[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 29. 05. 2022   Meniny má Vilma      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Boh nás nikdy nechce trápiť, vraví pre Nitra noviny biskup Stolárik
P:3, 18. 01. 2022 13:57, DOM



Nitra/Rožňava 18. januára (TK KBS) Pandémia poznačila i život veriacich. Kostoly sa otvárali a vzápätí zatvárali. Sväté omše sa preniesli do virtuálneho sveta – na sociálne siete a do televízií. Kedysi plné Námestie sv. Petra vo Vatikáne zívalo počas najväčších kresťanských sviatkov prázdnotou. Bolo až dojímavé sledovať na Veľký piatok pápeža Františka, ako sám vykonáva pobožnosť Krížovej cesty na prázdnom námestí. Tento čas negatívne poznačil medziľudské vzťahy. Iní, zase hľadajú silu v duchovnej sfére a zamýšľajú sa nad otázkami, ktoré presahujú každodenné problémy. Je súčasná pandémia zásahom Boha? Ak áno, čo nám chce povedať? Pre Nitra noviny poskytol rozhovor rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik. Publikujeme ho so súhlasom redakcie.

- Už druhý rok prežívame zvláštne obdobie. Poznačila ho pandémia koronavírusu. Aký bol pre vás osobne rok 2021 a pre vašu diecézu?

Rok 2021 sa naozaj niesol v znamení pandémie a z nej vyplývajúcich dôsledkov. Spomeniem najskôr, čo bolo náročné. Určite som silno prežíval, že dosť veľkú časť roka, zvlášť v prvé  mesiace, boli naši veriaci „odrezaní“ od verejných bohoslužieb, od priamej duchovnej starostlivosti. To bola veľká bolesť ľudí, ale aj moja bolesť. Mal som veľmi obmedzené stretnutia s ľuďmi, nemohli sa sláviť rôzne liturgické slávnosti vo farnostiach, s kňazmi sme už vlastne 2 roky nemohli prežiť kňazský deň tak, ako bolo zvykom a potrebou. Som rád, že sa podarilo stretnúť pri sv. omši, ale chýbalo spoločenstvo aj pri stolovaní, ktoré nebolo dovolené. A aj spoločné stolovanie prispieva k posilňovaniu spolupatričnosti, k zdieľaniu života. Prežíval som bolesti ľudí postihnutých Covidom, zvlášť tých najviac trpiacich, zomierajúcich, vysilených slúžiacich ľudí od lekárov, zdravotníkov, po všetkých, ktorí nešetria seba a dávajú sa druhým....  Modlil som sa a stále sa modlím za všetkých a im žehnám.

Chcem však spomenúť a zdôrazniť, že aj v tomto ťažkom roku nám bola darovaná nádej. Boh nás neopustil. Rok 2021 bol Rokom sv. Jozefa, ktorý je ochrancom, pomocníkom, vzorom pre všetkých. Bol rokom, v ktorom sme slávili prvú Novénu k Rožňavskej Panne Márii. Z tohto mám zvlášť radosť. Rožňavská Panna Mária pred 300 rokmi zachránila Rožňavu pred morom a my sa k nej s dôverou utiekame a chceme sa vždy utiekať. Nemožno s radosťou nespomenúť  návštevu Svätého Otca Františka na Slovensku. Povzbudil nás silou svojej osobnosti nástupcu sv. Petra a zanechal nám odkaz, ktorý môžeme napĺňať vo svojich osobných životoch, farnostiach, v diecéze.

- Toto obdobie poznačili rôzne reštrikcie. Raz sa kostoly otvárali, inokedy zatvárali. Ako hodnotíte tento fakt?

Už som spomenul, že pre mňa to bola bolesť. Určite rešpektujem potrebné opatrenia, ktoré bolo nutné zachovať. Ale úplné zatvorenie kostolov nepraktizovali ani v jednej európskej krajine. Vždy sme vyzývali ľudí, aby pri návšteve kostolov a bohoslužieb dodržiavali dané opatrenia – dezinfekcia rúk, rozostupy, ruky si na znak pokoja nepodávame už takmer dva roky... Myslím si, skôr sa môže rozniesť nákaza v obchodoch, ktoré bolo nevyhnutné, aby boli otvorené, lebo zabezpečujú základné podmienky pre prirodzený život, ako v kostoloch, kde ľudia sedia na určených miestach a po skončení bohoslužby odídu bez migrácie po priestore kostola. Kostol, bohoslužba, modlitba dávajú pokrm duši človeka. Teda treba pamätať na prirodzený aj nadprirodzený život človeka. Praktizovať život viery aj návštevou bohoslužieb patrí, k základným ľudským právam, ako to uvádza naša Ústava i Charta ľudských práv.

- V čase zatvorených kostolov, na čo sa zameriavala vaša pastoračná činnosť?

Snažil som sa prostredníctvom dostupných prostriedkov viesť veriacich a vytvárať s nimi a samozrejme s kňazmi jednotu. Bolo to možné cez streamované sv. omše z Rožňavskej katedrály, cez podnety na stránke nášho biskupstva (www.burv.sk), cez „Slovo pastiera“, cez ktoré som sa prihováral kňazom, veriacim, rôznym skupinám ľudí, cez pastierske listy, cez informácie, články na našej stránke, cez osobný záujem... jednoducho cez dostupné a možné prostriedky. Najviac však cez modlitbu, pravidelnú zvlášť večernú modlitbu ruženca, ku ktorej som pozýval všetkých, ktorí sa chceli pridať aj za hranicami našej diecézy. Bola a stále to je modlitba za zastavenie pandémie, za chorých, umierajúcich, za zdravotníkov, za tých, ktorí slúžia na rôznych úrovniach už takmer 2 roky v tomto ťažkom čase...

- Čo ste si všimli počas tohto obdobia vo vašej diecéze? Prichádzali ľudia po znovuotvorení kostolov do chrámov?

Mnohí sa vrátili, no mnohí si zvykli z pohodlia svojho domova „sledovať“ svätú omšu. Možnosť vysielaní svätých omší cez televíziu a rozhlas, cez internet bol veľkou pomocou a príležitosťou aspoň takto sa na diaľku zúčastniť svätých omší. Ale veriaci, túžiaci po sv. spovedi, po sv. prijímaní cítili nedostatočnosť tejto náhrady priamej účasti. Na povzbudenie – boli rodiny a možno mnohé, ktoré sa snažili urobiť z nedele sviatok a sv. omšu cez dostupné prostriedky sa snažili nielen sledovať, ale aj prežívať a takto k tomu viedli aj svoje deti. Napr. aj tak, že sa na sledovanie svätej omše sviatočne obliekli.

- Po prvej vlne sme možno dúfali, že pandémia je za nami, po takmer bezproblémovom lete, na jeseň opäť udrel covid. Položili ste si otázku, prečo sa to deje? Alebo, keď sa Vás veriaci človek opýta, čo nám tým chce Boh povedať, cez túto pandémiu? Vidíte v nej nejaký Boží zámer, zásah? Čo mu na to odpoviete?

Áno, určite sme dúfali, že po prvej vlne už bude dobre, alebo lepšie. Určite, každý uvažujúci človek sa pýta, prečo sa to asi deje? Na túto otázku nie je úplná odpoveď. Jedno je isté. Boh nás nikdy nechce trápiť, Boh nechce utrpenie. Ale môže ho dopustiť. Prečo? Vo všeobecnosti – niekedy si utrpenie zapríčiníme sami, napr. človek, ktorý poškodzuje svoje zdravie drogami, alkoholom, musí počítať s následkami, ktoré často postihnú aj jeho okolie, zvlášť najbližších. Je tu otázka: prečo trpia aj nevinní? V poriadku života je to tak, že chyby alebo hriechy jednotlivcov akoby „zaťažujú svet“. Hriechy prinášajú vo svete dôsledky. A vo svete žijú aj nevinní. Čo nám chce povedať Boh pandémiou? Určite si môžeme uvedomiť, že aj pri najväčšom ľudskom úsilí premôcť zlo, potrebujeme sa obrátiť na Boha v dôvere v jeho pomoc. To nám hovorí Sväté písmo, ale potvrdzuje to aj história či už jednotlivcov, ale celých národov, ako aj skúsenosť s pandémiou moru v našej diecéze (ešte pred jej vznikom) začiatkom 18. st. a s úctou k Panne Márii Rožňavskej. Ale každý si môže z tejto boľavej skutočnosti vytiahnuť niečo aj pre seba osobne. Možno je to výzva k väčšej otvorenosti voči iným, k angažovanosti, k vďačnosti slúžiacim, k uvedomeniu si pominuteľnosti života a k návratu k Bohu. K zodpovednosti pri dodržiavaní potrebných opatrení, nemysliac len a len na seba, ale aj na druhých...

  Nálady, ktoré vyvolala pandémia sú rôzne. Vo všeobecnosti možno povedať, že ľudia sú už unavení. Negatívne sa to prejavilo aj v tom, že viacerí prišli o prácu a podľa psychiatrov, zvýšil sa počet psychiatricky hospitalizovaných pacientov a tiež tých, ktorí sú ambulantne riešení.

- V čom je táto pandémia výzvou pre Cirkev v pastoračnej oblasti?   

Jednou skupinou ľudí môžu byť tí, ktorí už pred tým trpeli nejakým ochorením, ktoré situácia s pandémiou „vyprovokovala“ k silnejším alebo novým prejavom psychického utrpenia. V takýchto prípadoch je pravdepodobne potrebná odborná lekárska pomoc. Zo strany našej pastoračnej starostlivosti sa vyžaduje, aby kňazi, keď sa stretnú s týmito ľuďmi vedeli múdro rozlíšiť, ak oni potrebujú odbornú pomoc a s taktnou a citlivou jemnosťou im takúto pomoc odporučiť. Treba ešte dodať, že pandémia so všetkými negatívnymi znakmi a opatreniami doľahla aj na kňazov. Aj my potrebujeme obnovu síl. Samozrejme pastoračná láska vedie kňaza všetkých vypočuť, potešiť, žehnať, modliť sa za nich. Inú, myslím si že početnejšiu skupinu ľudí tvoria tí, ktorí sa v dôsledku pandémie nachádzajú v únave, psychicky vyčerpaní, ale nepotrebujú nevyhnutne odbornú lekársku pomoc. Ich problém má možno korene aj v ekonomickej situácii rodín, kde sa trápia s existenčnými problémami, isto v obdobiach zákazu vychádzania sa rodiny museli zdržiavať často v malých bytoch a tam, kde nie sú dobré vzťahy, bolo toto náročné. Neistota z budúcnosti nedá spávať, deti sa počas období dištančného vzdelávania trápili pri počítačoch...  učitelia, zdravotníci, obchodníci, .... sa vystavovali a denne vystavujú riziku nákazy Covidom... V starostlivosti o túto skupinu ľudí je pastoračné nasadenie Cirkvi. Všímať si ich, vyhľadávať, vypočuť, povzbudiť, vlievať nádej, ponúkať prostriedky milostí cez povzbudenie k modlitbe, prijímaniu sviatostí. Hľadať prostriedky pomoci aj cez ochotných, obetavých ľudí, ktorí vedia a chcú pomôcť, podporiť, podoprieť, vniesť svetlo... a kňaz vo farnosti má byť zvlášť pastierom spolupracovníkov – angažovaných veriacich, tých, ktorí pomáhajú iným. Oni ho zase držia svojou ochotou, nasadením. Sám kňaz môže urobiť veľa, ale ani zďaleka toľko, ako keď sa do aktivity pomoci druhým zapoja konkrétni ľudia. To je Cirkev – nielen kňazi a zasvätení, ale všetci, ktorí nasledujú Ježiša Krista, ktorý kade chodil, dobre robil. Tento rok sa v našej diecéze zameriavame zvlášť na rodiny v rámci Roka rodiny, ktorý je vyhlásený Svätým Otcom Františkom. My sme si predsavzali mať v pastoračnej starostlivosti ešte aj zvlášť manželov, snúbencov. Myslím si, že v tejto dobe je to krok pomoci k väčšine ľudí.

Už som spomenul, v akých skupinách sa podľa mňa nachádzajú ľudia v tejto dobe pandémie. Spomenul som aj možné príčiny. Jedno je však isté, ak skutočne uveríme nielen v Boha, ale aj Bohu, ak ho spoznáme ako Lásku, toto nás podrží aj v ťažkých situáciách života. Nechcem nikoho súdiť, ako na tom bol a je so svojou vierou, ale ak si v úprimnosti uvedomíme, že všetci máme v rôznej miere ešte nedostatok viery a dôvery v Boha v takého, aký je, je to pre nás výzva vrátiť sa k nemu, alebo sa stále viac približovať, lebo On k nám robí stále ústretové kroky.

- V čase pandémie, ste sa každý večer v máji z Vášho balkóna, ktorý je smerovaný na námestie, modlili ruženec. Pridávali sa k Vám ľudia, ktorí boli na námestí. Čo vás k tomuto kroku motivovalo? Vychádzali ste z vlastnej skúsenosti, alebo z nejakej historickej udalosti?

Spoločná modlitba mariánskej pobožnosti bola v roku 2020, v prvom roku pandémie. Preto hovorím spoločná, lebo v tom čase nebolo dovolené zhromažďovať sa, ale cez komunikačné prostriedky som pozval celú diecézu a aj ostatných, ktorí sa chcú pridať k spoločnému duchovnému zjednoteniu sa a modlitbe. Viedla ma k tomu viera, vlastná skúsenosť sily modlitby, prosby prednášanej cez Pannu Máriu a tiež historická udalosť. Začiatkom 18. storočia vr. 1710 postihla Rožňavu morová epidémia, ďalšia krajinská epidémia bola v rokoch 1731 – 1744. Jezuiti, ktorí v tom čase pôsobili v Rožňave konali procesie s obrazom Rožňavskej Panny Márie a vyprosili zastavenie moru. Aj my sme na príhovor Rožňavskej Panny Márie a sv. Jozefa vyprosovali zastavenie pandémie a modlili sa za všetkých, ktorých pandémia zasiahla a ovplyvnila životy. Balkón na biskupskej rezidencii je oproti mariánskemu stĺpu, ktorý je svedkom vďaky Pánu Bohu a Panne Márii za milosti. Áno, ľudia prichádzali. Nie vo veľkom počte, ale prišli, lebo sa chceli spolu modliť, v rozostupoch, s rúškami na tvárach... Po záverečnom požehnaní prítomným, celej diecéze a všetkým v duchu spojeným sa zase v tichosti rozišli do svojich domovov.

- O vás je všeobecne známe, že ste biskupom, ktorý má hlbokú úctu k Matke Božej. Bolo to tak vždy?

Všetko by som prirovnal k potôčiku, ktorý postupne mohutnel. Dovolím si povedať, že tak sa to dialo v takmer každej veriacej rodine, a rád odporúčam aj dnešným rodinám, aby to tak pokračovalo, zvlášť pokiaľ dieťa rastie a je v domácom prostredí. Bola to moja mama, ktorá ma postupne „učila“ modliť sa ruženec, viedla k praktizovaniu Prvých piatkov i sobôt. Babku som už nezažil, ale v mnohých rodinách týmto prvým krokom viery a mariánskej úcty „učia“ starí rodičia, ako to rád spomína a vyzýva k tomu aj pápež František. Spočiatku som všeličomu rozumel len veľmi málo, ale do môjho života sa vniesol tento návyk. Práve to je veľmi dôležité vo výchove: vniesť do srdca dieťaťa prirodzený návyk života viery. V kňazstve sa mariánska úcta vo mne posilnila, vygradovala, keď som bol farárom na mariánskom pútnickom mieste  v Obišovciach a bolo prirodzené, že Panna Mária si našla pevné miesto v mojom biskupskom hesle i znaku. Prečo „s Duchom Svätým“, si môžete prečítať na našej stránke (www.burv.sk), hoci jednoduchšie vysvetlenie by bolo takéto: Nový rok sme začínali v našich chrámoch vzývaním Ducha Svätého a s Bohorodičkou. Aj ja som chcel začať svoju biskupskú službu takto a v tomto duchu ísť až do konca života. Lebo s Máriou sa ide k Ježišovi, nemôže tu chýbať sv. Jozef a Duch Svätý dáva potrebné  svetlo i silu pre životnú cestu. A rád vám všetkým odporúčam takto kráčať životom do večnosti.

- Ako som už spomínala, ste ctiteľom Panny Márie a rozširujete jej odkaz z Fatimy. Prečo práve Fatima?

Posolstvo Panny Márie z Fatimy je a malo by byť stále živé. Panna Mária nás upozornila na mnohé negatívne skutočnosti, ktoré treba v našich životoch zmeniť, na dôsledky - ak sa to tak nestane, ale dala aj mnohé prisľúbenia spojené s praktizovaním pokánia, ku ktorému vyzývala a s praxou prvých sobôt v mesiaci a zasvätenia sa jej Nepoškvrnenému Srdcu. Preto sme aj v diecéze intenzívne prežívali rok 2017 ako Fatimský rok a pripravovali sme sa na zasvätenie diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktoré bolo verejne na rožňavskom námestí na záver slávnostnej sv. omše 14. októbra 2017 za účasti pútnikov z diecézy, aj spoza jej hraníc. Zúčastnil sa ho aj pekný počet primátorov miest a starostov obcí z územia Rožňavskej diecézy. Toto zasvätenie si pravidelne obnovujeme.

- Za posledných sto rokov počujeme, že takmer na celom svete sa zjavuje Panna Mária. Ako vnímate túto skutočnosť?

Zjavenia Panny Márie – ich pravdivosť musí potvrdiť Cirkev, ktorá tieto udalosti dôkladne skúma. Rozhodne, či sa Panna Mária zjavuje často alebo nie, treba mať na pamäti, že ak je to pravé zjavenie, hovorí nám vždy to, čo nám už bolo dané v Božom zjavení. Boh cez zjavenia  Panny Márie a jej posolstvá hovorí ľuďom dnešnej doby s poukázaním na problémy dnešnej doby. Božie slovo, Božie zjavenie, či nám bolo dané dávno alebo nám ho Boh cez zjavenia svojej Matky zdôrazňuje v súčasnej dobe treba brať vážne, s vďakou a riadiť sa podľa neho. Je to pre nás podávaná „pomocná ruka“ – pre našu záchranu, je to jeden z prejavov Božieho milosrdenstva.

- V jednej Vašej homílii ste povedali, že o osude sveta sa „nerozhoduje v Bruseli, či vo Washingtone, ale v mariánskych svätyniach.“ Z pohľadu neveriaceho človeka, je to odvážne tvrdenie. Prečo si to myslíte?

Musím hneď odpovedať, že túto vetu, ktorá je zároveň mojím presvedčením, som opakoval už viackrát a toto tvrdenie som prevzal od dnes už sv. Jána Pavla II., je to jeho výrok. Poznáme vetu: „Ruka ktorá hýbe kolískou, hýbe svetom“. Je to ruka mamy, od ktorej tak veľa záleží – aký bude ten malý človiečik, ktorého kolíše, keď raz vyrastie?... V mariánskych svätyniach, na mariánskych pútnických miestach prichádzame za Mamou, ktorá má veľké slovo u Kráľa kráľov. Len treba prosiť s pokorou a dôverou dieťaťa, odkázaného na pomoc a nemysliaceho si, že so všetkým si poradí vlastným umom, svojou mocou, prípadne silou peňazí. Viem, že neveriaci nemusí byť týmito slovami oslovený a nemusí im uveriť. Tieto slová povzbudzujú zvlášť veriacich, aby vždy dôverovali v pomoc neba, ktorá sa nám dostáva najmä na príhovor Panny Márie, keď ju úprimne prosíme o pomoc, čo sa zvlášť výrazne deje na mariánskych pútnických miestach. Mnohé ďakovné tabuľky na týchto miestach potvrdzujú vypočutie modlitieb.

- Pandémia poznačila aj spoločnosť. A vidíme to v celom svete. Zostaňme však na Slovensku. Faktom je, že spoločnosť je polarizovaná. Dominuje nevraživosť, vulgarizácia. Ľudia majú strach vyjadriť svoj názor. Ako vidíte vývoj v spoločnosti? Dá sa prekonať pýcha a nenávisť?

Nádej máme vždy, ak ju máme o koho oprieť. Dá sa opierať aj o človeka, ale len ako o sprostredkovateľa niečoho dobrého. Ak o človeka, tak o takého, ktorý svoju nádej upína na niekoho, kto je mocnejší, ako on sám. Nenarodil sa ešte človek, ktorý je schopný riešiť všetky problémy. Ale narodilo sa už veľa ľudí, ktorí v pokornej spolupráci s Bohom, dokázali pomôcť mnohým ľuďom, niekedy národom. Pýtate sa na prekonanie pýchy, nenávisti... Neprekonáme ju tak, že to budeme čakať od toho druhého, ale že sami, každý z nás pôjde cestou pokory, odpustenia. V pokoji, ktorý takýmto spôsobom nadobudne, bude potom človek schopný rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož... Pandémia nás mohla napriek všetkým jej negatívnym aspektom zjednotiť, posilniť v spolupatričnosti ako ľudí, ako ľudí, ktorí sa všetci, či sú veriaci alebo neveriaci, môžu správať podľa morálneho zákona, ktorý máme všetci bez rozdielu vpísaný do našich sŕdc. Ak ho nepočúvame, prehlušujeme, otupujeme, potom akoby sme prestávali byť naplno ľuďmi a sami šliapeme po našej nádhernej ľudskej dôstojnosti. V rámci spoločnosti nám stále zlyhávajú mechanizmy, ktoré by hájili pravdu. Kauzy sa nedotiahnu do konca, a hlasom silných vyzerajú takmer každý deň inak. Jednoduchý človek žije pod týmto tlakom mienkotvorných ľudí a postupne stráca orientáciu. Mnohé hoaxy sa vyrábajú zámerne, aby dezorientovali človeka, a v takom chaose sa vynárajú pseudoautority a pseudohodnoty. Je veľmi dôležitá obnova riadiacich orgánov spoločnosti, ale opravdivá čestnosť človeka začína v srdci človeka. Preto naozaj každý musí začať od seba...

- Ste univerzitným profesorom filozofie, konkrétne dejín filozofie. Kde sa aktuálne z tohto vášho pohľadu nachádza súčasný človek? Aké výzvy ho čakajú?

Niekedy sa dnešná situácia javí, akoby bol človek vyhodený z lietadla, ale len s malým padákom. Človek je síce odkázaný na seba, ale s akým výhľadom?... Akoby to, čo doteraz bolo pevnou hodnotovou oporou človeka, treba ešte viac spochybniť, poškodiť a zničiť. A tiež ľudský humanizmus bez hoc len základného rešpektovania Boha, sa nikdy neskončil dobre pre človeka samotného. Nebojme sa Kierkegaardovej výzvy „skoku do Božieho náručia“, začnime nanovo rešpektovať prirodzené hodnoty, prajme dobro iným a pomáhajme im, žime život v pravde... a napomôžeme obnoviť tvárnosť zeme. Príkladom nech sú nám všetci, ktorí nezištne pomáhali v pandémii koronavírusu, riskujúc zdravie i životy. A mnohí priniesli i tieto obety.

- Len pred pár týždňami sme oslávili najkrajšie sviatky roka – Vianoce, narodenie Ježiša Krista. V čom vidíte vy aktuálne posolstvo Vianoc?

Posolstvo Vianoc je o zrode nového života a v celých dejinách ľudstva to znamenalo i novú nádej. Lebo tam, kde bol nový život prijímaný, tam bola budúcnosť. Ako veľmi potrebujeme práve v týchto časoch posilnenie nádeje. Všetky generácie ľudstva prechádzali etapami povznesenia, ale aj skúšok. Naša doba sa ukazovala ako doba neustáleho vzostupu, čo podporovali v ľudskom myslení najmä stále nové technológie, ktoré v mnohom pomáhali človeku a mu vytvorili viaceré možnosti vyžitia. Celosvetová pandémia však priniesla so sebou viaceré obmedzenia, ktoré doľahli na primárne potreby človeka, ale aj na to, na čo bol už navyknutý. Nech nové svetlo života z Betlehema je v Ježišovi Kristovi, o ktorého narodení sú Vianoce, novou nádejou pre všetko, čo obohatí život človeka.

- Čo by ste naším čitateľom popriali do nového roku?

Poprajem to, čo som prial všetkým a čo nevyhnutne súvisí s Vianocami, ktoré by sme mohli mať v srdci stále: Nech svetlo z Betlehema, ktoré premohlo tamojšiu tmu noci, presvetlí svetlom nádeje aj tieto časy neistoty. Žehnám Vám, prajem milostiplný a požehnaný nový rok 2022 pod ochranou Svätej Rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa.

Zdroj: Nitra noviny



( TK KBS, nno, ml; pz ) 20220118026   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním