[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 27. 06. 2022   Meniny má Ladislav, Ladislava      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

L. Stromček mal apoštolskú tvorivosť, odvahu k osobným vzťahom i zdržanlivú vernosť
P:3, 16. 12. 2021 16:15, DOM



Bratislava 16. decembra (TK KBS) Pri smrti kňazov zvykneme podľa katolíckeho kňaza Ladislava Kučkovského používať formuláciu, že si Pán k sebe povolal svojho verného služobníka. Ako povedal v rozhovore pre TK KBS, dnes, keď sa táto veta vzťahuje na Mons. ThDr. Ing. Ladislava Stromčeka, je ona silnejšie ako inokedy viac skutočnou pravdou ako iba zbožnou formuláciou. „Tak, ako to vždy patrilo k nemu, ktorého sme mnohí smeli volať jednoducho „Lacko“. Mnoho sa v týchto dňoch spomína jeho dobrodružné a jedinečné pôsobenie v časoch neslobody. Minimálne od polovice 80-tych rokov bol Lacko naozaj pri všetkom, čo hýbalo dejinami: sviečková manifestácia, ktorá by bez jeho odvahy cez dona Hlinku informovať Slovensko i svet nikdy tak silno nezarezonovala, petícia s 500 000 podpismi, ZrNO, tlačový apoštolát a mnohé ďalšie míľniky. O tomto čase, chvála Bohu, Lacko vydal svedectvo aj svojím slovom, k čomu ho bolo treba viac-menej „dokopať“ (ako by on sám povedal), pretože seba nikdy nechcel stavať do popredia,“ pripomína Ladislav Kučkovský.

Podľa neho však skutočné vrcholy jeho života a pôsobenia prišli až v časoch slobody, keď sa mohol zaradiť do oficiálnych štruktúr Cirkvi a slúžiť veľmi rozmanitým spôsobom: „Od nášho gymnaziálneho kaplána, cez vybudovanie univerzitnej pastorácie, až po prvého generálneho vikára novej diecézy“. O tomto podľa Ladislava Kučkovského treba vydať svedectvo nám, čo sme niečo z toho mohli zažiť spolu s ním. „Opäť a znova sa Lacko v nových časoch ocitol v úlohe pioniera – človeka, ktorý musí ako prvý prechádzať neprebádanými chodníčkami. Pri Lackovi mal človek pocit, že je to samozrejmé, akoby to ani nebola neuveriteľná námaha. Vždy však vedel dielo vybudovať tak, aby ďalší mohli stavať po ňom. A to sa i darilo. Lacko položil základy, rozbehol a odovzdal začaté dielo ďalej. A on sa pohol k ďalšej potrebe, ktorá mu bola zverená predstavenými, alebo ktorú on sám videl a presvedčil predstavených o potrebe sa jej ujať. Avšak Lacko nikdy nebol ten samorast, ktorý by chcel byť len „agentom pre zvláštne určenie“. Vedel sa chytiť aj „obyčajnej farárskej roboty“ a vložiť i do nej kus tvorivosti. Azda najviac to bolo vidieť vtedy, keď sa v roku 2016 po nečakanej smrti vtedajšieho čadčianskeho farára Emila Floriša sám ako generálny vikár ponúkol biskupovi, že preberie túto farnosť. Napokon sa stala jeho poslednou i miestom jeho spočinutia. Opäť budoval, opravoval, vylepšoval, štruktúroval, ale hlavne ohlasoval, vytváral vzťahy a privádzal ľudí k osobnému vzťahu s Bohom,“ pripomína katolícky kňaz.

Podľa L. Kučkovského je takmer neuveriteľné, koľko ľudí zasiahol jeho odchod a spomínajú na celkom osobné zážitky s ním. „Myslím, že toto bola najtypickejšia a najsilnejšia črta Lackovho apoštolského pôsobenia: Nebol jednoduchý profesionál, ktorý si od všetkého a od všetkých drží odstup a stojí nad vecou. Všetko u neho bolo založené na osobných vzťahoch. Tie však boli zrelé, slobodné a preniknuté vierou,“ povedal s tým, že Lackova viera bola existenciálna – človek u neho cítil, že s Kristom stojí i padá celý jeho život, a bola zároveň cítiť človečinou – na nikoho nepozeral zhora a preto i kritické slovo, ktoré je pri práci s mladými tak dôležité, dokázalo zasiahnuť, osvetliť i postaviť na nohy. „Nikdy nezabudnem ako mi, vtedy mladému kaplánovi, ktorý sa pripravoval na svoju prvú duchovnú obnovu s gymnazistami, zdôrazňoval, že najdôležitejšie je, aby som mal pre nich osobne čas a aby som im načúval v osobných rozhovoroch. Čo im budem hovoriť v rámci obnovy je dôležité a mám sa na to dobre pripraviť, ale toto je ešte dôležitejšie. Opäť som si uvedomil, že presne takto to on robil s nami, gymnazistami, a tak nás privádzal celkom osobne ku Kristovi,“ spomína Ladislav Kučkovský.

V tom všetkom bolo podľa neho cítiť zvláštnu črtu jeho osobnosti: jednoduchosť kombinovanú s osobnou zdržanlivosťou, až istým ostychom. „Lacko nikdy nepoužíval veľké gestá, ani vzletné frázy. Vždy a vo všetkom bolo cítiť to, čo nemčina nazýva „Selbstlosigkeit“ – prázdnosť od seba, ktorá je viac ako len nezištnosťou, či nesebeckosťou. Lacko bol prosto slobodný od seba, aj keď to nebola sloboda bez boja a bez námahy. Z tohto boja však nikdy nezutekal a dnes môžeme povedať, že v ňom zvíťazil. V tomto bol kňazom, ktorý napĺňal víziu Benedikta XVI., o ktorého ekleziológii napísal svoju dizertačnú prácu. Bol kňazom, ktorý „odprivatizoval vlastné ja“ (Joseph Ratzinger), aby dal prednosť Kristovi. Aby on mohol rásť byť viditeľný v jeho službe, držal sa Lacko „vzadu“, v pozícii vedomého služobníka,“ povedal Kučkovský, podľa ktorého táto zdržanlivosť však nemala nič spoločné s pohodlnou bezfarebnosťou, či zbabelou tichosťou, práve naopak, ona dávala jeho pôsobeniu punc existenciálnej autentickosti a zrozumiteľnej príťažlivosti. “Azda hlavne preto sa dotkol neuveriteľného množstva životov a ovplyvnil ich k dobrému. K tomu patril i jeho osobitý, jedinečný úsmev: akoby malý, zdržanlivý, ale prežiarený slnkom a žičlivosťou. V koľkých srdciach ostane tento úsmev zapísaný navždy, veď Lacko „pomohol pri pôrode“ veľmi veľkému množstvu povolaní – ku kňazstvu, zasvätenému životu, i k manželstvu. Predovšetkým mnohí z nás, kňazov – včítane mňa – by sme bez stretnutia s Lackom boli úplne inými ľuďmi a úplne inými kňazmi. Navždy mu budem zaviazaný a vďačný,“ zdôraznil.

Lackova osobnosť však podľa neho vedľa veľkosti a múdrosti mala aj dimenziu pokornej ľudskosti. „Vedel povedať „Prepáč“, často krát ešte skôr ako si adresát jeho slov uvedomil, že by na to bol dôvod. Sám radím k najsilnejším skúsenostiam s Lackom tie momenty, keď azda voči mne prestrelil, alebo ma v horlivosti, ktorá nevidela všetky súvislosti, posunul niekam, kde „naozaj fúkalo“. Dokázal povedať „Odpusť, to som nezvládol...“, hoci ja som si bol vedomý, že som práve v konfrontácii s jeho náročnosťou a nekompromisným uzemnením mohol naviac dozrievať. Hľa, znamenie velikánov, ktorí aj vo vlastných nedokonalostiach dokážu natoľko odstúpiť od seba, aby aj vtedy boli Božím nástrojom,“ zdôraznil v spomínaní L. Kučkovský.

K Lackovi patrila aj vedomá otvorenosť. „Bol neustále sa učiacim novým veciam, hľadajúcim nové cesty, nikdy neostával na mieste, nikdy nemal pocit, že už si môže odpočinúť, veď už toho urobil dosť. Určite aj preto bol ako prvý generálny vikár požehnaním pre prvého žilinského biskupa, tiež v mnohom pioniera, ktorý musí veľa uniesť, a s ktorým ho vždy spájala neoblomná lojalita, neúnavná horlivosť za Krista i tvorivé hľadanie nových ciest,“ konštatoval Ladislav Kučkovský a zároveň upozornil, že Lackov život bol vzácnym spojením schopnosti pracovať s víziami („snívať“, povedal by Svätý Otec František), budovať, štruktúrovať, riešiť všakovaké problémy a výzvy a zároveň si zachovať duchovnú hĺbku a kňazské srdce, hlbokú, nespektakulárnu, ale autentickú a príťažlivú spiritualitu. „U Lacka bolo vôbec všetko nespektakulárne, povedali by sme, že mu išlo o vec a nie o seba. To by však nebolo správne vyjadrenie. Lackovi nikdy nešlo „o vec“, jemu vždy išlo o osobu – o človeka, ktorý hľadá, a predovšetkým o Boha, ktorý je osobou a ktorý chce človeka spasiť a pretvoriť skrze osobný vzťah. Nikdy nezabudnem na leto, ktoré sme pred rokmi strávili spolu v Londýne na kurze angličtiny (áno, aj po päťdesiatke pracoval na sebe!), kde sme bývali v seminári Allen Hall Seminary v londýnskom Chelsea. Lacko nikdy ráno neodišiel z domu bez toho, aby nestrávil dlhý čas v tichu a modlitbe so svojim Pánom. Až potom sa začínal jeho deň „vonku“, medzi ľuďmi,“ spomína na spoločné časy L. Kučkovský.

Pri septembrovej návšteve Slovenska Svätý Otec mladým v Košiciach hovoril o svojej vízii, akými by sme dnes mali byť. Použil slovné spojenie: „radicati e aperti“ – zakorenení a otvorení. „Myslím, že Lackov plodný život je ilustráciou i uskutočnením tejto hlboko kristologickej vízie. Pretože tieto slová vyjadrujú situáciu Krista na kríži: zakoreneného v Otcovi i zasadeného svojím krížom do skaly a otvoreného – náručou i srdcom (porov. Jn 19,34). Tak aj my musíme byť hlboko zakorenení, aby sme neuleteli a nestratili sa v chaose ideológií. Lacko svojou oslovujúcou vierou i svojim životom, ktorý prepájal hrdinské časy neslobody s výzvami a ochotou pracovať v dnešku, sa stal súčasťou nášho zakorenenia, ktoré inšpiruje k otvorenosti. Verím, že Pán ho prijal do radosti svojho kráľovstva a že dnes v „Božom okne“ máme ďalšiu „spojku“, ktorá je nám tak blízka a ktorá nám neprestane slúžiť ani pred tvárou Pánovou. Nech si odpočinie od toľkých námah, nech mu Pán daruje plnosť života a nech mu zachová večnú pamiatku a daruje blažený pokoj. Lacko, vďaka za všetko, vďaka, že sme ťa mohli mať!“ uzavrel spomienku Ladislav Kučkovský.



( TK KBS, rp; pz ) 20211216025   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním