[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 19. 01. 2022   Meniny má Drahomíra, Mário       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  január  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  Top témy
Všetky
Synoda 2021-23
Európske katolícke sociálne dni 2022
Pápež František na Cypre a v Grécku
SDM 2023 Lisabon
Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Tlačová konferencia pápeža Františka počas spiatočného letu z Atén
P:3, 06. 12. 2021 17:45, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Grécko/Vatikán 6. decembra (RV) Počas dvojhodinového letu z Atén do Ríma v pondelok 6. decembra sa pápež František venoval novinárom na tlačovej konferencii. Jej obsah prinášame v spravodajskej skratke.

Svätý Otec odpovedal na celé spektrum otázok, od ekumenických vzťahov a silného momentu prosby o odpustenie, adresovanej gréckemu metropolitovi Hieronymovi, cez otázku synodality, vysvetlenie pápežových slov z Atén o upadaní demokracie v niektorých európskych krajinách, ako aj jeho napomenutia ohľadom zdráhavého postoja krajín voči migrantom.  Tí, čo zatvárajú dvere migrantom by mali podľa jeho slov pamätať na to, že v minulosti boli oni sami migrantmi.

Pápež sa vyjadril aj k položeným aktuálnym otázkam nesúvisiacim priamo s apoštolskou cestou. Nedávny návrh bruselského úradu Európskej komisie vynechať zo slovníka Vianoce nazval anachronizmom, ktorému sa treba vyhnúť, ak nechceme spôsobiť rozpad Európskej únie.

Komentoval štatistiky o kauzách zneužívania maloletých v cirkevnom prostredí Francúzska za dlhé časové obdobie, pričom zdôraznil potrebu posudzovať každé historické obdobie príslušnou hermeneutikou. Vyjadril sa aj k citlivému prípadu rezignácie parížskeho arcibiskupa Mons. Michela Aupetita, pričom upozornil na pokrytectvo zo strany verejnej mienky.

Napokon pápež František zdôraznil veľký význam čestných a otvorených vzťahov s čelnými predstaviteľmi pravoslávia a vyjadril aj nádej na uskutočnenie stretnutia s moskovským patriarchom Kirillom.

Pracovný prepis tlačovej konferencie v taliančine

Z obsahu tlačovej konferencie, ktorú moderoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Matteo Bruni prinášame hlavné časti otázok jednotlivých novinárov a plné odpovede pápeža Františka.

Costandinos Tzindas z cyperskej televízie položil otázku:

(...) Vaša Svätosť, vaše dôrazné poznámky o medzináboženskom [ekumenickom] dialógu ako na Cypre tak i v Grécku vyvolali na medzinárodnej úrovni stimulujúce očakávania. Hovorí sa, že najťažšia vec je prosiť o prepáčenie. Vy ste to urobili veľkolepým spôsobom. Čo však Vatikán plánuje v praxi urobiť pre spojenie katolíckeho a pravoslávneho kresťanstva? Je v pláne synoda?

Byť synodálnymi je podstatou kresťanstva, ktorá vychádza z Trojice a vedie k spoločnému hlasu Cirkvi vo svete. Ako sa teraz ukázalo, len zjednotená Cirkev v globalizovanom a odľudštenom prostredí môže byť skutočne účinná. Svätý Ján Zlatoústy, ako ste povedali, je príkladom osmózy medzi gréckym myslením a kresťanstvom; on povedal, že „z ľudského hľadiska je Cirkev klérus a laici, zatiaľ čo pre Boha sme všetci jeho stádo“.

Spolu s ekumenickým patriarchom Bartolomejom ste vyzvali všetkých kresťanov, aby v roku 2025 oslávili 17 storočí od prvej ekumenického synody [koncilu] v Nicei. Aké sú ďalšie kroky v tomto procese?

A napokon – prepáčte mi túto dlhú otázku, ale je to v duchu Vašej cesty  – nedávno bola v EÚ vyjadrená jedna vízia: prianie „veselé Vianoce“ sme nahradili výrazom „veselé sviatky“. Prečo si ľudia neuvedomujú, že kresťanstvo nie je ideológia, ale zakusovanie života, ktorého cieľom je preniesť ľudí zo smrteľného času do večnosti? Takže existujem, pretože aj môj spoločník môže existovať. Je to „my“, a nie „ja“. (...)

„Je ťažšie prosiť o odpustenie brata než Boha“

Pápež: Áno, ďakujem. Ospravedlnil som sa pred Hieronymom, mojím bratom Hieronymom. Ospravedlnil som sa za všetky rozdelenia, ktoré existujú medzi kresťanmi, ale najmä za tie, ktoré sme spôsobili my, katolíci. Chcel som sa tiež ospravedlniť, hľadiac späť na vojnu za nezávislosť. Hieronym ma o niečom poučil: že časť katolíkov sa postavila na stranu európskych vlád, aby sa grécka nezávislosť neuskutočnila; naopak na ostrovoch katolíci podporovali nezávislosť, išli do vojny, niektorí položili životy za svoju vlasť. Ale centrum – povedzme to tak - sa v tej chvíli postavilo na stranu Európy... A tiež to bolo ospravedlnenie sa za škandál rozdelenia, prinajmenšom za to, čo bolo našou vinou. Duch sebestačnosti.

Zatvárajú sa nám ústa, keď počujeme, že sa máme ospravedlniť, ale mne vždy pomáha myslieť na to, že Boh sa nikdy neunaví odpúšťať, nikdy. Sme to my, kto sa unaví prosiť o odpustenie, a keď neprosíme o odpustenie Boha, ťažko budeme prosiť o odpustenie svojich bratov. Je ťažšie prosiť o odpustenie brata než Boha, pretože vieme, že On hovorí: „Áno, choď, choď, je ti odpustené.“ Naopak, vo vzťahu k bratom pociťujeme hanbu a poníženie... V dnešnom svete však potrebujeme postoj poníženia a prosenia o odpustenie. Vo svete sa deje toľko vecí, toľko stratených životov, toľko vojen... Ako sa môžeme neospravedlniť?

Vracajúc sa k tomu, chcel som sa ospravedlniť za rozdelenia, aspoň za tie, ktoré sme spôsobili my. Za tie ostatné to musia urobiť tí, čo sú zodpovední, ale za tie naše prosím o odpustenie. A tiež za tú epizódu vojny, keď sa časť katolíkov postavila na stranu európskej vlády a tí na ostrovoch išli do vojny na obranu... (Neviem, či takto stačí...)

A posledné ospravedlnenie - to mi vyšlo zo srdca - za škandál drámy migrantov, za škandál toľkých životov utopených v mori.

Matteo Bruni: Druhá otázka sa týkala synodálneho aspektu. On píše: „Cirkev je syntéza, v ľudskom ponímaní je Cirkev klérus a laici, zatiaľ čo pre Boha sme jedno stádo“.

Pápež František: Áno, sme jedno stádo, to je pravda. A toto rozdelenie - duchovenstvo a laici - je funkčné rozdelenie, áno, kvalifikované, ale je tu jednota, jediné stádo. A dynamikou medzi rozdielmi vo vnútri Cirkvi je synodalita: čiže vzájomne si načúvať a spoločne kráčať. Syn odòs: konať cestu spoločne. To je zmysel synodality. Vaše pravoslávne cirkvi, dokonca aj východné katolícke cirkvi, si to zachovali. Naopak latinská cirkev na synodu zabudla a bol to práve svätý Pavol VI., ktorý pred 54, 56 rokmi obnovil synodálnu cestu. A my sa vydávame na cestu, aby sme si zvykli na synodalitu, na spoločné kráčanie.

Vymazávať Vianoce je anachonizmus

Matteo Bruni: Posledná je otázka ohľadom Vianoc, v ktorej sa pýta: „Je možné, že si ľudia neuvedomujú, že kresťanstvo nie je ideológia, ale prežívanie života?“ Chceli by vymazať...

Pápež František: Poukazujete na dokument Európskej únie o Vianociach... To je anachronizmus. V histórii sa o to pokúšali mnohí, mnohé diktatúry. Spomeňte si na Napoleona. Spomeňte si na nacistickú diktatúru, komunistickú diktatúru... Je to móda rozriedeného sekularizmu, destilovanej vody... Ale to je niečo, čo v dejinách nefungovalo. To ma núti myslieť na jednu vec – keď hovoríme o Európskej únii  –, ktorá je podľa mňa nevyhnutná: Európska únia sa musí pridŕžať ideálov otcov zakladateľov, ktoré boli ideálmi jednoty, veľkosti, a musí si dávať pozor, aby sa nevytvoril priestor pre ideologické kolonizácie. To by mohlo viesť k rozdeleniu medzi krajinami a k zlyhaniu Európskej únie.

Európska únia musí rešpektovať vnútornú štruktúru každej krajiny. Rozmanitosť krajín, a nie chcieť uniformovať. Nemyslím si, že to urobí, nebol to jej zámer, ale musí byť opatrná, pretože niekedy prichádzajú a nadhadzujú projekty, ako je tento, a nevedia, čo robiť... Nie, každá krajina má svoje špecifiká, no každá krajina je otvorená voči ostatným. Európska únia: jej suverenita, suverenita bratov v takej jednote, ktorá rešpektuje osobitosť každej krajiny. A treba si dávať pozor a nestať sa nástrojom ideologickej kolonizácie. Z tohto dôvodu je tento návrh o Vianociach anachronizmom.

Ďalšiu otázku položila Iliana Magra z gréckeho denníka Kathīmerinī: Počas svojho prejavu v prezidentskom paláci v Aténach ste hovorili o „ústupe“ demokracie vo svete, a osobitne v Európe... Môžete nám o tom niečo povedať a môžete nám povedať, ktoré krajiny ste mali na mysli? A čo by ste povedali tým krajne pravicovým lídrom a voličom v Európe, ktorí sa hlásia ku kresťanskej viere, no zároveň presadzujú nedemokratické hodnoty a politiky?

Dve nebezpečenstvá pre demokraciu

Pápež František: Áno, demokracia je poklad, poklad civilizácie, a treba ju chrániť, treba ju strážiť, a to nielen zo strany nadriadených subjektov, ale aj navzájom medzi samotnými krajinami: strážiť demokraciu ostatných. Dnes vidím azda dve nebezpečenstvá pre demokraciu. Jedným z nich sú populizmy, ktoré sú tu i tam a začínajú vystrkovať pazúry. A mám na mysli jeden veľký populizmus minulého storočia: nacizmus. Nacizmus bol populizmus, ktorý obhajobou národných hodnôt - tak sa to hovorilo - dokázal zničiť demokratický život, ba dokonca zabíjať ľudí a stal sa krvavou diktatúrou.

Dnes poviem - pretože ste sa pýtali na pravicové vlády - dajme si pozor, aby vlády - nehovorím o vládach pravicových a ľavicových, ale niečo iné - aby sa vlády neskĺzli na túto cestu populizmov, politicky povedané takzvaných „populizmov“. Tie nemajú nič spoločné s „popularizmami“, ktoré sú slobodným prejavom ľudu: ľudu, ktorý sa prejavuje prostredníctvom svojej identity, svojho folklóru, svojich hodnôt, svojho umenia a udržiava sa. Populizmus je jedna vec, popularizmus druhá. Na druhej strane demokracia sa oslabuje, dostáva sa na cestu pomalého úpadku, keď sa obetujú národné hodnoty, rozrieďujú sa smerovaním k - povedzme to škaredým slovom, nechcem ho povedať, ale nenachádzam iné - k „impériu“, k akejsi nadnárodnej vláde.

A to je niečo, čo by nás malo prinútiť k zamysleniu. Nemali by sme jednak upadnúť do populizmov, kde sa odvoláva na ľud, no v skutočnosti to nie je ľud, je to práveže diktatúra „my a tí ostatní“ – spomeňme si na nacizmus -, a ani by sme nemali upadnúť do zrieďovania vlastných identít v medzinárodnej vláde. Existuje o tom román napísaný v roku 1903. Poviete si, že tento pápež je v literatúre staromódny... Napísal ho anglický spisovateľ Benson. Tento pán Benson napísal román s názvom „Pán zeme“ alebo „Pán sveta“ - má dva názvy -, v ktorom sníva o budúcnosti v medzinárodnej vláde, kde pomocou ekonomických a politických opatrení vládne všetkým ostatným krajinám. A vysvetľuje, že ak sa nastolí takúto vláda, takýto druh vlády, stratí sa sloboda a je tu úsilie urobiť rovnosť medzi všetkými. Nuž toto nastáva, keď je tu jedna veľmoc, ktorá diktuje kultúrne, hospodárske a sociálne správanie iným krajinám.

Oslabenie demokracie, áno, kvôli nebezpečenstvu populizmov - čo nie sú popularizmus, ten je pekný - a nebezpečenstvu týchto väzieb na medzinárodné mocnosti: väzby ekonomické, kultúrne, či akékoľvek. Neviem, to je to, čo mi prichádza na myseľ, nie som politológ, hovorím podľa môjho zdania.

Nemecký novinár Manuel Schwartz z Deutsche Presse-Agentur:

Migrácia je ústrednou témou nielen v Stredomorí, ale aj v iných častiach Európy, predovšetkým vo východnej Európe, v týchto dňoch s toľkými ostnatými drôtmi, ako ste ich nazvali, a tiež s bieloruskou krízou. Čo očakávate od krajín v tejto oblasti, napríklad od Poľska a aj od Ruska, a ďalej, čo očakávate od iných dôležitých krajín v Európe, napríklad od Nemecka, kde bude teraz nová vláda po ére Angely Merkelovej?

Spomeň si na čas, keď si ty bol migrantom

Pápež František: Ohľadom tých, ktorí bránia migráciám alebo ktorí zatvárajú hranice – teraz je v móde stavať múry, ostnaté drôty, aj špirálový ostnatý plot ... tieto veci sa zvyknú robiť na zabránenie vstupu – to prvé, čo by som povedal, keby som mal pred sebou nejakého predstaviteľa vlády: „Nuž spomeň si na čas, keď si ty bol migrantom a nepustili ťa dnu, keď si chcel utiecť zo svojej krajiny, a teraz si to ty, čo staviaš múry“. Toto osoží, pretože ten, kto stavia múry, stráca zmysel pre históriu, pre vlastnú históriu, keď bol otrokom inej krajiny. Nie všetci majú túto skúsenosť, no prinajmenšom z veľkej časti tí, ktorí stavajú múry, túto skúsenosť majú: že boli otrokmi.

Možno mi poviete: „Ale vlády majú povinnosť vládnuť, a ak príde takáto vlna migrantov, nedá sa to zvládnuť!“ Poviem to takto: každá vláda musí jasne povedať: „Môžem prijať toľko a toľko“, pretože vládni predstavitelia vedia, koľko sú schopní prijať: je to ich právo, to je pravda. Migrantov však treba prijať, sprevádzať, podporovať a integrovať. Ak to nejaká vláda nemôže zvládnuť, musí začať dialóg s inými, aby sa o to postarali ostatní, každý jeden.

A práve preto je dôležitá Európska únia, pretože je schopná dosiahnuť harmóniu medzi všetkými vládami pri rozdeľovaní migrantov. Ale pomyslime na Cyprus, Grécko, Lampedúzu, pomyslime na Sicíliu: migranti prichádzajú a neexistuje súlad medzi všetkými krajinami Európskej únie, aby si ich poposielali jedných sem a ďalších tam a onam... Chýba tento všeobecný súlad.

A potom, posledné slovo, ktoré som povedal, je „integrovaní“, že? Musia byť prijatí, sprevádzaní, podporovaní a integrovaní. Integrovaní - prečo? Pretože ak migranta neintegruješ, bude mať občianstvo geta. Príkladom - neviem, či som to už raz nepovedal v lietadle - príkladom, ktorý ma najviac zaráža, je tragédia v Zaventeme: chlapci, ktorí urobili masaker na letisku, boli Belgičania, ale deti migrantov z geta, neintegrovaných migrantov. Ak migranta neintegruješ - prostredníctvom vzdelania, práce, starostlivosti o neho - riskuješ, že budeš mať militanta, niekto, kto vykoná tieto veci. Nie je ľahké prijať migrantov, nie je ľahké riešiť problém migrantov, ale ak problém migrantov nebudeme riešiť, riskujeme, že necháme potopiť civilizáciu. Dnes, v Európe, za súčasného stavu vecí.

V Stredozemnom mori stroskotali nielen migranti, ale aj naša civilizácia. Preto sa zástupcovia európskych vlád musia dohodnúť. Pre mňa bolo svojho času vzorom integrácie, prijatia a začlenenia Švédsko, ktoré prijalo všetkých latinskoamerických migrantov vojenských diktatúr - Čiľanov, Argentínčanov, Uruguajčanov, Brazílčanov -, prijalo ich a integrovalo. A dnes som bol v jednej škole, v Aténach, zahľadel som sa a vravím prekladateľovi: „Pozri, tu je - použil som známe slovo - tu je jeden „šalát“ (tal. macedonia) kultúr, všetci sú pomiešaní!“. A on odpovedal: „Toto je budúcnosť Grécka“. Integrácia. Rásť v integrácii. Je to dôležité.

A potom ďalšia dráma, ktorú by som chcel zdôrazniť: keď sa migranti pred príchodom dostanú do rúk obchodníkov s ľuďmi, ktorí im zoberú všetky peniaze, ktoré majú, a privezú ich na člne. Keď ich odmietnu a pošlú späť, vezmú ich títo obchodníci s ľuďmi. Na dikastériu pre migrantov [Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj - Sekcia pre migrantov a utečencov] sú videá o tom, čo sa deje na miestach, kam sa dostávajú migranti, ktorí boli vrátení späť. Tak ako ich nemôžeme prijať a opustiť, pretože ich musíme sprevádzať, podporovať a integrovať, tak aj ja, ak pošlem migranta späť, musím ho sprevádzať, podporovať a integrovať v jeho krajine, a nie ho nechať na líbyjskom pobreží. Je to krutosť. Ak sa chcete o tom dozvedieť viac, obráťte sa na dikastérium pre migráciu, ktoré má tieto videá k dispozícii. A je tu aj film - určite ho poznáte - o „Open Arms“, ktorý je trochu romantický, no ukazuje realitu tých, ktorí stroskotajú. Je to bolestivé. Nuž riskujeme civilizáciu, riskujeme civilizáciu!

Francúzska novinárka Cécile Chambraud z Le Monde: Vo štvrtok, keď sme prišli do Nikózie, sme sa dozvedeli, že ste prijali rezignáciu parížskeho arcibiskupa Mons. Aupetita. Môžete vysvetliť, prečo a prečo tak narýchlo? Druhá otázka: Konferencia biskupov Francúzska prostredníctvom práce nezávislej komisie pre sexuálne zneužívania uznala, že Cirkev nesie inštitucionálnu zodpovednosť za utrpenie tisícov obetí. Hovorí sa aj o systémovom rozmere tohto násilia. Čo si myslíte o tomto vyhlásení francúzskych biskupov? Aký význam má pre univerzálnu Cirkev? A posledná otázka: Prijmete členov tejto nezávislej komisie?

„... nie na oltári pravdy, ale na oltári pokrytectva...“

Pápež FrantišekZačnem druhou otázkou, potom sa vrátime k prvej. Keď robíme tieto štúdie, musíme byť opatrní pri interpretáciách, ktoré sa robia pre jednotlivé obdobia. Keď ich robíte v takom dlhom časovom období, hrozí, že si pomýlime spôsob ako vnímať problém určitej doby, 70 rokov pred ďalšou. Chcel by som povedať len toto, ako princíp. Istú historickú situáciu treba interpretovať hermeneutikou danej doby, nie tou našou.

Napríklad otroctvo: hovoríme, že je to brutalita. O zneužívaniach pred 100 alebo 70 rokmi my povieme „je to brutalita“. Ale spôsob, akým to prežívali oni, nie je ten istý ako dnes: existovala iná hermeneutika. Napríklad v prípade zneužívaní v Cirkvi, zakrývanie - čo je spôsob, ktorý sa používa, bohužiaľ, v rodinách, aj dnes, vo veľkom počte rodín, v susedstve, snaha o zakrývanie, my hovoríme: „nie, toto nie je správne, musíme odhaľovať“. Avšak vždy interpretujme istú epochu s hermeneutikou danej epochy, a nie s tou dnešnou. Toto je prvá vec. Napríklad známa štúdia z Indianapolisu: padla, lebo jej chýbala solídna interpretácia. Boli tam niektoré veci pravdivé, niektoré nie; zmiešavali sa epochy. V tomto bode pomáha podelenie na úseky.

Ohľadom reportu: nečítal som ho, vypočul som si komentáre francúzskych biskupov. Nie, naozaj neviem, ako mám odpovedať. Francúzski biskupi prídu teraz, tento mesiac, a ja ich požiadam, aby mi tú vec vysvetlili.

A prvá otázka k prípadu Aupetit. Kladiem si otázku: čo urobil Aupetit tak závažného, že musel odstúpiť? Čo urobil? Nech mi niekto odpovie...

Cécile Chambraud: Ja neviem. Neviem.

Pápež František: Ak nepoznáme obvinenie, nemôžeme odsúdiť. Aké bolo obvinenie? Kto to vie? [nikto neodpovedá] Je to zlé!

Cécile Chambraud: Problém spravovania [diecézy] alebo niečo iné, nevieme.

Pápež František: Skôr než by som odpovedal, hovorím: vyšetrite to. Preskúmajte to. Pretože hrozí nebezpečenstvo, že povieme: „Bol odsúdený“. Ale kto ho odsúdil? „Verejná mienka, klebety...“. Ale čo urobil? „To nevieme. Voľačo...“ Ak viete prečo, povedzte to. V opačnom prípade nemôžem odpovedať. A vy sa nedozviete prečo, pretože to bol z jeho strany nedostatok, nedostatok proti šiestemu prikázaniu, ale nie totálny, ale týkal sa malých pohladení a masáží, ktoré robil: takže tam leží obvinenie. Je to hriech, ale nie je z tých najťažších hriechov, pretože telesné hriechy nie sú tie najťažšie. Najťažšie hriechy sú tie, ktoré majú viac „anjelskosti“: pýcha, nenávisť... tie sú vážnejšie.

Takže Aupetit je hriešnik tak ako som ním ja. Neviem, či on sa tak cíti, ale azda... tak ako ním bol Peter, biskup, na ktorom Kristus založil Cirkev. Ako to, že vtedajšie spoločenstvo prijalo hriešneho biskupa? A to pri takých „anjelských“ hriechoch, ako je zapretie Krista? Ale bola to normálna cirkev, bola zvyknutá cítiť sa vždy hriešna, každý: bola to pokorná cirkev. Vidno, že naša Cirkev nie je zvyknutá mať biskupa hriešnika a predstierane hovoríme: „ten môj biskup je svätec“. Nie, toto je Červená čiapočka.

Všetci sme hriešnici. Ale keď klebety rastú a rastú a oberú človeka o dobré meno, ten človek nebude môcť riadiť, pretože stratil dobrú povesť, nie pre svoj hriech - ktorý je hriechom, ako ten Petrov, ako môj, ako tvoj: je to hriech! - ale kvôli klebeteniu ľudí zodpovedných za to, ako sa o tom rozpráva. Človek, ktorému bola takto verejne odňatá povesť, nemôže byť vo vedení. A to je nespravodlivosť. Z tohto dôvodu som Aupetitovu rezignáciu prijal nie na oltári pravdy, ale na oltári pokrytectva. To je to, čo chcem povedať. Ďakujem.

„Patria k tej istej Matke, Matke Cirkvi, no sú trochu rozdelení“

Novinárka Viera Ščerbakovová z ruskej spravodajskej agentúry TASS: Na tejto ceste ste sa stretli s hlavami pravoslávnych cirkví, povedali ste krásne slová o spoločenstve a zjednotení. Kedy sa teda uskutoční vaše ďalšie stretnutie s patriarchom Kirillom? Aké sú spoločné projekty s Ruskou cirkvou? A s akými ťažkosťami sa možno stretávate na tejto ceste zbližovania?

Pápež František: Ďakujem. To je dobrá otázka!

Stretnutie s patriarchom Kirillom nie je ďaleko na obzore. Myslím, že na budúci týždeň za mnou príde Hilarion, aby sme sa dohodli na možnom stretnutí, pretože patriarcha má pred sebou cestu, zdá sa mi, že do Fínska, ale nie som si istý. Ja som vždy ochotný, som ochotný ísť aj do Moskvy: na dialóg s bratom nie sú protokoly. Brat je brat, pred všetkými protokolmi. A ja a môj pravoslávny brat - či sa volá Kirill, či sa volá Chryzostomos, či sa volá Hieronymos, je to brat - sme bratia a hovoríme si veci do očí. Netancujeme menuet, nie, hovoríme si veci do očí. Ale ako bratia. Je pekné vidieť bratov hádať sa: je to krásne, pretože patria k tej istej Matke, Matke Cirkvi, no sú trochu rozdelení, jedni kvôli dedičstvu, druhí kvôli histórii, ktorá ich rozdelila...

Ale musíme ísť spolu a snažiť sa pracovať a kráčať v jednote a pre jednotu. Som vďačný Hieronymovi, Chryzostomovi, všetkým patriarchom, ktorí majú túto túžbu kráčať spolu. Jednota... Veľký pravoslávny teológ Zizioulas študuje eschatológiu a žartujúc som raz povedal, že jednotu nájdeme v eschatone, tam bude jednota. Je to však len slovný zvrat. To neznamená, že by sme mali sedieť a čakať, kým sa teológovia dohodnú, to nie.

Je to fráza, slovný zvrat, hovorí sa, že Atenagoras povedal Pavlovi VI.: „Dajme všetkých teológov na nejaký ostrov a my poďme spolu niekam inam“. Je to vtip. Ale teológovia nech pokračujú v štúdiu, pretože to je pre nás dobré a vedie nás to k dobrému pochopeniu a k nájdeniu jednoty. Medzičasom však my poďme spoločne vpred. „Ale ako?“ Áno, spoločnou modlitbou, spoločnou dobročinnosťou. Myslím napríklad na Švédsko, ktoré má luteránsko-katolícku Charitu, spoločne. Spolupracovať, je to tak? Spoločne pracovať a spoločne sa modliť: toto môžeme robiť my. Zvyšok nech spravia teológovia, keďže my sa do toho nerozumieme, ako sa to robí. Ale robme toto: jednota sa začína dnes, touto cestou.

Po polhodinovej tlačovej konferencii sa priblížil čas obeda. Matteo Bruni ako moderátor poďakoval pápežovi Františkovi za jeho čas, ktorý novinárom venoval a celkom na záver mu odovzdal darček od jedného z novinárov: suvenírovú podobu Akropoly, keďže tam pápež nestihol priamo zájsť a obzrel si ju len z diaľky.

Preložila: Slovenská redakcia VR

-
Aktualizované



( TK KBS, RV jb, zk, ml; pz ) 20211206035   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]