[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 09. 12. 2021   Meniny má Izabela       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  december  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  Top témy
Všetky
Synoda 2021-23
Pápež František na Cypre a v Grécku
SDM 2023 Lisabon
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Apoštolský nuncius na Slovensku Ottonello oslávil 75. narodeniny  
P:3, 31. 08. 2021 16:10, DOM



Foto: Apoštolská nunciatúra


Bratislava 31. augusta (TK KBS) Apoštolský nuncius na Slovensku Giacomo Guido Ottonello oslávil 75. narodeniny. Pri príležitosti jubilea slávil ďakovnú svätú omšu s kňazmi a biskupmi na Apoštolskej nunciatúre v Bratislave. Pri tejto príležitosti prinášame výber z myšlienok, s ktorými sa prítomným prihovoril arcibiskup Ottonelo. 

BIskup Nunciatura

Zo všetkých hodín dňa je táto najkrajšia a ďakujem Bohu, že mi umožnil dožiť sa svojho večera.
Nenarodili sme sa na to, aby sme zomreli, ale aby sme žili aj po smrti.
No ak sa pozrieme dozadu, zostaneme stále viac prekvapení, že sme ešte nažive.
A mŕtvych, ktorých sme spoznali, keď boli živí, je už viac ako živých, ktorí budú zajtra mŕtvi...
A sú aj niektorí, ktorí nás opustili ešte skoro ráno.
Zdalo sa, že k nám zostúpili omylom.
Len čo to pochopili, vrátili sa späť; iste, niekto ich z diaľky zavolal.
Duše tých, ktorí zomierajú mladí, vidia veci, ktoré my nevidíme.
Príliš veľa životov sa končí skoro ráno, nemohli sa rozvinúť ani do kvetu ani do plodu.
Iné sú odrezané na pravé poludnie a nemali čas zožať zrno, zasiate s radosťou.
Ďalší nám boli nasilu vytrhnutí: boli našou radosťou a svetlom, ale uvedomili sme si to príliš neskoro!
Nikdy by sme si neboli mysleli, že odídu tak skoro a v ilúzii, že sme veční, sme šťastní bežali v ústrety životu.
Niektorí sa nedožijú svojho večera.
Odišli bez toho, aby sa zastavili v pokoji súmraku. Dosiahli už svoje miesto za hranicami života, v Pánovom svetle, a nechali nás na prašnej ceste...
Kráčame.
Spoznáme iné chodníky a námahy. A občas budeme myslieť na tých, ktorí prešli po tej istej ceste pred nami.
Jar a leto už prešli.
Jeseň napreduje a je v nej veľká sladkosť a pokojná nostalgia v srdci.
Život prešiel príliš rýchlo a srdce prekypuje skúsenosťami, ktoré nikomu neposlúžia.
Každý sám stojí na srdci zeme preniknutý lúčom slnka:
a  hneď je večer. (Salvatore Quasimodo)
No jednako, nikdy sa mi nezdalo, že som natoľko rozumel životu ako v tento môj večer, ktorý prichádza.
A porozumel som tiež, snáď, že najväčšia radosť je zabúdať na seba.
Život plynie ako rieka, ktorá obmýva tie isté brehy:
Voda sa obnovuje, ale ústie rieky zostáva.
Šťastie je tieňom, ktorý nás stále nasleduje a horizontom, ktorý sa nikdy nedosiahne.
Lepšie je pracovať pre šťastie druhých:
je to jediný spôsob, ako ho vlastniť.
Seneka nachádzal tieto horizonty dokonca aj v starobe, keď písal Luciliovi: „objímme starobu, milujme ju. Je plná radosti pre toho, ktorý ju vie využiť.“
Neoplakávaj ráno, lebo sa už na teba usmialo.
Nezáviď poludniu, lebo si sa už potešil z jeho slnka, ale ochutnaj sladkosť večera bez zbytočných výčitiek.
Nežiadaj od toho, ktorý ešte môže bežať, aby kráčal tvojím krokom.
Neukazuj stoličku tomu, čo chce ostať stáť, ale posudzuj každú stránku a každé úsilie podľa hodiny dňa.
Nebuď prísny na chyby iných, zabúdajúc na tie svoje, ale pozeraj sa zhovievavo na toho, kto chybuje a padá, lebo vieš, čo znamená dostať sa až k večeru.
Goethe hovoril: „Stačí sa dožiť staroby, aby sme sa stali viac zhovievaví; nevidím robiť takú chybu, ktorú by som nespravil aj ja“.
Použi múdrosť nie na to, aby si udrel, ale aby si bránil; nie na odsúdenie, ale na odpustenie.
A keď zložíš egoizmus, pýchu, netrpezlivosť a ambície, ako bremená, ktoré spomaľovali cestu, pozri sa na krátky úsek cesty, ktorý ťa ešte čaká a povedz každému, že za každým chodníkom sa otvára horizont.
Veľká radosť večera je, že ešte dáva istotu zajtrajška.
Treba teda v akomkoľvek veku milovať život pre tú radosť a bolesť, ktorú nám môže vždy dať. Ale snáď viac pre tú bolesť.
Radosť pomíňa zbieraním a bolesť zasievaním a až večer nachádzame pole bez úrody alebo bohaté na úrodu. 
Pozbierajme teda radostné aj bolestné dni s rovnakým duchom, lebo život je spev a striedanie strof. Naviac vedzme, že v každom období je nejaký boj: menia sa len vetry, podľa hodín.
Vedzme tiež, že treba bojovať až do konca.
Všetko pomíňa a všetko znova začína.
Každý deň nám prináša lásku a boj.
Život je boj, ktorý sa obnovuje, napriek veku a udalostiam.
Ale od človeka sa nepožaduje vyhrať, len bojovať.
Kto tvrdí, že život začína v dvadsiatke, tridsiatke, štyridsiatke, nehovorí pravdu.
Život začína nanovo každý deň, lebo ak ilúzia zomiera večer, nádej sa znovu rodí so svitaním.
Nikdy nie je neskoro osvetliť celú svoju existenciu:
Nikdy nie je neskoro prestať chváliť vlastné skutky a prestať hrešiť druhých za tie ich.
Nikdy nie je neskoro napraviť chybu.
Každý vek má určite svoje radosti, ako každé obdobie má svoje plody.
Život začína znova každý deň, lebo vždy obnovuje peknú námahu milovať a trpieť, chápať a odpúšťať, ale až k večeru sa učí slúžiť.
Mnohí, ktorí prišli až k večeru, sa chcú vrátiť k  ránu. A uisťujú, že v tej alebo onej situácii by konali inak, nespravili by už chyby.
Ale nik nie je naozaj presvedčený o tejto ilúzii.
Nikto neprešiel po ceste bez toho, aby pil z horkého prameňa skúsenosti.
Teda nemôžeme žiadať milosť začať znova, lebo aj keď pôjdeme iným chodníkom, vždy zakúsime ľútosť.
Lepšie je sa teraz, keď sedíme v tieni spomienok, pozerať na nekončiaci sprievod tých, ktorí opakujú naše chyby a zhovievavo sa usmievať...
Naozaj, zhovievavosť je spoločníčka každého večera.
Radšej pokračovať v ceste, zdvihnúť kotvu a znova vyjsť na more....
Treba vedieť pozerať bez smútku na breh, ktorý sa vzďaľuje...
Vietor s večerom ustal a je čas zvinúť plachty.
Viem, že zajtra budem musieť znova zdvihnúť kotvu, aby som pokračoval v ceste.
Viem, že budem musieť ešte bojovať s morom a nebom, aby som nasledoval svoj cieľ.
Ale zdvihnem plachty v mene trpezlivosti a v mene nádeje sa chopím kormidla.
Zajtra treba nasledovať kurz, ktorý mi Boh ukazuje, a nepýtať sa prečo.
Ráno a poludnie sú už ďaleko a moja cesta sa schyľuje k večeru.
Neviem, aký bude prístav, ktorý mi Boh určil.
Ale keď navždy opustím svoju plachetnicu, asi až potom pochopím skrytý zmysel mojej krátkej cesty...
A teraz ma nauč pristátiu môjho posledného večera a zdvihnem plachty na akýkoľvek vietor.

Giacomo Guido Ottonello sa narodil 29. augusta 1946 v Masone (Janov - Taliansko). Kňazskú vysviacku prijal 29. júna 1971 a bol inkardinovaný do diecézy v Acqui. Získal doktorát z teológie. 

Do diplomatických služieb Svätej Stolice vstúpil 25. marca 1980. Následne pôsobil na pápežskom zastúpení v Pakistane, Salvádore, Libanone, Francúzsku, Španielsku a Poľsku. Potom pôsobil ako apoštolský nuncius v Paname a v Ekvádore. Za apoštolského nuncia na Slovensku ho vymenoval Svätý Otec František 1. apríla 2017. 

Na Slovensko pricestoval koncom júna 2017 a 12. septembra 2017 odovzdal poverovacie listiny prezidentovi SR Andrejovi Kiskovi. Nastúpil po Mons. Mario Giordanovi, ktorý v úrade skončil po dosiahnutí kánonického veku (75 rokov). V júli tohto roka, na slávnosť svätých Petra a Pavla, oslávil päťdesiate výročie kňazskej vysviacky. Okrem rodnej reči ovláda francúzsky, španielsky a anglický jazyk.



( TK KBS, anu, ml; pz ) 20210831034   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]