Vatikán 17. februára (RV) Vo Vatikáne sa vo štvrtok 17. februára začalo veľké sympózium o teológii kňazstva s cieľom dať nový impulz pre nadšenie viery a pre rast povolaní. „Život kňaza je predovšetkým príbehom spásy pokrsteného,“ uviedol pri otvorení pápež František. Podelil sa s vlastnou životnou skúsenosťou, ktorú zhrnul do štyroch vzťahov blízkosti, tvoriacich piliere kňazského života: blízkosť s Bohom, s biskupom, so spolubratmi a s Božím ľudom.

Sympózium prebiehajúce v Aule Pavla VI. s názvom „K fundamentálnej teológii kňazstva“ organizuje Kongregácia pre biskupov v spolupráci s Centrom pre výskum a antropológiu povolaní. Program je rozdelený do troch dní s témami: „Tradícia a nové horizonty“, „Trojica, misia a sviatosť“ a „Celibát, charizma a spiritualita“.

Prefekt Kongregácie pre biskupov kardinál Marc Ouellet pri prezentácii pripomenul, že sympózium sa koná v čase, keď „svet a Cirkev čelia napätiu, rozdeleniu a roztrieštenosti, ktoré ohrozujú mier a všeobecné bratstvo“. Poukázal aj na súvislosť s tým, že pápež František inicioval synodálny proces zameraný „na posilnenie participácie, spoločenstva a poslania v Božom ľude.“ Sympózium má podľa jeho slov predovšetkým ísť v stopách Druhého vatikánskeho koncilu ohľadom vzťahu všeobecného krstného kňazstva a špecifického služobného kňazstva. Mottom pozvánky na sympózium sú slová pápeža Františka: „Boh nás volá k osobitnému životnému stavu: darovať sa na ceste manželstva, na ceste kňazstva alebo na ceste zasväteného života.“

Na sympóziu sa v Aule Pavla VI. zúčastňuje okolo tisíc poslucháčov. Jednotlivé bloky moderujú vedúci dikastérií Rímskej kúrie. V prvý deň to boli prefekt Kongregácie pre biskupov, kanadský kardinál Marc Ouellet, a prefekt Kongregácie pre klerikov arcibiskup You Heung-sik, ktorý pochádza z Kórey. Úvodný blok vo štvrtok ráno o 9. hodine otvoril Svätý Otec obsažným, takmer hodinovým zamyslením, v ktorom zhrnul vlastnú životnú skúsenosť kňazstva. Z jeho vystúpenia prinášame úvodnú časť.

Z príhovoru Svätého Otca

Drahí bratia, dobrý deň!

Ďakujem za príležitosť podeliť sa s vami o túto reflexiu, ktorá vychádza z toho, čo mi Pán postupne dával poznať počas týchto viac ako 50 rokov kňazstva. Nechcem z tohto vďačného spomínania vylúčiť tých kňazov, ktorí mi svojím životom a svedectvom od môjho detstva ukazovali, čo formuje tvár Dobrého pastiera. Uvažoval som o tom, čo povedať o kňazskom živote dnes, a dospel som k záveru, že najlepšie slovo pochádza zo svedectiev mnohých kňazov, ktoré som za tie roky dostal. To, čo ponúkam, je ovocím uvažovania o nich, rozpoznávajúc a vnímajúc tie charakteristické črty, ktoré ich vyznačovali a dávali im výnimočnú silu, radosť a nádej v ich pastoračnom poslaní.

Zároveň musím povedať aj o tých bratoch kňazoch, ktorých som musel sprevádzať, pretože stratili plameň prvotnej lásky a ich služba sa stala sterilnou, mechanickou a takmer bez významu. Kňaz vo svojom živote prechádza rôznymi okolnosťami a situáciami; ja osobne som prešiel rôznymi podmienkami a chvíľami, a pri hĺbavom „prežúvaní“ hnutí Ducha som zistil, že v niektorých situáciách, vrátane chvíľ skúšok, ťažkostí a neútechy, vtedy, keď som viedol a zdieľal život určitým spôsobom, zostával vo mne pokoj.

Som si vedomý, že o kňazstve by sa dalo veľa rozprávať a teoretizovať; dnes sa chcem s vami podeliť s touto „drobnou žatvou“, aby dnešný kňaz, nech už prežíva akúkoľvek chvíľu, zakúsil ten pokoj a plodnosť, ktorými ho Duch chce obdariť. Neviem, či sú tieto úvahy „labuťou piesňou“ môjho kňazského života, ale určite vás môžem uistiť, že vychádzajú z mojej skúsenosti. Nie je to žiadna teória, hovorím o tom, čo som zažil.

Doba, v ktorej žijeme, je časom, ktorý od nás žiada, aby sme nielen zachytili zmenu, ale aby sme ju aj privítali s vedomím, že sa nachádzame tvárou v tvár zmene epochy – toto som zopakoval už viac ráz. Ak sme aj mali o tom nejaké pochybnosti, Covid to urobil viac než evidentným: v skutočnosti je jeho vpád oveľa viac ako zdravotná otázka, oveľa viac než nejaké prechladnutie.

Zmena nás vždy stavia pred rôzne spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať. Problém je v tom, že mnohé činnosti a postoje môžu byť užitočné a dobré, ale nie všetky majú príchuť evanjelia, a v tomto je jadro veci, aby sme toto rozlišovali: ktoré zmeny a činnosti majú a ktoré nemajú príchuť evanjelia. Napríklad vyhľadávať kodifikované formy, veľmi často späté s minulosťou, ktoré by nám „zaručovali“ akúsi ochranu pred rizikami, hľadajúc útočisko v takom svete alebo spoločnosti, ktoré už neexistujú (ak vôbec niekedy existovali), akoby tento určitý poriadok dokázal ukončiť konflikty, ktoré nám dejiny predkladajú. Je to kríza cúvania dozadu za útočiskom.

Iným postojom môže byť prehnaný optimizmus – „všetko bude v poriadku“, kráčať príliš dopredu bez rozlišovania a bez potrebných rozhodnutí, a tento optimizmus vyústi do ignorovania zranených touto transformáciou a neschopnosti akceptovať napätia, komplexnosti a nejednoznačnosti vlastné súčasnej dobe a nejakú poslednú novosť „pasuje“ za to, čo je opravdivo skutočné, čím pohŕda múdrosťou rokov. (Sú to dva typy úniku, dva postoje nádenníka, ktorý vidí prichádzať vlka a uteká: uteká do minulosti alebo uteká do budúcnosti). Ani jeden z týchto postojov nevedie k zrelým riešeniam. Konkrétnosť dneška, tam musíme zotrvať, v konkrétnosti dneška.

Páči sa mi však postoj, ktorý sa rodí z dôverného prevzatia zodpovednosti za realitu, ukotveného v múdrej a živej Tradícii Cirkvi, ktorý si môže dovoliť vyjsť na hlbinu bez strachu. Cítim, že Ježiš nás v tejto chvíli dejín opäť pozýva, aby sme sa „vydali na hlbinu“ (porov. Lk 5,4) s dôverou, že on je Pánom dejín a že ním vedení budeme môcť rozoznať horizont, kam sa máme uberať. Naša spása nie je aseptickou spásou, z laboratória alebo z nevtelených spiritualít; vždy je tu pokušenie gnosticizmu, ktorý je moderný.

Rozoznávať Božiu vôľu znamená učiť sa interpretovať realitu očami Pána, bez potreby unikať pred tým, čo sa deje našim ľuďom tam, kde žijú, bez úzkosti, ktorá vedie k hľadaniu rýchleho a upokojujúceho východiska vedeného momentálnou ideológiou alebo prefabrikovanou odpoveďou, pričom ani jedno ani druhé nie je schopné chopiť sa najťažších a dokonca temných čias našich dejín. Tieto dve cesty by nás viedli k popieraniu našej «histórie Cirkvi, ktorá je preslávená obeťami, nádejou, každodenným bojom a životom pomíňajúcim sa v službe a trpezlivej, namáhavej práci» (Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 96).“

Vo svojom príhovore Svätý Otec ďalej poukázal na úzky súvis sviatostného kňazstva s prijatou sviatosťou krstu a za kľúčový označil vzťah kňaza k osobe Ježiša Krista, ktorý je zdrojom horlivosti prinášať ho iným a aj zdrojom zrodu nových povolaní:

„Život kňaza je predovšetkým príbehom spásy pokrsteného.“

Pápež František pripomenul aj slová sv. Jána Pavla II. z posynodálnej exhortácie Pastores dabo vobis z roku 1992, že „kňaz, rovnako ako aj Cirkev, musí rásť vo vedomí svojej neustálej potreby byť evanjelizovaným“ (č. 26).

Po citovaní slov sv. Pavla z Listu Efezanom, že v Kristovi „celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi“ (Ef 2,21) prešiel pápež František k predstaveniu štyroch oblastí vzťahov a postojov, ktoré dávajú životu kňaza pevnosť. Označil ich za „štyri konštitutívne piliere kňazského života“ a „štyri blízkosti“, ktoré sledujú Boží štýl:

„Blízkosť s Bohom, blízkosť s biskupom a blízkosť medzi nami kňazmi, blízkosť so svätým Božím veriacim ľudom.“

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News

Plné znenie príhovoru v tal. origináli