[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 21. 10. 2021   Meniny má Uršuľa       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František na Slovensku
SDM 2023 Lisabon
Synoda 2021-23
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast
[apple]

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Príhovor pápeža k veriacim diecézy Ríma na tému synodality
P:3, 07. 10. 2021 13:15, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 7. októbra (RV) Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka veriacim Rímskej diecézy v rámci prípravy na otvorenie synodálnej cesty. Predniesol ho v sobotu 18. septembra 2021 v Aule Pavla VI. pri stretnutí s niekoľkými tisíckami zástupcov rozličných zložiek diecézneho spoločenstva, za účasti vikára kard. Angela De Donatisa a pomocných biskupov Rímskej diecézy.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ako viete – nie je to žiadna novinka! – začína sa synodálny proces, cesta, na ktorej sa celá Cirkev bude zaoberať témou: „Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia“: tri piliere. Naplánované sú tri fázy, ktoré sa uskutočnia od októbra 2021 do októbra 2023. Tento proces sa chápe ako dynamika vzájomného počúvania. Toto by som chcel zdôrazniť: dynamika vzájomného počúvania, prebiehajúceho na všetkých úrovniach Cirkvi a zahŕňajúceho celý Boží ľud. Kardinál vikár a pomocní biskupi sa musia navzájom počúvať, kňazi sa musia počúvať, rehoľníci sa musia počúvať, laici sa musia počúvať. A potom sa musia počúvať všetci navzájom. Počúvať; hovoriť a počúvať. Nejde o to zbierať názory, nie. Nejde tu o akýsi prieskum, ale o počúvanie Ducha Svätého, ako o tom čítame v Zjaveniach apoštola Jána„Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (2, 7). Mať uši, počúvať, to je prvá úloha. Teda počúvať Boží hlas, zachytiť jeho prítomnosť, zachytiť jeho vanutie a dych života. Prorok Eliáš zistil, že Boh je vždy Bohom prekvapení, dokonca aj v tom, ako prechádza okolo nás a dáva o sebe vedieť:

„Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom“ (1 Kr19, 11 – 13).

Takto hovorí Boh. Na takýto „lahodný šum“ – ktorý  niektorí exegéti interpretujú aj ako „jemný hlas ticha“ a iní zasa ako „vlákno zvučného ticha“ – musíme pripraviť naše uši, aby sme boli schopní počuť tento Boží vánok.

Prvá etapa synodálneho procesu (od októbra 2021 do apríla 2022) sa týka jednotlivých diecéz. A preto som tu ako váš biskup, aby som vám povedal, prečo je také dôležité, aby sa diecéza Ríma s presvedčením zapojila do tohto procesu. Bola by to hanba, keby sa k tomu pápežova diecéza nezaviazala, či nie? Hanba pre pápeža a tiež pre vás.

Téma synodality totiž nepredstavuje len jednu stať z ekleziológie a už vôbec to nie je len módna novinka, slogan alebo nový termín, ktorý treba používať a využívať na našich stretnutiach. Nie! Synodalita značí samotnú povahu Cirkvi, jej podobu, jej štýl, jej misiu. A preto keď hovoríme o synodálnej Cirkvi, nemáme na mysli len jeden prívlastok spomedzi iných, akýsi spôsob myslenia, ku ktorému existujú alternatívy. A nehovorím to na základe určitého konkrétneho teologického názoru, ani to nie je len môj osobný názor, ale vychádzam z toho, čo môžeme považovať za prvý a najdôležitejší manuál ekleziológie, teda zo Skutkov apoštolov.

Slovo „synoda“ obsahuje všetko, čo potrebujeme pochopiť : „spoločné kráčanie“. Kniha Skutky apoštolov predstavuje dejiny takejto cesty, ktorá začína v Jeruzaleme, prechádza cez Samáriu a Júdeu, pokračuje v oblastiach Sýrie a Malej Ázie, teda v Grécku, a končí v Ríme. Táto cesta predstavuje dejiny, v ktorých spoločne kráča Božie slovo a ľudia, ktorí sa na toto slovo vo viere obracajú. Božie Slovo kráča s nami. Pritom sú všetci protagonistami a nikoho nemožno považovať len za komparzistu. Toto treba dobre pochopiť: všetci sú protagonistami. Už nie je protagonistom pápež, kardinál vikár, pomocní biskupi. Nie, všetci sme protagonisti a nikoho nemožno považovať len za komparzistu. Cirkevné úrady sa vtedy ešte považovali za skutočnú službu. A autorita sa rodila z počúvania Božieho hlasu a ľudí – nikdy nie oddelene – čo držalo tých, čo ju počúvali „pri zemi“: na dne života, ktorému bolo treba slúžiť s láskou a vierou.

No tieto dejiny nie sú pohybom len preto, že prechádzajú cez rôzne geografické miesta. Vyjadrujú neustály vnútorný nepokoj. Toto je kľúčové slovo: vnútorný nepokoj. Ak kresťan nepociťuje tento vnútorný nepokoj, ak ním nežije, niečo mu chýba. A tento vnútorný nepokoj pramení zo samotnej viery a vyzýva nás, aby sme zvážili, čo je možné robiť lepšie, čo treba zachovať a čo zmeniť. Tieto dejiny nás učia, že nemôže byť pre Cirkev dobré, ak sa nehýbe (porov. Evangelii gaudium, 23). Pohyb vyplýva z poslušnosti voči Duchu Svätému, ktorý je režisérom týchto dejín, ktorých sme všetci protagonistami – nepokojnými, teda nikdy nie nehybnými.

Peter a Pavol nie sú len dvaja ľudia s ich vlastným charakterom, sú to postavy zasadené do horizontu, ktorý ich presahuje. Sú schopní prehodnocovať seba samých vo vzťahu k tomu, čo sa deje, sú svedkami impulzu, ktorý ich uvádza do krízy – ďalší výraz, ktorý si treba vždy pamätať: uviesť do krízy – a vedie k odvahe, otázkam, zmene názoru, omylom a poučeniu sa z nich, najmä však k nádeji, napriek ťažkostiam. Sú to učeníci Ducha Svätého, ktorý im umožňuje objavovať geografiu Božej spásy, keď otvára dvere a okná, búra múry, láme reťaze a uvoľňuje hranice. Vtedy môže byť nutné odísť, zmeniť cestu, prekonať presvedčenia, ktoré nás zdržiavajú a bránia nám pohnúť sa a spoločne kráčať.

Ducha Svätého môžeme vidieť ako toho, ktorý pohne Petra, napriek jeho váhaniu, aby išiel do domu pohanského stotníka Kornélia. Spomeňte si: Peter mal videnia, ktoré ho rozrušilo a v ktorom bol vyzvaný, aby jedol veci považované za nečisté. Napriek uisteniu, že to, čo Boh očistí, už nemá považovať za nečisté, zostal zmätený. Snažil sa to pochopiť a tu zrazu prichádzajú muži, ktorých poslal Kornélius. Aj on mal videnie, v ktorom prijal posolstvo. Bol to rímsky dôstojník, zbožný, sympatizujúci s judaizmom, ale ešte nie natoľko, aby sa stal naplno židom alebo kresťanom: nijaká náboženská „colnica“ by mu nedovolila prejsť. Bol pohanom, a predsa mu bolo zjavené, že jeho modlitby sa dostali k Bohu a že má niekoho poslať k Petrovi, aby mu povedal, nech príde do jeho domu. V tejto zablokovanej situácii – keď je na jednej strane Peter s jeho pochybnosťami a na druhej Kornélius, čakajúci v tieňovej zóne – je to práve Duch Svätý, kto rozpúšťa Petrov odpor a otvára novú stránku misií. Takto sa pohybuje Duch: práve takto. Stretnutie týchto dvoch ľudí spečatí jedna z najkrajších viet kresťanstva. Kornélius mu vyšiel v ústrety, vrhol sa mu k nohám, ale Peter ho zdvihol a hovorí mu: „Vstaň, aj ja som len človek!“ (Sk 10, 26). A toto hovoríme všetci: „Ja som muž, ja žena, sme ľudia“. A musíme to povedať všetci, aj biskupi, my všetci: „Vstaň, aj ja som len človek“. A text zdôrazňuje, že potom sa s ním dôverne rozprával (porov. v. 27).

Kresťanstvo musí byť vždy ľudské, poľudšťujúce, zmierovať rozdiely a vzdialenosti premieňať na blízkosť, dôvernosť. Jedným zlom v Cirkvi, ba dokonca zvrátenosťou, je klerikalizmus, ktorý oddeľuje kňaza, biskupa od ľudí. Biskup a kňaz oddelený od ľudí je úradník, nie pastier. Sv. Pavol VI. rád citoval Terenciov výrok: „Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie“. Stretnutie Petra s Kornéliom vyriešilo problém a podporilo rozhodnutie slobodne kázať pohanom, v presvedčení – to sú Petrove slová – „že Boh nenadŕža nikomu“ (Sk 10, 34). V Božom mene nemožno nikoho diskriminovať. A diskriminácia je hriechom aj v našich radoch: „my sme čistí, my sme vyvolení, my sme z toho hnutia, ktoré vie všetko, my sme...“. Nie. Sme Cirkvou všetci spolu.

Ako vidíte, nemôžeme pochopiť „katolíckosť“ bez odvolania sa na toto široké, pohostinné pole, ktoré nikdy nemá vyznačené hranice. Byť Cirkvou znamená byť na ceste vstupujúcej do tejto Božej šírky. Keď sa vrátime k Skutkom apoštolov, sú tu ďalej problémy s organizovaním rastúceho množstva kresťanov a predovšetkým so zabezpečovaním potrieb chudobných. Niektorí poukazovali na to, že vdovy sú zanedbávané. Spôsob, akým možno nájsť riešenie, spočíva v tom, že sa učeníci zhromaždia a spoločne rozhodnú o ustanovení siedmich mužov, ktorí sa budú naplno venovať diakonii, službe pri stoloch (Sk 6, 1 – 7). A takto – s rozlišovaním, s potrebami, s realitou života a silou Ducha – ide Cirkev vpred, kráča spoločne, je synodálna. Ale vždy je tu Duch ako významný protagonista Cirkvi.

Okrem toho tu vidíme aj konfrontáciu rôznych pohľadov a očakávaní. Preto by sme sa nemali obávať, keď sa to deje i dnes. Želám si, aby sme aj my mohli takto diskutovať! To sú znaky poslušnosti a otvorenosti voči Duchu. Môže to viesť aj k stretom, ktoré dosiahnu dramatické rozmery, ako sa to stalo, keď išlo o problém obriezky pohanov, až po rozhodnutie tzv. Jeruzalemského koncilu, prvého koncilu. A deje sa to aj dnes. Existuje totiž istý strnulý spôsob posudzovania okolností, ktorým sa umŕtvuje Božia makrothymía, teda trpezlivosť Božieho pohľadu, živeného hlbokými, širokými a ďalekými víziami: Boh vidí ďaleko, Boh sa neponáhľa. Takáto strnulosť je ďalšou zvrátenosťou, ktorá je hriechom proti Božej trpezlivosti, hriechom proti tejto Božej zvrchovanosti. Aj dnes sa to deje.

V tom čase sa stalo toto: niektorí konvertiti zo židovstva vo svojej sebastrednosti verili, že bez podriadenia sa Mojžišovmu zákonu nie je možná spása. Protirečil im však Pavol, ktorý hlásal spásu priamo v Ježišovom mene. Postaviť sa proti jeho konaniu by ohrozilo prijatie pohanov, ktorí sa medzičasom začali obracať. Apoštoli a starší preto poslali Pavla a Barnabáša do Jeruzalema. Nebolo to ľahké: tieto dva postoje ohľadom danej otázky sa zdali byť nezlučiteľné, preto sa dlho diskutovalo. Išlo o to, uznať, že Boh pôsobí slobodne a neexistujú nijaké prekážky, ktoré by mu mohli zabrániť dostať sa k srdciam ľudí, nech by bol ich predchádzajúci morálny či náboženský stav akýkoľvek.

Patovú situáciu pomohlo odblokovať uznanie istého faktu. Spočíval v tom, že „Boh, ktorý pozná srdcia“ – teda tento kardiodiagnostik, ktorý pozná srdcia – sám vydal svedectvo v prospech toho, aby mohli byť pohania pripustení ku spáse, „keď im dal Ducha Svätého tak ako nám“ (Sk 15, 8). Tak prevážilo rešpektovanie citlivosti oboch strán a došlo k zmiereniu extrémnych postojov. Skúsenosť Petra s Kornéliom bola veľmi cenná: preto v záverečnom dokumente nachádzame svedectvo o hlavnej úlohe Ducha Svätého na tejto ceste rozhodovania, a o múdrosti, ktorá stále dokáže inšpirovať: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ (Sk 15, 28). „My“: na tejto synode sa vydáme na cestu, aby sme mohli povedať „Duch Svätý a my“, aby ste boli v neustálom dialógu medzi sebou pod vplyvom Ducha Svätého a tiež v dialógu s Duchom Svätým. Nezabudnite na toto vyjadrenie: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ – teda Duchu Svätému a nám sa to zdalo dobré. O to by vám malo ísť na tejto synodálnej ceste, takto sa môcť vyjadrovať. Ak tam nebude Duch, bude to diecézny parlament, nie synoda. Neorganizujeme diecézny parlament, nerobíme prieskum o tom alebo o onom, nie. Sme na ceste vzájomného počúvania a počúvania Ducha Svätého, diskutovania a aj diskusie s Duchom Svätým, čo je spôsob modlitby.

„Duch Svätý a my“. Stále je tu však pokušenie konať sami a tak prezentovať istú náhradnú ekleziológiu – je veľa takých náhradných ekleziológií – akoby po svojom nanebovstúpení Pán zanechal prázdno, ktoré treba zaplniť, a my ho zaplníme. Nie, Pán nám zanechal svojho Ducha! Ježišove slová sú jasné: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky [... ] Nenechám vás ako siroty“ (Jn 14, 16.18). Uskutočnením tohto prisľúbenia sa Cirkev stáva sviatosťou, ako sa píše v Lumen gentium 1: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“. Táto veta, ktorá zhŕňa svedectvo Jeruzalemského koncilu, vyvracia postoje tých, čo sa vytrvalo snažia zaujať miesto Boha, keď chcú Cirkev utvárať podľa vlastných kultúrnych a historických presvedčení, vnucujúc jej ozbrojené hranice, colnice pripisujúce vinu, duchovnosť rúhajúcu sa bezodplatnosti Božieho angažovaného pôsobenia. Keď Cirkev slovami i skutkami svedčí o nepodmienečnej Božej lásky, o jeho pohostinnej šírke, potom skutočne vyjadruje svoj katolícky charakter. A je vnútorne i navonok nútená prekračovať priestor i čas. Podnet k takému konaniu a schopnosť takto konať pochádza od Ducha: „...ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk1, 8). Dostanete silu Ducha Svätého, aby ste mu boli svedkami: toto je cesta nás ako Cirkvi, a my budeme Cirkvou, ak pôjdeme po tejto ceste.

Synodálna Cirkev je označenie Cirkvi ako sviatosti tohto prisľúbenia – že Duch bude s nami – a prejavuje sa tým, že pestujeme blízkosť s Duchom Svätým a s budúcim svetom. Stále sa budú viesť diskusie, vďaka Bohu, ale riešenia treba hľadať tak, že dáme slovo Bohu a jeho hlasu uprostred nás; že sa budeme modliť a otvoríme oči pre všetko, čo nás obklopuje; že budeme viesť život verný evanjeliu; že budeme skúmať Zjavenie podľa pútnickej hermeneutiky, ktorá dokáže chrániť túto cestu započatú v Skutkoch apoštolov. A toto je dôležité: spôsob, akým chápeme, interpretujeme. Pútnická hermeneutika značí hermenuetiku na ceste. Na ceste, ktorá sa začala po koncile? Nie. Začala sa s prvými apoštolmi a pokračuje. Keď sa Cirkev zastaví, nie je viac Cirkvou, ale je len pekným zbožným spolkom, pretože zablokovala Ducha Svätého. Pútnická hermeneutika, ktorá dokáže ustrážiť cestu započatú v Skutkoch apoštolov. Inak by ponížila Ducha Svätého. Gustav Mahler už oveľa skôr hovoril, že vernosť tradícii nespočíva v uctievaní popola, ale v uchovávaní ohňa. Pýtam sa vás: „Prv ako nastúpite na túto synodálnu cestu, k čomu viac inklinujete: k uctievaniu popola Cirkvi, teda vášho združenia, skupiny, alebo k uchovávaniu ohňa? Ste náchylnejší adorovať vaše záležitosti, ktoré vás uzatvárajú – ja som Peter, ja som Pavol, ja som z tohto združenia, ja z iného, ja som kňaz, ja biskup – alebo sa cítite povolaní uchovávať oheň Ducha? Gustáv Mahler bol významný skladateľ, ale aj múdry učiteľ, keď takto rozmýšľal. V Dei Verbum, citujúc List Hebrejom, sa píše: „Takto Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s nevestou svojho milovaného Syna“. Veľmi výstižne to formuloval sv. Vincent Lérinský, ktorý prirovnáva rastúceho človeka a Tradíciu, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu a ktorý tvrdí, že nie je možné zachovať „poklad viery“ bez toho, aby sa rozvíjal – „upevňoval rokmi, rozvíjal časom a prehlboval vekom“ (Commonitorium primum, 23, 9: „ut annis consolideturdilatetur temporesublimetur aetate”). To je štýl našej cesty, lebo to, čo sa nehýbe, je ako voda. Teologické skutočnosti sú ako voda: ak voda netečie, stuchne a prvá začína hniť. Stuchnutá Cirkev začína byť prehnitá.

Pozrite, ako sa naša Tradícia podobá kysnúcemu cestu. Je to realita, ktorá kvasí, kde môžeme vidieť rast. A v tomto kysnúcom ceste je spoločenstvo, ktoré sa realizuje v pohybe: spoločným kráčaním sa utvára skutočné spoločenstvo. Na pomoc nám opäť prichádza kniha Skutky apoštolov, aby nám ukázala, že spoločenstvo nepotláča rozdiely. Turíce priniesli prekvapenie, že rôzne jazyky nie sú na prekážku: napriek tomu, že si boli navzájom cudzincami, vďaka pôsobeniu Ducha každý „ich počul vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sa narodil“ (porov. Sk 2, 8). Ide o to, cítiť sa ako doma, hoci odlišní, no solidárni na ceste. Prepáčte mi, že tak dlho rozprávam, ale synoda je vážna vec, a preto som si dovolil toľko hovoriť...

Keď sa vrátim k synodálnemu procesu, diecézna fáza je veľmi dôležitá, pretože sa v nej počúvajú všetci pokrstení, ktorí sú subjektom neomylného sensus fidei in credendo. Existuje veľký odpor voči prekonaniu obrazu Cirkvi striktne rozdelenej na jej predstaviteľov a podriadených, na tých, čo učia a ktorí sa musia učiť, pričom sa zabúda na to, že Boh rád prevracia tieto pozície: „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“ (Lk 1, 52), ako povedala Mária. Spoločné kráčanie nachádza svoju líniu skôr v horizontálnom ako vertikálnom smere. Synodálna Cirkev však znovu odkrýva horizont, z ktorého vychádza slnko – Kristus. Stavanie hierarchických monumentov znamená zakrývať ho. Pastieri kráčajú s ľudom: my pastieri kráčame s ľudom, niekedy pred ním, niekedy uprostred a niekedy za ním. Dobrý pastier sa takto musí pohybovať: vpredu, aby viedol, uprostred, aby povzbudzoval a nezabudol na pach oviec, vzadu, pretože ľud má tiež „čuch“. Má čuch, ktorým vie nájsť nové smery cesty alebo stratenú cestu. Toto chcem zdôrazniť. A tiež biskupom a kňazom diecézy, nech sa na ich synodálnej ceste pýtajú: „Som schopný ísť, hýbať sa vpredu, uprostred a vzadu, alebo len sedím na katedre, s mitrou a berlou?“ Ide o pastierov, o pastierov, nie o stádo: stádo vie, že sme pastieri, stádo pozná rozdiel. Vpredu, aby som ukazoval cestu, uprostred, aby som počul, čo cíti ľud, a vzadu, aby som pomáhal tým, čo trochu zaostávajú, a aby som ľudu umožnil, nech svojím čuchom trochu zacíti, kde sú najlepšie bylinky.

Sensus fidei dáva všetkým účasť na rovnakej dôstojnosti a na prorockom úrade Ježiša Krista (porov. Lumen gentium, 34 – 35), aby tak mohli rozlišovať, aké sú cesty evanjelia v súčasnosti. To je ten „čuch“ oviec. Avšak buďme opatrní, lebo v dejinách spásy sme s ohľadom na Pastiera, ktorým je Pán, všetci ovcami. Tento obraz nám ponúka pochopiť dva rozmery, ktoré prispievajú k tomuto „čuchu“. Jeden je osobný a druhý komunitný: sme ovce a sme súčasťou stáda, ktoré v tomto prípade reprezentuje Cirkev. Keď sa modlíme breviár, Liturgiu hodín, v De pastoribus od sv. Augustína čítame: „S vami som ovca, pre vás som pastier“. Tieto dva aspekty, osobný a cirkevný sú neoddeliteľné: nemôže existovať sensus fidei bez účasti na živote Cirkvi. Táto účasť však nie je len katolíckym aktivizmom, ale musí byť predovšetkým „cítením“, ktoré sa živí z „Kristovho zmýšľania“ (porov. Flp 2, 5).

Praktizovanie sensus fidei nemôže byť redukované na komunikáciu a konfrontáciu názorov, ktoré môžeme mať na tú či onú tému, na ten či onen aspekt učenia, alebo na to či ono pravidlo disciplíny. Nie, toto sú nástroje, sú to slovné vyjadrenia, dogmatické alebo disciplinárne vyjadrenia. Ale nesmie prevládnuť myšlienka rozlišovania medzi väčšinou a menšinou: toto robí parlament. Koľko ráz sa „zavrhnutí“ stali „uholným kameňom“ (porov. Ž 118, 22; Mt 21, 42) a ďalekí „blízkymi“ (Ef 2, 13). Marginalizovaní, chudobní, tí, čo stratili akúkoľvek nádej, boli vyvolení ako sviatosť Krista (porov. Mt 25, 31 – 46). Takáto je Cirkev. A keď sa niektoré skupiny chceli viac odlíšiť, tieto skupiny vždy skončili zle, dokonca aj v popieraní spásy, v herézach. Spomeňme si na tie herézy, ktoré tvrdili, že posunú Cirkev vpred, ako napríklad pelagianizmus a potom jansenizmus. Každá heréza skončila zle. Gnosticizmus a pelagianizmus sú trvalými pokušeniami v Cirkvi. Tak veľmi sa, oprávnene, staráme, aby na liturgických slávnostiach bolo všetko dôstojné, a je to dobré – hoci často napokon uspokojíme len sami seba. Ale sv. Ján Zlatoústy nás napomína: „Chceš si uctiť Kristovo telo? Nedovoľ, aby sa stalo objektom pohŕdania v jeho údoch, t.j. v chudobných, ktorí nemajú šaty, aby sa zahalili. Neuctievaj ho tu v chráme hodvábnymi látkami, pokým vonku ho zanedbávaš, keď trpí zimou a nahotou. Ten, ktorý povedal: ,Toto je moje teloʻ, potvrdiac fakt slovami, povedal tiež ,bol som hladný, a nedali ste mi jesťʻ a ,čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobiliʻ“ (Homílie o Matúšovom evanjeliu, 50, 3).

„Ale Otče, čo to hovoríte? Chudobní, žobráci, narkomani, všetci títo, čo ich spoločnosť zavrhuje, sú súčasťou synody?“. Áno drahý môj, drahá moja, nehovorím to ja, hovorí to Pán: sú súčasťou Cirkvi. Až do takej miery, že ak im nezavoláš, ak vidíš možnosť, alebo ak za nimi neprídeš, aby si s nimi chvíľu pobudol – aby si počul, nie čo hovoria, ale čo cítia, dokonca aj urážky, ktorými ťa počastujú – nebudeš dobre robiť synodu. Synoda znamená koniec hraniciam, zahŕňa všetkých. Synoda znamená aj vytvorenie dialógu o našej biede, biede, ktorou trpím ja, váš biskup, o biedach pomocných biskupov, o biedach kňazov a laikov, ako aj tých, čo patria do nejakých združení; vezmite všetky tieto biedy! Ak však nezapojíme aj týchto „biednych“ spoločnosti, týchto odvrhnutých, nikdy nebudeme schopní prevziať zodpovednosť za svoje biedy. A toto je dôležité: aby sa v dialógu mohli vynoriť našej vlastné biedy, bez ich ospravedlňovania. Nemajte strach!

Je potrebné cítiť, že sme súčasťou jedného veľkého ľudu, ktorý je adresátom Božích prisľúbení, otvorených do budúcnosti spojenej s očakávaním, že každý sa bude môcť zúčastniť na hostine, ktorú Boh pripraví pre všetky národy (porov. Iz 25, 6). Tu by som chcel upresniť, že aj pri koncepte „Božieho ľudu“ sa môžu vyskytnúť rigidné a protichodné hermeneutické vysvetlenia, ktoré ostávajú v zajatí myšlienky výnimočnosti, privilégia, ako sa to deje pri výklade pojmu „vyvolenie“, ktorý proroci korigovali a naznačili, ako ho treba správne chápať. Nejde o privilégium – byť Božím ľudom – ale o dar, ktorý keď niekto dostane... pre seba? Nie! Pre všetkých. Dar je na to, aby sa daroval ďalej: toto je povolanie. Je to dar, ktorý každý dostáva pre všetkých, ktorí sme my prijali pre ostatných, je to dar a tiež zodpovednosť. Zodpovednosť svedčiť skutkami a nie len slovami o Božích zázrakoch, ktoré keď ľudia spoznajú, pomôžu im objaviť, že Boh existuje, a prijať jeho spásu.

Vyvolenie je dar. A tu je otázka: môj kresťanský život, moje kresťanské vyznanie, ako ho darujem, ako ho dávam ďalej? Univerzálna spásna Božia vôľa sa v dejinách ponúka celému ľudstvu prostredníctvom vtelenia jeho Syna, aby sa všetci prostredníctvom Cirkvi mohli stať jeho deťmi, a navzájom bratmi a sestrami. A takto sa deje univerzálne zmierenie medzi Bohom a ľudstvom, tá jednota celého ľudského rodu, ktorej je Cirkev znakom a nástrojom (porov. Lumen gentium, 1). Už pred Druhým vatikánskym koncilom dozrela úvaha, vypracovaná na základe dôkladného štúdia otcov, že Boží ľud sa usiluje o uskutočnenie Božieho kráľovstva, o jednotu ľudského rodu, Bohom stvoreného a milovaného. A Cirkev, ako ju poznáme a prežívame v apoštolskej postupnosti, táto Cirkev musí cítiť vzťah k tomuto univerzálnemu vyvoleniu, a preto musí plniť svoje poslanie. V tomto duchu som napísal encykliku Fratelli tutti. Cirkev, ako povedal sv. Pavol VI., je učiteľkou ľudskosti a jej cieľom je stať sa dnes školou bratstva.

Prečo vám to všetko hovorím? Pretože na synodálnej ceste musíme pri počúvaní brať do úvahy sensus fidei, ale nesmieme prehliadať všetky tie „predtuchy“, ktoré sa konkrétne prejavia tam, kde by sme ich nečakali: môže totiž existovať „čuch bez občianstva“, no nie je preto menej efektívny. Duch Svätý vo svojej slobode nepozná hranice a nenechá sa obmedzovať ani nijakou príslušnosťou. Ak je farnosť domovom všetkých v danej štvrti, nie exkluzívnym klubom, potom vám odporúčam: nechajte otvorené dvere a okná, neobmedzte sa na to, že budete brať do úvahy len tých, čo chodia do kostola a zmýšľajú ako vy – čo je len 3, 4 alebo 5%, no nie viac. Dovoľte vstúpiť všetkým... Dovoľte sebe samým ísť im v ústrety, aby vám kládli otázky. Nech sú ich otázky, vašimi otázkami. Dovoľte, aby ste kráčali spoločne: Duch Svätý vás povedie, majte dôveru v Ducha. Nebojte sa vstúpiť do dialógu a nechajte sa ním vyrušiť: je to dialóg spásy.

Nech nie ste rozčarovaní, pripravte sa na prekvapenia. V Knihe Numeri (kap. 22) je jeden príbeh, v ktorom sa hovorí o oslici, ktorá sa stane Božou prorokyňou. Židia sú na konci svojej dlhej cesty, ktorá ich vedie do zasľúbenej zeme. Ich prechod cez moabskú krajinu vystraší jej kráľa Balaka, ktorý sa v nádeji, že sa vyhne vojne, spolieha na moc veštca Baláma, že zastaví tento ľud. Veštec, svojím spôsobom veriaci, sa pýta Boha, čo má urobiť. Boh mu hovorí, aby nešiel s kráľom – ktorý však na tom trvá – a tak sa napokon podvolí a sadne na oslicu, aby splnil príkaz. Ale oslica zíde z cesty, lebo uvidí anjela s vytaseným mečom, ktorý tam stojí na znak Božieho nesúhlasu. Balám ju ťahá, bije, no nedokáže ju prinútiť vrátiť sa na cestu. Až kým napokon oslica nezačne hovoriť a viesť s ním dialóg, ktorý veštcovi otvorí oči a vďaka ktorému sa jeho poslanie spojené s preklínaním a smrťou zmení na poslanie požehnávania a života.

Tento príbeh nás učí dôverovať Duchu Svätému, že neustále umožňuje, aby sme počuli jeho hlas. Aj oslica sa môže stať Božím hlasom, otvoriť nám oči a zmeniť naše chybné smerovanie. Ak to môže urobiť oslica, o čo viac niekto pokrstený, kňaz, biskup, pápež. Stačí dôverovať Duchu Svätému, že používa všetky stvorenia, aby k nám prehovoril: žiada od nás len to, aby sme si vyčistili uši, aby sme dobre počuli.

Prišiel som vás povzbudiť, aby ste vzali tento synodálny proces vážne, a chcem vám povedať, že Duch Svätý vás potrebuje. A to je pravda: Duch Svätý nás potrebuje. Počúvajte ho počúvajúc sa navzájom. Nenechajte nikoho mimo alebo vzadu. Pre Rímskú diecézu i pre celú Cirkev bude dobré, aby sa neposilňovala len reformovaním štruktúr – to je veľký klam! – dávaním pokynov, dávaním duchovných cvičení a prednášok, alebo prostredníctvom smerníc a programov. To je dobré, ale ako súčasť niečoho iného: ak Cirkev objaví, že je ľudom, ktorý chce kráčať spoločne, medzi sebou navzájom i s ľudstvom. Ľudom, tým z Ríma, ktorý zahŕňa pestrosť všetkých národov a všetkých stavov: aké mimoriadne bohatstvo je v celej tejto rozmanitosti! No netreba ostať pri tých 3 – 4%, ktoré predstavujú tí, čo sú nám najbližšie, ale treba ísť ďalej, aby sme počuli aj iných, ktorí nás niekedy možno urážajú, posielajú preč, no je nevyhnutné počúvať, čo si myslia bez toho, aby sme im chceli vnucovať svoje: nechajme, nech k nám Duch prehovorí.

V tomto čase pandémie nás Pán vedie k tomu, aby bola misia Cirkvi sviatosťou starostlivosti. Svet volá o pomoc, ukázal svoju zraniteľnosť: svet potrebuje starostlivosť.

Odvahu a vpred! Vďaka!

(Preklad: KBS, Mária Spišiaková)



( TK KBS, RV, KBS, ms; rp ) 20211007052   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]