Vatikán 11. októbra (RV) Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 10. októbra pozval pápež František veriacich urobiť si test svojej viery pomocou otázok, inšpirovaných evanjeliovým stretnutím Ježiša s bohatým mladíkom a jeho slovami: „Jedno ti ešte chýba“. V súvislosti so Svetovým dňom duševného zdravia vyzval k solidárnosti a pripomenul aj dve nové blahorečenia v Taliansku.

Po spoločnej modlitbe mariánskej antifóny a udelení požehnania dal pápež zatlieskať dvom novým blahoslaveným, pochádzajúcim z Talianska. Prvou je bl. Maria Llorença, ktorá v 16. storočí založila v Neapole nemocnicu pre nevyliečiteľne chorých v Neapole a komunitu kapucínskych klarisiek.

Druhým je diecézny kňaz bl. Francesco Mottola, zakladateľ mužskej i ženskej kongregácie oblátov a oblátok Božského Srdca, ktorý zomrel v roku 1969 v oblasti Kalábrie.

Svätý Otec dal do pozornosti Svetový deň duševného zdravia, pripadajúci na dátum 10. októbra:

„Chcem pripomenúť bratov a sestry s mentálnymi problémami a tiež obete samovrážd, ktorými sú neraz mladí ľudia. Modlime sa za nich a za ich rodiny, aby neboli ponechaní sami ani diskriminovaní, ale mali prijatie a oporu“.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná liturgia nám ponúka stretnutie medzi Ježišom a istým človekom, ktorý „mal veľký majetok“ (Mk 10,22) a ktorý sa zapísal do dejín ako „bohatý mladík“ (porov. Mt 19,20-22). Jeho meno nepoznáme. Markovo Evanjelium ho v skutočnosti nazýva „ktosi“, bez uvedenia jeho veku a mena, čo nám naznačuje, že sa v tom človeku môžeme vidieť všetci, ako v zrkadle. Jeho stretnutie s Ježišom nám teda umožňuje spraviť si test viery. Prečítaním daného úryvku si robím test svojej viery.

Ten ktosi začína otázkou: „Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (v. 17). Všimnime si slovesá, ktoré používa: povinnosť robiť – aby som obsiahol. Hľa, jeho nábožnosť: povinnosť, urobiť niečo, aby som niečo mal; „urobím niečo, aby som získal, čo potrebujem“. To je ale obchodný vzťah s Bohom, do ut des [lat. „dávam, aby si dal“]. Viera ale nie je chladný a mechanický rituál typu „musím–vykonám–získam“. Je to otázka slobody a lásky. Viera je otázkou slobody, otázkou lásky. Prvý test teda znie: Čo je pre mňa viera? Ak je to hlavne nutnosť alebo výmenné platidlo, tak potom sme mimo, lebo spása je dar a nie povinnosť, je zadarmo a nemožno si ju kúpiť. Prvú vec, ktorú musíme urobiť, je oslobodiť sa od komerčnej a mechanickej viery, ktorá vyvoláva falošný obraz o Bohu ako účtovníkovi, kontrolórovi, a nie otcovi. No veľakrát v živote môžeme zažiť práve takýto „komerčný“ vzťah viery: konám určitú vec preto, aby mi za to Boh niečo dal.

Ježiš - v druhom kroku - pomáha dotyčnému tým, že mu ponúka pravú tvár Boha. Text totiž hovorí „pozrel naňho s láskou“ (v. 21): takýto je Boh! Hľa, z čoho sa rodí i znovuzrodzuje viera: nie z nutnosti, nie z niečoho, čo treba urobiť alebo zaplatiť, ale z pohľadu lásky, ktorý máme prijať. Tak sa kresťanský život stáva krásnym, ak sa nezakladá na našich schopnostiach a na našich plánoch, ale ak stojí na Božom pohľade. Je tvoja viera, moja viera, unavená? Chceš ju oživiť? Tak hľadaj Boží pohľad: venuj sa adorácii, prijmi odpustenie v spovedi, zotrvaj pred Krížom. Skrátka, nechaj sa Ním milovať. Toto je začiatok viery: nechať sa milovať Tým, ktorý je otcom.

Po otázke a pohľade je tretím a posledným krokom pozvanie Ježiša, ktorý hovorí: „Jedno ti ešte chýba“. Čo také chýbalo tomu bohatému človeku? Dar, nezištnosť: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným“ (v. 21). To je to, čo možno chýba aj nám. Často robíme nevyhnutné minimum, zatiaľ čo Ježiš nás pozýva k maximu, aké je možné. Koľkokrát sa uspokojujeme so splnením povinností – prikázaní, nejakej modlitby a podobné aj ďalších vecí – zatiaľ čo Boh, ktorý nám dáva život, od nás žiada životný elán! V dnešnom Evanjeliu dobre vidieť tento prechod od povinnosti k daru: Ježiš začína od pripomenutia prikázaní: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!...“ a tak ďalej (v. 19), a prichádza k pozitívnej výzve: „Choď, predaj, rozdaj, nasleduj ma!“ (porov. v. 21). Viera sa nemôže obmedziť na „nie“, lebo kresťanský život je „áno“, áno lásky.

Drahí bratia a sestry, viera bez daru, viera bez nezištnosti je vierou nekompletnou, je vierou slabou, vierou chorou. Mohli by sme ju prirovnať k bohatému a výživnému jedlu, ktorému však chýba chuť, alebo k  viac-menej dobre hranému futbalovému zápasu, ale bez gólu: nie, takto to nejde, chýba tam „soľ“. Viera bez daru, bez nezištnosti, bez skutkov lásky, nakoniec robí človeka smutným: ako toho dotyčného z Evanjelia, ktorý napriek tomu, že sa na neho pozrel s láskou Ježiš osobne, vrátil sa domov „smutný“ a „so zarmútenou tvárou“ (porov. v. 22). Dnes si môžeme urobiť spytovanie: „V akom štádiu je moja viera? Žijem ju ako niečo mechanické, ako vzťah povinnosti, alebo ako záujem o Boha? Nezabúdam ju živiť tak, že prijímam Ježišov pohľad a jeho lásku?“ Nechajme Ježiša hľadieť na nás a milovať nás; vystavme sa Ježišovmu pohľadu a jeho láske. „A keď ma k sebe pritiahol, odpovedám mu s nezištnosťou, s veľkodušnosťou, celým srdcom?“

Panna Mária, ktorá Bohu povedala svoje totálne áno, áno bez ale – nie je ľahké povedať áno bez ale: Panna Mária tak urobila, áno bez ale – nech nám dá zakúsiť krásu toho, keď sa zo života spraví dar.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)