[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 03. 07. 2022   Meniny má Miloslav      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež v Aténach: Ste pamäť Európy, starí ľudia sú znak múdrosti národa
P:3, 04. 12. 2021 14:47, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Grécko 4. decembra (RV) V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi Grécka, občianskou spoločnosťou a diplomatickým zborom v sobotu 4. decembra 2021 v Prezidentskom paláci v Aténach. Ide o prvý verejný príhovor pápeža počas jeho dvojdňovej návštevy Gréckej republiky.

Vážená pani prezidentka republiky, členovia vlády a diplomatického zboru, vážení predstavitelia náboženského a občianskeho života, významní reprezentanti spoločnosti a sveta kultúry, dámy a páni!

Srdečne vás pozdravujem a ďakujem pani prezidentke za slová privítania vo Vašom mene a v mene všetkých gréckych občanov. Je mi cťou byť v tomto slávnom meste. Vezmem za svoje slová svätého Gregora z Nazianzu: «Atény, zlaté a rozdávajúce dobro... kým som hľadal výrečnosť, našiel som šťastie» (Oratio, 43,14). Prichádzam ako pútnik na tieto miesta prekypujúce duchovnosťou, kultúrou a civilizáciou, aby som načerpal z toho istého šťastia, ktoré nadchýnalo veľkého cirkevného otca. Bola to radosť z pestovania múdrosti a delenia sa s jej krásou. Šťastie, ktoré nie je individuálne a izolované, ale ktoré sa rodí z úžasu, smeruje k nekonečnému a otvára sa spoločenstvu; múdre šťastie, ktoré sa z týchto miest rozšírilo všade: bez Atén a bez Grécka by Európa a svet neboli tým, čím sú. Boli by menej múdri a menej šťastní.

Odtiaľto sa rozšírili obzory ľudstva. Aj ja sa cítim byť pozvaný pozdvihnúť pohľad a dať mu spočinúť na najvyššej časti mesta, Akropole. Už z diaľky je viditeľná pre cestovateľov, ktorí tam počas tisícročí dosahovali, a poskytovala neodmysliteľný odkaz na božstvo. Je to výzva k rozšíreniu našich obzorov smerom k Najvyššiemu: od Olympu cez Akropolu až po horu Athos Grécko pozýva ľudí všetkých čias, aby smerovali svoju životnú cestu k Najvyššiemu. K Bohu, pretože potrebujeme transcendenciu, aby sme boli skutočne ľudskými. A zatiaľ čo dnes, na Západe, ktorý odtiaľto vzišiel, existuje tendencia zastierať potrebu Neba, uväznení v šialenstve tisícok pozemských zhonov a nenásytnej chamtivosti odľudšťujúceho konzumizmu, tieto miesta nás pozývajú, aby sme žasli nad nekonečnom, nad krásou bytia, nad radosťou z viery. Odtiaľto prechádzali cesty evanjelia, ktoré spájajú Východ a Západ, Sväté miesta (Svätú zem) a Európu, Jeruzalem a Rím; tie evanjeliá, ktoré, aby svetu priniesli dobrú správu o Bohu milujúcom ľudstvo, boli napísané v gréčtine, nesmrteľnom jazyku, ktoré použilo Slovo – Logos– na vyjadrenie seba samého, v jazyku ľudskej múdrosti, ktorý sa stal hlasom božej Múdrosti.

Ale v tomto meste pohľad, okrem toho, že smeruje k Najvyššiemu, podnecuje aj smerovať k druhému. Pripomína to more, na ktoré sa Atény pozerajú, a ktoré usmerňuje poslanie tejto krajiny, položenej v srdci Stredozemného mora, aby bola mostom medzi národmi. Tu veľkí historici s nadšením rozprávali príbehy blízkych i vzdialených národov. Tu, podľa známeho Sokratovho výroku, sa ľudia začali cítiť ako občania nielen mesta a krajiny, ale celého sveta. Občania: tu si človek uvedomil, že je „politickým živočíchom“ (porov. Aristoteles, Politika, I, 2), a ako súčasť spoločenstva v druhých nevidel poddaných, ale občanov, s ktorými môže spoločne organizovať polis. Tu sa zrodila demokracia. Tá kolíska sa tisícročia potom stala domovom, veľkým domovom demokratických národov: mám na mysli Európsku úniu a sen o mieri a bratstve, ktorý pre mnohé národy predstavuje.

Nedá sa inak ako so znepokojením konštatovať, že sa zaznamenáva, a to nielen na európskom kontinente, upadanie demokracie. Tá si vyžaduje participáciu a zapojenie všetkých, a preto si žiada úsilie a trpezlivosť. Je komplexná, zatiaľ čo autoritárstvo je unáhlené a ľahké uistenia, ktoré ponúkajú populizmy, sa zdajú byť lákavé. V mnohých spoločnostiach, úzkostných na bezpečie a znecitlivených konzumom, vedie únava a nespokojnosť k istému druhu „demokratického skepticizmu“. Participácia všetkých je však základnou požiadavkou, a to nielen na dosiahnutie spoločných cieľov, ale aj preto, že odpovedá na to, kto sme: bytosti spoločenské, neopakovateľné a zároveň vzájomne závislé.

Avšak je tu aj skepticizmus voči demokracii spôsobený vzdialenosťou medzi inštitúciami, strachom zo straty identity a byrokraciou. Náprava nespočíva v obsedantnom hľadaní popularity, v smäde po zviditeľnení, v hlásaní nesplniteľných sľubov alebo v prihlásení sa k abstraktným ideologickým kolonizáciám, ale spočíva v dobrej politike. Pretože politika je dobrá vec a musí takou byť aj v praxi, keďže je najvyššou zodpovednosťou občana, keďže je umením spoločného dobra. Aby bolo dobro skutočne zdieľané, treba venovať osobitnú pozornosť, povedal by som prioritu, najslabším členom spoločnosti. Toto je smer, ktorým sa treba uberať, a ktorý jeden z otcov zakladateľov Európy označil za protiliek na polarizácie, ktoré živia demokraciu, ale hrozia, že ju rozdráždia: «Veľa sa hovorí o tom, kto ide doľava alebo doprava, ale rozhodujúce je ísť dopredu, a ísť dopredu znamená ísť smerom k sociálnej spravodlivosti» (A. De Gasperi, Príhovor v Miláne, 23. apríla 1949). V tomto zmysle je potrebná zmena tempa, zatiaľ čo sa denne šíria obavy, zosilnené virtuálnou komunikáciou, a vyvíjajú sa teórie, ktoré im majú čeliť. Pomôžme si radšej prejsť od straníctva k participácii; od záväzku podporovať len vlastnú stranu k aktívnemu zapojeniu pre rozvoj všetkých.

Od straníctva k participácii. To je motivácia, ktorá nás musí poháňať na viacerých frontoch: mám na mysli klímu, pandémiu, spoločný trh a predovšetkým rozšírené prejavy chudoby. 

Sú to výzvy, ktoré si vyžadujú konkrétnu a aktívnu spoluprácu. Potrebuje to medzinárodné spoločenstvo, aby sa otvorili cesty k mieru prostredníctvom multilateralizmu, ktorý nie je potláčaný prílišnými nacionalistickými nárokmi. Potrebuje to politika, aby kládla spoločné potreby pred súkromné záujmy. Môže to znieť ako utópia, beznádejná plavba po rozbúrenom mori, dlhá a nedosiahnuteľná odysea. A predsa je plavba cez rozbúrené more, ako nás učí veľký homérovský príbeh, často jedinou cestou. A dosiahne svoj cieľ, ak je živená túžbou po domove, úsilím ísť vpred spoločne, tým nóstos álgos, nostalgiou. V tejto súvislosti by som chcel opätovne oceniť neľahkú cestu, ktorá viedla k „Prespanskej dohode“ podpísanej medzi touto republikou a Republikou Severného Macedónska.

Hľadiac na Stredozemné more, ktoré nás otvára druhým, myslím na jeho úrodné brehy a na strom, ktorý by sa mohol stať jeho symbolom: olivovník, ktorého plody sa práve zbierajú, a ktorý spája rôzne krajiny ležiace pri tom istom mori. Je smutné vidieť, ako v posledných rokoch zhorelo mnoho stáročných olivovníkov, ktoré zachvátili požiare spôsobené často nepriaznivými meteorologickými podmienkami, ktoré sú zasa dôsledkom klimatických zmien. Tvárou v tvár zranenej zeme v tejto nádhernej krajine, môže olivovník symbolizovať vôľu bojovať proti klimatickej kríze a jej devastácii. Po prvotnej kataklizme, o ktorej hovorí Biblia, potope, sa k Noemovi vrátila holubica, ktorá niesla «v zobáku čerstvú olivovú ratolesť» (Gn 8,11). Bola symbolom nového začiatku, sily začať odznova, zmeniť svoj životný štýl, obnoviť svoje vzťahy k Stvoriteľovi, tvorom a stvorenstvu. V tomto zmysle dúfam, že záväzky prijaté v boji proti klimatickým zmenám budú čoraz viac zdieľané a nebudú len fasádou, ale budú sa vážne plniť. Po slovách nech nasledujú skutky, aby deti neplatili za ďalšie pokrytectvo svojich otcov. V tomto zmysle zaznievajú slová, ktoré Homér vložil do úst Achillovi: «Bridí sa mi ten, kto ako brány Hádu iné skrýva v srdci a iné hovorí» (Iliada, IX, 312-313).

Olivovník vo Svätom písme predstavuje aj výzvu k solidarite, osobitne s tými, ktorí neprináležia k vlastnému národu. «Keď budeš oberať plody olivy, nevrátiš sa obrať, čo ostalo na strome, ale necháš to cudzincovi, sirote a vdove», hovorí Biblia (Dt 24,20). Táto krajina charakteristická pohostinnosťou bola svedkom, že niektoré z jej ostrovov prijali viac bratov a sestier migrantov než má samotných obyvateľov, čím sa zvýšili ťažkosti, ktoré ešte stále pociťujú únavu z ekonomickej krízy. Pretrváva však aj európske vyčkávanie: Európske spoločenstvo, naštrbené nacionalistickým egoizmom, namiesto toho, aby bolo hnacou silou solidarity, niekedy sa javí ako zablokované a nekoordinované. Kým kedysi ideologické rozdiely bránili budovaniu mostov medzi východom a západom kontinentu, dnes sa v dôsledku migračnej otázky otvorili priepasti aj medzi juhom a severom. Chcel by som ešte raz vyzvať k celostnému, komunitnému pohľadu na migračnú problematiku a povzbudiť k obráteniu pozornosti na tých najnúdznejších, aby mohli byť podľa možností každej krajiny prijatí, chránení, podporovaní a integrovaní pri plnom rešpektovaní ich ľudských práv a dôstojnosti. Viac ako prekážka pre súčasnosť to predstavuje záruku pre budúcnosť, aby bola v znamení mierového spolužitia s tými, ktorí sú čoraz viac nútení utekať pri hľadaní domova a nádeje. Sú protagonistami strašnej modernej odysey. Páči sa mi pripomenúť, že keď sa Odyseus doplavil do Itaky, nerozpoznali ho miestni páni, ktorí si privlastnili jeho dom a majetok, ale tí, ktorí sa o neho starali. Jeho dojka si uvedomila, že je to on, keď videla jeho jazvy. Utrpenia nás spájajú a uvedomenie si, že patríme k tomu istému krehkému ľudstvu, nám napomôže pri vytváraní ucelenejšej a pokojnejšej budúcnosti. Premeňme na odvážnu príležitosť to, čo sa zdá byť len smoliarskym protivenstvom.

Pandémia je však ozajstným veľkým protivenstvom. Dala nám znovu objaviť našu krehkosť a potrebu druhých. Aj v tejto krajine je to výzva, ktorá požaduje primerané opatrenia zo strany autorít – mám na mysli potrebu očkovacej kampane – a nemálo obetí zo strany občanov. Uprostred toľkej námahy sa však objavil pozoruhodný zmysel pre solidaritu, ku ktorej miestna Katolícka cirkev s radosťou naďalej prispieva v presvedčení, že toto je dedičstvo, ktoré sa nesmie stratiť, keď búrka pomaly ustupuje. Zdá sa, že niektoré slová Hippokratovej prísahy boli napísané pre dnešok, ako napríklad záväzok „regulovať životnú úroveň pre dobro chorých“, „zdržať sa spôsobenia škody a urážky“ iným, chrániť život v každom čase, zvlášť v materskom lone (porov. Hippokratova prísaha, antický text). Vždy musí byť uprednostnené právo na starostlivosť a liečenie pre všetkých, aby tí najslabší, najmä starí ľudia, neboli nikdy vyraďovaní. 

Aby starci neboli osobami prednostne vyhľadávanými kultúrou skartovania.  Starí ľudia sú znakom múdrosti národa. Život je totiž právom, a nie smrť, ktorú treba prijať, nie podávať.

Drahí priatelia, niektoré exempláre stredomorských olivovníkov sú svedkami takej dlhovekosti, ktorá siaha ešte pred príchod Krista. Stáročné a trvácne, odolali času a pripomínajú nám dôležitosť uchovávania silných koreňov, inervovaných pamäťou. Túto krajinu možno označiť za pamäť Európy – vy ste pamäťou Európy! – a som rád, že ju môžem navštíviť dvadsať rokov po historickej návšteve pápeža Jána Pavla II. a v deň dvojstého výročia jej nezávislosti. Známy je výrok generála Colocotronisa: „Boh sa podpísal pod slobodu Grécka“. Boh dobrovoľne kladie svoj podpis pod ľudskú slobodu, vždy a všade. Je to jeho najväčší dar, a to, čo si zo svojej strany na nás najviac cení. On nás totiž stvoril slobodných a najviac sa mu páči, keď slobodne milujeme jeho i blížneho. K umožneniu toho prispievajú zákony, ale aj výchova k zodpovednosti a k rastu kultúry úcty. V tejto súvislosti chcem opätovne vyjadriť vďaku za verejné uznanie katolíckej komunity a uisťujem o jej vôli podporovať spoločné dobro gréckej spoločnosti, a nasmerovať v tomto zmysle svoju charakteristickú univerzálnosť, v nádeji, že v praxi bude mať vždy zaručené tie podmienky, ktoré potrebuje pre dobré plnenie svojej služby.

Pred dvesto rokmi sa provizórna vláda krajiny obrátila na katolíkov s dojímavými slovami: „Kristus prikázal lásku k blížnemu. Ale kto je nám bližší než vy, naši spoluobčania, aj keď existujú určité rozdiely v obradoch? Máme jednu vlasť, sme z jedného národa, my kresťania sme bratia, bratia v koreňoch, v raste a v ovocí. Sme bratia pre Svätý kríž.“ Byť bratmi v znamení kríža v tejto krajine požehnanej vierou a kresťanskými tradíciami nabáda všetkých veriacich v Krista, aby pestovali spoločenstvo na všetkých úrovniach v mene toho Boha, ktorý všetkých zahŕňa svojím milosrdenstvom. V tomto zmysle vám, drahí bratia a sestry, ďakujem za vaše odhodlanie a vyzývam vás, aby ste túto krajinu posunuli vpred v otvorenosti, inklúzii a spravodlivosti. Z tohto mesta, z tejto kolísky civilizácie, vzišlo a kiež vždy vychádza posolstvo, ktoré bude nasmerúvať k Najvyššiemu a k druhým; ktoré na zvody autoritárstva odpovie demokraciou; ktoré proti individualistickej ľahostajnosti postaví starostlivosť o druhého, o chudobných a o stvorenstvo, základnú os pre obnovený humanizmus, ktorý naše doba a naša Európa potrebuje. O Theós na evloghí tin Elládha! [Nech Boh žehná Grécku!]

(Preklad: Slovenská redakcia VR)



( TK KBS, RV, mh, jb; rp ) 20211204002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním