
Keď sme pre tento ročník zvolili názov „Európa po pandémii: nový začiatok“, vydávame sa na cestu s nádejou, že si navzájom pomôžeme nájsť spôsob, ako môžeme pomôcť pri obnove Cirkvi v Európe a našej európskej spoločnosti. Táto nádej bola v posledných týždňoch ešte viac spochybnená v dôsledku vypuknutia vojny na európskom kontinente. Výzvy, ktoré pred nami stoja, sú veľké, ale stretli sme sa vo vhodnej chvíli, aby sme sa spolu modlili, analyzovali súčasnú situáciu a hľadali riešenia.
Pandémia spôsobila veľa bolesti, zmätku a straty mnohých blízkych, občas zvýšila rozpory v spoločnosti a v našich komunitách a okrem samotného vírusu vyniesla na svetlo rôzne problémy, ktoré už nejaký čas hnisali. Na začiatku nového tisícročia pápež Ján Pavol II. vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii Ecclesia in Europa napísal:
„V súvislosti so šírením sa individualizmu zisťujeme postupné oslabovanie solidarity medzi ľuďmi: zatiaľ čo podporné inštitúcie vykonávajú chvályhodnú prácu, pozorujeme úbytok citov solidárnosti, takže mnohí ľudia, hoci netrpia materiálnou núdzou, sú čoraz osamotenejší a cítia sa opustení, mimo siete vnímavej podpory ostatných.
Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za ,absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka. (... ) Preto nečudo, že v tejto súvislosti vznikol veľký priestor na vznik nihilizmu vo filozofickej oblasti, relativizmu v poznávacej, teoretickej a morálnej oblasti, pragmatizmu, či dokonca cynického hedonizmu pri utváraní každodenného životaʻ. Európska kultúra vyvoláva dojem ,tichej apostázyʻ zo strany sýteho človeka, ktorý si žije, akoby Boha nebolo.“ (8,9)
V čase, keď sa pandémia šírila, si všetci spomíname na modlitbu Statio Orbis pápeža Františka z 27. marca 2020, s ikonickým obrazom Svätého Otca osamoteného na prázdnom Námestí svätého Petra, ktorý sa prihovára pred Bohom za svet a zveruje nás Panne Márii. Počas svojho príhovoru spomenul, ako vírus odhalil nedostatky našej spoločnosti. Povedal:
„Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery ,zabaliťʻ a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo ,zachraňujúcimiʻ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni.“
V sérii katechéz, ktoré predniesol v období od 5. augusta do 30. septembra 2020 pod názvom Uzdravenie sveta, prevzal pápež František iniciatívu a pripomenul, čo treba urobiť, aby sme sa zotavili z následkov pandémie. Sám zhrnul toto učenie na začiatku záverečnej katechézy:
„V uplynulých týždňoch sme vo svetle evanjelia spoločne uvažovali o tom, ako uzdraviť svet, ktorý trpí chorobou, ktorú pandémia ešte zvýraznila a podčiarkla. Neduh tu už bol: pandémia ho ešte viac zvýraznila, podčiarkla. Prešli sme cestou dôstojnosti, solidarity a subsidiarity, cestou, ktorá je nevyhnutná na podporu ľudskej dôstojnosti a spoločného dobra. A ako Ježišovi učeníci sme navrhli kráčať v jeho šľapajach tým, že sa rozhodneme pre chudobných, prehodnotíme používanie materiálnych statkov a budeme sa starať o náš spoločný dom. Uprostred pandémie, ktorá nás sužuje, sme sa ukotvili v zásadách sociálnej náuky Cirkvi, nechali sme sa viesť vierou, nádejou a láskou. Tu sme našli pevnú pomoc, aby sme sa stali nositeľmi zmeny, ktorí majú veľké sny, ktorých nezastaví podlosť, čo rozdeľuje a zraňuje, ale ktorí povzbudzujú k budovaniu nového a lepšieho sveta.“
O niekoľko dní neskôr zverejnil pápež encykliku Fratelli tutti, ktorá obsahuje syntézu a kompendium učenia, týkajúceho sa toho, čo treba urobiť, aby sme uzdravili svet a náš európsky kontinent.
„Tvrdý a neočakávaný úder nekontrolovateľnej pandémie nás nasilu prinútil myslieť na ľudí, na všetkých, a nielen na prospech niektorých. Dnes si môžeme uvedomiť, že ,sme sa živili snami o prepychu a veľkosti, a napokon sme sa najedli znepokojenia, uzavretosti a samoty; presýtili sme sa spojením, a stratili sme chuť bratstva. Hľadali sme rýchly a istý výsledok, a teraz sme stiesnení netrpezlivosťou a úzkosťou. Ako väzni virtuálneho sveta sme stratili vôňu a chuť realityʻ. Bolesť, neistota, strach a vedomie vlastných limitov, ktoré prebudila pandémia, dávajú nanovo zaznieť výzve prehodnotiť náš životný štýl, naše vzťahy, organizáciu spoločnosti a predovšetkým zmysel našej existencie.“ (33)
Musíme začať prácu na obnove našej spoločnosti, musíme začať prácu na reevanjelizácii pokrstených, ktorí sa nechali ukolísať pohodlím modernej spoločnosti a veria, že človek to zvládne sám, a až keď sa cíti bezmocný, obracia sa o pomoc na Boha. Svätý Otec nám načrtol cestu, ale my si ju musíme konkrétne osvojiť pre našu dnešnú situáciu na európskom kontinente. Naša odpoveď musí byť zameraná na Krista – či už hovoríme o demografických zmenách a rodinných výzvach, o vývoji technológií a digitálnych prechodoch, alebo o obnove nášho životného prostredia. Našou výzvou je obnoviť všetky tieto veci v Kristovi. On sám je totiž našou nádejou a nádejou Európy. Bez Boha v centre nášho života a našej práce by sme vytvorili rovnako prázdny systém sociálnej spravodlivosti, aký sa pokúšal vytvoriť ateistický komunistický systém pre svoju nedosiahnuteľnú ideálnu spoločnosť. „Pane, predchádzaj naše konanie svojím vnuknutím a sprevádzaj ho svojou pomocou, aby sme všetky podujatia s tebou začínali a s tvojou pomocou i dokončili“ (Ranné chvály, Liturgia hodín, štvrtok po Popolcovej strede).
