Bratislava 17. marca (TK KBS) Slovensko navštívil zakladateľ Komunity Sant´Egidio. Andrea Riccardi premiérovo zavítal do slovenskej komunity, ktorá tento rok oslávila 13 rokov od svojho vzniku. Hlavným posolstvom komunity je vychádzať k ľuďom na periférii a stretávať v nich Krista. O to sa komunita na Slovensku snaží aktuálne v šiestich mestách od Bratislavy až po Košice. Jej úplné začiatky však treba hľadať v 60. rokoch minulého storočia. 

Dielo komunity sa rozšírilo z Ríma do celého Talianska a dnes je prítomné vo viac ako 70 krajinách sveta. Jednou z nich je Slovensko, kde sa komunita momentálne zameriava i na službu utečencom z Ukrajiny. Sprostredkúva prvý upokojujúci kontakt a pomáha s organizáciou transportu a ubytovania.

Andrea Riccardi navštívil hraničný priechod Vyšné Nemecké a svojou prítomnosťou poctil i členov slovenskej komunity. Stretnutie sa uskutočnilo v Košiciach za prítomnosti slovenskej a českej komunity. Hoci je komunita v Košiciach najmladšou spomedzi všetkých, Riccardi zdôraznil, že musela dozrieť, keď bola za posledné týždne vystavená takému veľkému utrpeniu a bolesti.

Stretnutie sa nieslo v duchu povzbudenia a prijatia. Zároveň bolo i výzvou k prekonaniu strachu a pozvaním k odvahe vystúpiť zo seba, nebáť sa vzdať svojich predstáv, plánov v našich diároch a vykročiť v ústrety ľudskej biede a utrpeniu, ktoré zažívajú naši susedia a zároveň bratia Ukrajinci.

„Jednoducho buď prítomný, neboj sa ukázať svoje súcitné a zlomené srdce. Dávaj nezištne a štedro,“ zdôraznil Riccardi. Vyzdvihol kultúrnu a jazykovú blízkosť Ruska a Ukrajiny, vojnu rázne odsúdil a nazval bratovraždou.

Zároveň vyjadril obdiv a podporu komunite, ktorá je na hraniciach prítomná prakticky od začiatku. „To, čo sa deje na hranici, je hrozné, ale Boh tam poslal anjelov,“ povedal Riccardi. Jeden zo zakladajúcich členov komunity na Slovensku doplnil, že utečenci sú zároveň anjelmi pre nás, pretože menia naše srdcia. Tak nás uschopňujú zmeniť svet prostredníctvom budovania mieru.

V rámci krátkeho stretnutia bol priestor aj na otázky. Jedna sa týkala formy ďalšej pomoci utečencom – ako by mala komunita priložiť ruku k dielu pri integrácii utečencov do spoločnosti. Riccardi vo svojej odpovedi vyzdvihol najmä dôležitosť budovania pevných priateľstiev, ktoré sú odpoveďou na zlo a nenávisť vo svete. Ako jednu z najkľúčovejších oblastí vyzdvihol pomoc s učením nášho jazyka, ktorý môže utečencom výrazne pomôcť vytvoriť si na Slovensku zázemie.

Na záver Riccardi pripomenul hodnotu mieru, na ktorý sme v Európe už zabudli a berieme ho ako samozrejmosť. Stretnutie zakončil slovami pápeža Františka, ktorý vo svojej encyklike Fratelli tutti vyjadril myšlienku, že každá vojna zanecháva náš svet horším, ako bol predtým.

Vznik komunity

Začiatky Komunity Sant´Egidio siahajú do roku 1968, keď sa A. Riccardi spolu so svojimi priateľmi z rímskeho gymnázia stretávali pri čítaní Svätého písma. Pri spoločnom zdieľaní premýšľali nad tým, ako pretaviť Ježišove slová z Matúšovho evanjelia: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne,“ do praktického života. 

Ako hovorí jeden zo zakladateľov komunity a v súčasnosti člen poslaneckej snemovne talianskeho parlamentu Mario Marzzati, snahou bolo hľadať to, čo od nich evanjelium žiada, a nie to, čo sa dá do evanjelia napasovať, aby sa mohli sociálne angažovať. Bol tam rozdiel medzi evanjeliom a ideológiou. „Nedokázali sme čítať evanjelium oddelene od sveta,“ dodáva Riccardi. Snažili sme sa do nich vštepiť správne hodnoty a oni nás učili, čo je to skutočný život.

Preto sa v 70. rokoch začali zameriavať na neslávne rímske štvrte a oblasti ako Primavalle, Tufel, Trul, La Sciglia, Garbatella, kde sa stretávali s krutou rímskou realitou. Ľudia tu žili v slumoch a veľmi rozšírená bola i kriminalita. Prvým krokom komunity bolo založenie tzv. „Scuola Popolare“ (v preklade „Ľudová škola“) pre deti a mladistvých, ktorí nechodili do školy a pofľakovali sa po uliciach. Vytvorili im prostredie, v ktorom mohli spoznávať skutočnú hodnotu vzdelania. „Snažili sme sa do nich vštepiť správne hodnoty a oni nás učili, čo je to skutočný život,“ spomína bolonský arcibiskup Mateo Zuppi.

Postupne však odhaľovali i biedu dospelých ľudí – analfabetov, ktorí do Ríma prichádzali ako migranti z juhu Talianska, ktoré bolo v tom čase postihnuté chudobou. Rovnako spoznávali aj problémy starých ľudí, ktorí ostávali často nepovšimnutí a osamelí. Ďalšie pole pôsobnosti videli členovia hnutia v tom, že ľudia na periférii prestávali chodiť do kostola. Komunita tak vytvárala most medzi šírením evanjelia v praktickom živote a modlitbou, na ktorú začala pozývať aj ľudí z periférie.

Zdroj: nm.sk