[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 01. 12. 2021   Meniny má Edmund       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  december  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  Top témy
Všetky
Synoda 2021-23
Pápež František na Cypre a v Grécku
SDM 2023 Lisabon
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Balíček potravín je len prvým krokom k pomoci, vraví Martin Takács
P:3, 25. 11. 2021 12:53, DOM



Foto: Archiv BaCH


Bratislava 25. novembra (TK KBS) Cestoviny, ryža, konzerva kukurice, zachovalé nohavice či balíček liekov. Potravinová a materiálna pomoc je každodennou súčasťou práce zamestnancov aj dobrovoľníkov charity. Je to ale skutočne to, čo núdzni potrebujú? Akú úlohu dnes nesie charita? Martin Takács denne pomáha klientom, ktorí sa ocitli v núdzi, prišli o prácu, ochoreli alebo sa choroba dotkla člena ich rodiny. V rozhovore približuje, ako a komu pomôžete, ak sa zapojíte do potravinovej Tesco zbierky (25. – 27. 11. 2021 v predajniach Tesco, online do 25. 12. 2021).

- Charita je všeobecne vnímaná ako miesto, kam môžeš priniesť čokoľvek chceš, lebo chudobní to potrebujú. Na jednej strane je tu priestor prijímania vecí, na druhej strane je to ale dosť zahlcujúce. Naozaj sa darované veci využívajú v tvojej každodennej práci?

Žiaľ, zvyčajne je to tak, že odovzdávame, čo máme navyše. Šatstvo, rôzne predmety, nábytok. V dobrej viere, že to ide na pomoc niekomu, kto to potrebuje, a často je to naozaj tak. Všetci vieme, že máme mnoho núdznych s ťažkým životným príbehom, ktorí potrebujú aj materiálnu pomoc. S čím sa ale stretám, je to, že ľudia ktorých by sme označili ako núdznych alebo chudobných, viac potrebujú iný druh pomoci. Materiálna pomoc je samozrejme dôležitá, lebo ťažko budeme niekomu rozprávať, čo má robiť, alebo tvoriť s ním vzťah, keď nemá strechu nad hlavou alebo prázdny žalúdok. Základné potreby určite musia byť naplnené. To, čo ale vnímam ako najväčšiu núdzu, o ktorú by sa charita v súčasnosti mala zaujímať, je núdza ľudskosti a núdza ľudskej dôstojnosti pre tých, ktorí sú núdzni a chudobní. 

Myslím, že to v mnohom odzrkadľuje myšlienky v sociálnych encyklikách, ktoré písali pápeži posledného storočia.

Napríklad encyklika Deux caritas est (Boh je láska). Čo je skutočne láskou, ako sa má láska prejavovať v každodenných kresťanských a ľudských vzťahoch? Na to by charita mala reagovať. Chudoba, ktorá je dnes vo svete, sa vôbec nemusí týkať tých, ktorých by sme naoko označili ako núdznych, lebo nemajú dostatok peňazí alebo majú nedostatočnú strechu nad hlavou. Často je to chudoba ducha, chudoba ľudskosti u tých, ktorí majú materiálneho zabezpečenia hromadu.

V charite chceme pracovať s núdznymi z pohľadu lásky a ľudskej dôstojnosti. Tvoriť s chudobnými vzťah a do ich životného príbehu vniesť kus božieho svetla. 

- Do Bratislavskej arcidiecéznej charity si nastúpil pracovať počas pandémie. Aké majú ľudia potreby? Čo im chýba? Ako sa cítia práve počas dlhotrvajúceho krízového obdobia?

Ľudia, s ktorými sa stretávam, pocítili dôsledky pandémie na strate zamestnania, lebo mnohí pracovali brigádne a cez rôzne agentúry a peniaze dostávali na ruku. Keď bolo potrebné znižovať stav, brigádnici šli ako prví. Mnohí z nich majú za sebou ďalšie ťažkosti, množstvo dlhov a zábran, ktoré im bránia zaradiť sa do života. Od registrácie na úrade až po platenie poistenia a odvodov. Ostalo by im ešte menej ako majú teraz. Je to začarovaný kruh.

Ďalší dôsledok pandémie sú seniori, ktorí pocítili osamelosť a odstrihnutie od spoločnosti. Cez projekt Pošli tašku im ponúkame možnosť nákupu a stretnutia s dobrovoľníkom alebo niekým z nás. To sú najväčšie dva dôsledky. Ostatné problémy, ktoré si ľudia, s ktorými sa stretávame, nesú so sebou, sú tu bez ohľadu na to, aký je pandemický stav.

- Spomenul si seniorov. V prvej vlne sme im vytvorili Pošli tašku, kde ide priamo o potravinovú pomoc, nákup trvanlivých potravín a vecí, ktoré aktuálne seniori potrebujú. O čo ide pri ľuďoch, ktorí stratili prácu, ako pomáhame im?

Dávame im záchranné balíčky. Je to balíček potravín, ktoré sa nepokazia, a z ktorých si vedia uvariť stravu, aby prežili. Keď sa človek ocitne v núdzi, napríklad stratí prácu a hrozí mu, že nemá na nájom, snažíme sa vystríhať tomu, aby sme zaň zaplatili nájom a mesiac bude v poriadku. Skôr to obrátime: dobre, máte výpadok financií, nejaké však ešte máte, viete sa posnažiť, aby ste ďalšie opäť získavali, a my zabezpečíme, aby ste netrpeli hladom. Môžete sa pozviechať a hľadať si znova prácu, ísť nejako ďalej. Často sa to stretá s tým, že je to nedostačujúca pomoc. 

Mnohí klienti, ktorí prichádzajú na charitu, majú tendenciu hodiť svoje životné problémy na nás. Ale takýto postoj sa nám nezdá ani evanjeliový, ani charitný. My ich chceme sprevádzať v tom, ako v týchto problémoch žiť a uchopiť tak, aby sa dali vyriešiť. Môžeme im byť oporou, môžeme v niečom pomôcť, keď to bude potrebné, ale nie tak, aby sme problém vyriešili za nich. Často sa preto stretávame s nepochopením alebo odporom. Vo väčšine ľudí charita evokuje to, že ktokoľvek, kto ide okolo, príde a zazvoní, o čokoľvek požiada, to dostane. Žiaľ, tak to nefunguje.

- Často pritom hovoríme že, kľudne príďte a ozvite sa nám, pomôžeme vám. Ale pomoc má rôzne podoby. Ako je stereotypne z pohľadu darcov vnímaná charita, tak je stereotypne podľa nás vnímaná aj z pohľadu klientov. Hovoril si, že my „len“ sprevádzame. Ono to nie je „len“, je to gro práce, celkom náročnej práce, že?

Nie sme obchodný reťazec, ktorý by bol pravidelne zásobovaný potravinami. Takže robíme všetko preto, aby sme počas roka nejaké potraviny vôbec získavali, aby sme mohli poskytnúť balíčky pomoci. Možno sa to nezdá, ale stojí to veľa energie, najmä kvôli tomu, že to musia byť zmysluplné potraviny. Stáva sa, že dostaneme 20 kg múky. Je to krásne, naozaj, ale z tých 20 ľudí, ktorým by som to kilo mohol dať, traja vedia variť a piecť tak, aby múku využili. Čiže aj trvanlivé potraviny musia byť zmysluplné, ľahko spracovateľné. Sú tu starosti, ako potraviny získať, aby sme ich mali k dispozícii po celý rok, keď k nám niekto príde, a starosti, ako získať finančné prostriedky, aby sme tie potraviny mohli zakúpiť a posunúť ich ďalej.

Potravinové zbierky a dary od darcov, či sú to potravny alebo iný hmotný dar, sú pre Bratislavskú arcidiecéznu charitu teda potrebné. Sú veľkou súčasťou pomoci a práce, ale nie je to pointa, gro, ktoré chceme klientom odovzdať.

Gro pomoci nesmie byť iba to, že raz za čas dáme neznámemu človeku balíček potravín. To je naozaj málo. Ak si máme byť ľudia ľuďmi, tvoriť vzťah, vieme, že potreby ľudské nie sú iba v balíčku potravín. Aj keď hovoríme, že láska ide cez žalúdok, tá láska sa môže prejaviť aj trošku inak.

- Chodievaš aj do Centra solidarity, kde sú uložené tiež nejaké veci. Ako je to teraz cez pandémiu? Majú ľudia záujem, dovolia si ísť do takéhoto priestoru?

Chodia minimálne v takej miere, ako keď pandémia nebola. V Centre solidarity v Petržalke práve ponúkame šatstvo, občas nejaký nábytok, domáce potreby, kuchynský riad alebo základné vybavenie či kočíky, praktické a potrebné veci. O toto naozaj záujem je. Čo mňa teší, je, že tam chodia ľudia, ktorých nazývam tichí núdzni. To sú tí, ktorí nedajú nijako na sebe vedieť, že pomoc potrebujú. Žijú od výplaty k výplate, počítajú každý cent, no napriek tomu si povedia, že na tom nie sú tak zle, aby boli odkázaní, aby sa ozvali charite, že niečo potrebujú. Pre nás samých je to výzva. Ako sa dostať k takýmto ľuďom? Ako im pomôcť, ako im byť podporou? A práve Centrum solidarity v Petržalke sa javí ako miesto, kde sa aj takíto stretnú. Byť tam a podchytiť to, zistiť, ako im viac pomôcť, je pre mňa veľký benefit.

- Čaká nás veľká potravinová zbierka, konkrétne vo vybraných Tesco predajniach na celom Slovensku. Bratislavskej arcidiecéznej charite pomáha táto zbierka získať zásoby na veľkú časť roka. Mohol by si poradiť laikom, aké trvanlivé potraviny by sa ti páčili, keby boli viac v sklade pre klientov?

Určite sú to jednoduché polotovary, ktoré sa dajú dobre uskladniť a jednoducho uvariť. Sáčkové polievky, ktoré zalejete, zohrejete a je z toho zázračné jedlo. Konzervy, paštéty, sterilizované jedlá, cukor, káva, čaj, cestoviny, ryža. To sú veci, ktoré sa vždy dajú uvariť a skoro sa nepokazia. Samozrejme, hodí sa vždy aj niečo sladké, poteší to kohokoľvek.

- Bol si súčasťou poroty CreoCaritas – grantu, ktorý Bratislavská arcidiecézna charita vyhlasovala po jarnej Zbierke na charitu. Prihlásili sa rôzne projekty, ktoré majú túžbu pomáhať. Ide o prvý grant od charity, teda niečo nezvyčajné. Čo je pre teba charita? Máš hranicu, za ktorou táto pomoc už nie je charitou? 

Práve pri projekte CreoCaritas sme sa s kolegami o tom veľa rozprávali. Chceme týmto projektom ukázať, čo reálne charita je. Aký je charitný záber široký a obrovský. Nie je to len to, čo vo väčšine z nás charita evokuje, a to odložené oblečenie alebo nejaká strava. Pre mňa osobne je charita postoj života. Alebo postoj k životu samotnému. Ako názov samotný, grécke caritas, je jednoznačný a jasný. Láska tu proste žije a je jedno, či je to láska k človeku či životnému prostrediu, vytváraniu vzťahov v nejakej komunite, farnosti, spoločenstve. Možností, ako robiť charitu je naozaj veľa. To sme chceli ukázať aj v CreoCaritas. Vyzvať ľudí k nápaditosti. Byť kreatívni a vnímať v kreativite lásku.

- Hovorili sme síce o potravinovej a materiálnej pomoci, ale zdôrazňovali sme ľudskosť, všimnutie si vôbec človeka vedľa nás. Ty sa o to snažíš každý deň, tak daj bežným ľuďom návod, ako to urobiť.

Moja skúsenosť je, že keď hovoríme o chudobných, predstavíme si človeka bez domova. Niektorí nemusíme mať problém zastaviť sa na ulici a spýtať sa, ako sa majú, pozdraviť aj týchto ľudí, iní áno a ja to chápem. No myslím si, že tak ako je samotná charita široká, vnímať ľudskosť a ľudskú dôstojnosť môžeme rovnako široko v okolí, ktoré máme. Tam môžeme začať. 

Ak sme introvertnejšie typy, máme rodinu. Môžeme sa ozvať našim starým rodičom, tete, strýkovi a všimnúť si ich ľudské potreby. Ak je niekto extrovert, môže osloviť človeka na ulici. Či je to človek bez domova, ktorému môžem venovať pár minút svojho času, či je to človek pracujúci v obchode, ktorému sa viem milo prihovoriť. Ktokoľvek. Myslím si, že základom je pozrieť sa na druhého človeka tak, akoby som chcel, aby sa pozerali na mňa. Tak, ako by som chcel, aby sa niekto prihovoril ku mne. Inak to neviem vysvetliť, ale toto je spôsob, ktorý sa snažím robiť ja. V prvom rade vidieť veľkosť ľudskej osobnosti. Aj keď je to niekedy náročné.

Vypočuť celý rozhovor / Zapojte sa a prispejte na pomoc núdznym: charita.darujme.sk/zbierkanacharitu/.

Zdroj: Bratislavská arcidiecézna charita Mária Hvozdíková



( TK KBS, bach, mhv, ml; pz ) 20211125039   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]