[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 19. 01. 2022   Meniny má Drahomíra, Mário       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  január  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  Top témy
Všetky
Synoda 2021-23
Európske katolícke sociálne dni 2022
Pápež František na Cypre a v Grécku
SDM 2023 Lisabon
Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília v Aténach: Na životných púšťach Boh podnecuje metanoiu
P:3, 05. 12. 2021 19:15, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Grécko 5. decembra (RV) V druhý deň svojej návštevy Grécka, v nedeľu 5. decembra, slávil pápež František v aténskej koncertnej sále Megaron svätú omšu Druhej adventnej nedele spolu s katolíckou komunitou. V homílii sa sústredil na postavu Jána Krstiteľa a dva aspekty: púšť a obrátenie.

V improvizovanom liturgickom priestore v modernej hudobnej sieni za účasti dvoch tisícok veriacich koncelebrovala so Svätým Otcom desiatka gréckych biskupov a väčší počet kňazov. Pápež František v homílii postavil do pozitívneho svetla to, čo je pre človeka zdanlivo nepríjemné:

„Bohu sa neraz nedá k nám preniknúť, kým sme uprostred potlesku a myslíme len na seba samých; dokáže to predovšetkým v čase skúšky. Navštevuje nás v náročných situáciách, v našich prázdnotách, ktoré mu nechajú priestor, v našich existenčných púšťach. Tam nás navštevuje Pán.“

Príznačne na pôde Grécka pápež pripomenul, že výzva k obráteniu je v evanjeliu vyjadrená gréckym slovesom metanoéin, ktoré znamená „ísť ponad svet zvyčajného myslenia, za hranice našich navyknutých mentálnych schém“.

Adventnú výzvu pápež sformuloval do vyprosovania si daru nádeje:

„Prosme o milosť veriť, že s Bohom sa veci menia, že on uzdravuje naše obavy, lieči naše rany, mení vyschnuté miesta na pramene vody. Prosme o milosť nádeje. Pretože práve nádej znovu oživuje vieru a znovu zapaľuje lásku. Pretože práve nádej je to, po čom dnes smädia púšte sveta.“

-

Homília pápeža Františka
2. adventná nedeľa, 5. decembra 2021

V túto Druhú adventnú nedeľu nám Božie slovo predstavuje postavu sv. Jána Krstiteľa. Evanjelium zdôrazňuje dva aspekty: miesto, kde sa nachádza, púšť, a obsah jeho posolstva, obrátenie. Púšť a obrátenie: na to dáva dôraz dnešné evanjelium a vďaka tomuto naliehaniu si uvedomujeme, že tieto slová sa nás priamo týkajú. Prijmime ich obe.

Púšť. Evanjelista Lukáš predstavuje toto miesto osobitným spôsobom. Hovorí totiž o slávnostných okolnostiach a veľkých postavách doby: uvádza pätnásty rok cisára Tibéria, guvernéra Poncia Piláta, kráľa Herodesa a iných vtedajších „politických vodcov“; potom spomína tých náboženských, Annáša a Kajfáša, ktorí boli v Jeruzalemskom chráme (porov. Lk 3,1-2).  A práve v tom momente vyhlasuje: «zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša» (Lk 3,2)

Ale ako to? Očakávali by sme, že Božie slovo by sa malo adresovať jednému z práve vymenovaných velikánov. Ale naopak, nie. Z riadkov evanjelia sa vynára jemná irónia: z vyšších radov, kde sídlia držitelia moci, sa zrazu presúvame na púšť, k neznámemu a osamelému človeku. Boh prekvapuje, jeho voľby prekvapujú: nezapadajú do ľudských očakávaní, nesledujú moc a veľkosť, ktoré si s ním človek zvyčajne spája.

Pán má radšej malosť a pokoru. Nezačína vykúpenie tým, že pošle svoje slovo do Jeruzalema, Atén alebo Ríma, ale na púšť. Táto paradoxná stratégia nám dáva veľmi krásne posolstvo: mať autoritu, byť kultúrny a slávny nie je zárukou toho, že sa budeme páčiť Bohu. Naopak, mohlo by to viesť k spyšneniu a jeho zamietaniu. Poslúži naopak byť chudobným vo vnútri, tak ako je chudobnou púšť.

Zostaňme pri paradoxe púšte. Predchodca pripravuje príchod Krista na tomto neprístupnom a nehostinnom mieste, plnom nebezpečenstiev. V súčasnosti, ak chce niekto ohlasovať niečo dôležité, obyčajne ide na krásne miesta, kde je veľa ľudí, kde je viditeľnosť. Ján naopak káže na púšti. Práve tam, na mieste vyprahnutosti, v tom prázdnom priestore, ktorý sa tiahne kam až oko dovidí a kde nie je takmer žiadny život, tam sa vyjavuje sláva Pána, ktorý – ako prorokuje Písmo (porov. Iz 40,3-4) – premení púšť na jazero a vyschnutú zem na vodné zdroje (porov. Iz 41,18).

Hľa, tu je ďalšie posmeľujúce posolstvo: Boh, teraz rovnako ako vtedy, obracia pohľad tam, kde panuje smútok a samota. Môžeme to zakúsiť v živote: Bohu sa neraz nedá k nám preniknúť, kým sme uprostred potlesku a myslíme len na seba samých; dokáže to predovšetkým v čase skúšky. Navštevuje nás v náročných situáciách, v našich prázdnotách, ktoré mu nechajú priestor, v našich existenčných púšťach. Tam nás navštevuje Pán.

Drahí bratia a sestry, v živote jedného človeka alebo jedného národa nechýbajú chvíle, v ktorých sa cítime ako na púšti. A hľa, práve tam sa sprítomňuje Pán, ktorý často prichádza nie k tomu, kto sa cíti úspešným, ale k tomu, kto má pocit, že veci nezvláda. A prichádza so slovami blízkosti, súcitu a nežnosti: «Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou» (Iz 41,10). Kázaním na púšti nás Ján uisťuje, že Pán nás prichádza oslobodiť a znovuzrodiť práve v situáciách, ktoré sa zdajú nenapraviteľné, bez východiska: tam prichádza.  

Niet teda takého miesta, ktoré by Boh nechcel navštíviť. A dnes nemôžeme inak, než pocítiť radosť vidieť ho, že si vybral púšť, aby dosiahol k nám v našej malosti, ktorú miluje, a v našej vyprahnutosti, ktorú chce napojiť! Takže, milí priatelia, nebojte sa malosti, pretože nie je problém byť malý a málo početný, ak sme otvorení Bohu a druhým. A nebojte sa ani vyprahnutosti, pretože Boh sa jej nebojí, lebo nás v nej prichádza navštíviť!

Prejdime k druhému aspektu, ktorým je obrátenie. Krstiteľ kázal bez prestania a ráznym tónom (porov. Lk 3,7). Aj toto je trochu „nepohodlná“ téma. Ako púšť nie je prvým miestom, na ktoré by sme chceli ísť, tak ani výzva k obráteniu nie je tou prvou vecou, ktorú by sme mali chuť počúvať. Hovoriť o obrátení môže vyvolať smútok; zdá sa to byť ťažko zladiteľným s radostným evanjeliom. No k tomuto dochádza vtedy, ak sa obrátenie zužuje na morálnu snahu, takmer ako by bolo iba ovocím nášho úsilia.

Problém je práve tu, v zakladaní všetkého len na našich silách. To nejde! Tu sa uhniezďujú dokonca aj duchovné smútky a frustrácia: chceli by sme sa obrátiť, byť lepšími, prekonať naše chyby, zmeniť sa, ale cítime, že nie sme toho plne schopní, a napriek dobrej vôli znovu upadáme. Prežívame rovnakú skúsenosť ako sv. Pavol, ktorý práve z týchto krajov písal: «Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem» (Rim 7,18-19). Ak teda sami od seba nie sme schopní konať dobre, ktoré by sme chceli, čo znamená, že sa musíme obrátiť?

Môže nám prísť na pomoc váš krásny jazyk, gréčtina, s etymológiou evanjeliového slovesa „obrátiť sa“, metanoéin. Je zložené z predpony metá, ktorá tu znamená „ponad“  a slovesa noéin, ktoré znamená myslieť. Obrátiť sa teda znamená myslieť ponad, čiže ísť ponad svet zvyčajného myslenia, za hranice našich navyknutých mentálnych schém. Mám na mysli práve tie schémy, ktoré všetko zužujú na naše ja, na naše požadovačné snahy vystačiť si sami. Alebo tých, ktorí sú uzavretí strnulosťou a strachom, ktorý ich ochromuje, pokušením onoho „vždy sa to tak robilo, prečo niečo meniť?“, myšlienkou, že púšte života sú miestami smrti, a nie Božej prítomnosti.

Keď nás Ján pobáda k obráteniu, pozýva nás ísť ďalej a nezastaviť sa tu; ísť za hranice toho, čo hovoria naše pudové inštinkty a čo fotograficky zachytávajú naše myšlienky, pretože realita je oveľa väčšia: je väčšia než naše inštinkty, než naše myšlienky. Realita je, že Boh je väčší. Obrátiť sa, teda, znamená nepočúvať to, čo zakopáva nádej, toho, kto opakuje, že v živote sa nič nezmení – tých ustavičných pesimistov. Znamená to odmietnuť veriť, že sme odsúdení klesnúť do pohyblivého piesku priemernosti.

Znamená to nepoddať sa vnútorným vidinám, ktoré sa objavujú najmä v časoch skúšok, aby nás odradili a povedali nám, že to nezvládneme, že všetko ide zle, a že stať sa svätým nie je pre nás. Nie je to tak, pretože je tu Boh. Musíme mu dôverovať, pretože on je naším „ponad“, našou silou. Všetko sa zmení, ak mu prenecháme prvé miesto. Toto je obrátenie: Pán potrebuje len naše otvorené dvere, aby vstúpil a robil zázraky, tak ako mu stačila púšť a Jánove slová, aby prišiel na svet. Nežiada viac.

Prosme o milosť veriť, že s Bohom sa veci menia, že on uzdravuje naše obavy, lieči naše rany, mení vyschnuté miesta na pramene vody. Prosme o milosť nádeje. Pretože práve nádej znovu oživuje vieru a znovu zapaľuje lásku. Pretože práve nádej je to, po čom dnes smädia púšte sveta. A kým nás toto naše stretnutie obnovuje v nádeji a radosti z Ježiša a ja sa teším z toho, že som s vami, prosme našu Matku, ktorá je Celá svätá (Panagia), aby nám pomohla byť ako ona šíriteľmi nádeje, rozsievačmi radosti okolo nás.

Nádej, bratia a sestry, nie je klamlivá, nikdy nesklame. Nielen vtedy, keď sme v pohode a pospolu, ale každý deň, v tých púšťach, ktoré obývame. Práve tam je totiž náš život s Božou milosťou povolaný k obráteniu. Tam, v toľkých púšťach nášho vnútra alebo nášho okolia, je život povolaný vykvitnúť. Nech nám Pán dá milosť a odvahu prijať túto pravdu.

Preložila: Slovenská redakcia VR

Fotogaléria



( TK KBS, RV mh, jb; ml ) 20211205003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]