[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 08. 12. 2021   Meniny má Marína       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  december  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  Top témy
Všetky
Synoda 2021-23
Pápež František na Cypre a v Grécku
SDM 2023 Lisabon
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília pápeža Františka pri Omši svätenia olejov: „Nepatríme k tým, čo cúvajú“
P:3, 01. 04. 2021 19:54, ZAH

Vatikán 1. apríla (RV) Omšu svätenia olejov (Missa Chrismatis) spojenú s obnovou kňazských sľubov slávil Svätý Otec František na Zelený štvrtok 1. apríla o 10. hodine pri Oltári katedry vo Vatikánskej bazilike. Jeho homíliu, v ktorej sa zamyslel nad prítomnosťou kríža už vopred počas Ježišovho verejného účinkovania a na význam tejto skutočnosti pre náš kresťanský život, prinášame v plnom znení.

Medzi stovkou koncelebrantov boli kardináli, členovia Rímskej kúrie a členovia Presbyterskej rady Rímskej diecézy. Hlavnými koncelebrantmi boli rímsky vikár kardinál Angelo De Donatis a duchovný správca Baziliky sv. Petra kard. Mauro Gambetti OFM Conv.  Pri slávení, ktoré sa priestorovo obmedzilo na zadnú loď Baziliky, bola okrem kňazov prítomná asi stovka veriacich. V liturgických čítaniach zazneli biblické state: Iz 61,1-3a.6a.8b-9, Zjv 1,5-8 a Lk 4,16-30.

Homília Svätého Otca
Missa Chrismatis, Zelený štvrtok 1. apríla 2021
Evanjelium nám prezentuje zmenu pocitov u ľudí, ktorí počúvajú Pána. Zmena je dramatická a ukazuje nám, ako veľmi sú prenasledovanie a kríž spojené s ohlasovaním evanjelia. Obdiv vyvolaný slovami milosti, ktoré vychádzali z Ježišových úst, v Nazaretčanoch netrval dlho. Veta, ktorú niekto potichu zamrmlal: „Vari to nie je Jozefov syn?“ (porov. Lk 4,22) sa zákerne „rozviruje“: „Vari to nie je Jozefov syn?“
Ide o jednu z tých dvojzmyselných viet, aké sa nadhadzujú mimochodom. Niekto ju môže použiť pre vyjadrenie radosti: „Aká krása, že niekto tak skromného pôvodu hovorí s touto autoritou!“ A iný ju môže použiť, aby povedal s opovrhnutím: „A tento odkiaľ prišiel? Kto si myslí, že je?“. Ak sa na to bližšie pozrieme, tá veta sa opakuje, keď v deň Turíc apoštoli, plní Ducha Svätého, začínajú hlásať evanjelium. Niekto poznamenal: «Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania?» (Sk 2,7). A zatiaľ čo niektorí Slovo prijali, iní ich mali za opitých.
Formálne by sa zdalo, že vec zostala otvorená, ale ak vezmeme do úvahy účinky, v tomto konkrétnom kontexte tieto slová obsahovali zárodok násilia, ktoré sa rozpútalo proti Ježišovi.
Ide tu o vetu typu „spúšťača“, ako keď niekto povie: „Toto je priveľa!“ a zaútočí na druhého alebo odíde.
Pán, ktorý niekedy zostal mlčať alebo odišiel na druhý breh rieky, sa tentoraz nevzdal komentovania, ale odhalil zlomyseľnú logiku, ktorá sa ukrývala pod zdaním jednoduchej dedinskej klebety. «Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti» (Lk 4,23). „Lieč sám seba...“.
„Nech zachráni sám seba“. Tu je ten jed! Je to tá istá veta, ktorá bude nasledovať Pána až na kríž: «Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba...» (Lk 23,35); „a nech zachráni aj nás“, dodáva jeden z dvoch zločincov (porov. v. 39)
Pán, ako vždy, nevedie dialóg so zlým duchom, odpovedá iba slovami Písma. Ani proroci Eliáš a Elizeus neboli prijatí svojimi krajanmi, a naopak boli prijatí zo strany jednej fenickej vdovy a jedného malomocného Sýrčana: dvoch cudzincov iného náboženstva. Tie skutočnosti zasiahli do čierneho a vyvolali účinok, ktorý prorokoval Simeon, ten charizmatický starec: že Ježiš bude «znamením, ktorému budú odporovať» (semeion antilegomenon) (Lk 2,34).
Ježišovo slovo má moc dať vyjsť na svetlo tomu, čo človek nosí v srdci, čo je zvyčajne zmesou, ako je pšenica a kúkoľ. A to spôsobuje duchovný boj. Keď vidíme gestá Pánovho prekypujúceho milosrdenstva a počúvame jeho blahoslavenstvá a evanjeliové „beda vám!“, cítime sa povinní rozlišovať a zvoliť si. V tomto prípade jeho slovo nebolo prijaté, a to spôsobilo, že dav roznietený hnevom sa pokúsil pripraviť ho o život. Ale ešte nenadišla „tá hodina“ a Pán, ako nám hovorí evanjelium, «prešiel pomedzi nich a odišiel» (Lk 4,30).
Ten čas nenadišiel, ale rýchlosť, s akou sa rozpútala zúrivosť a krutosť zlosti, schopnej v tom momente zabiť Pána, nám ukazuje, že vždy je tá hodina. A toto je to, s čím by som sa chcel dnes s vami podeliť, drahí kňazi: že hodina radostného ohlasovania a hodina prenasledovania a kríža idú pospolu.
Ohlasovanie evanjelia je vždy spojené s objatím konkrétneho kríža. Jemné svetlo Slova vyvoláva jasnosť v srdciach, ktoré sú ochotné, a zmätok a odmietnutie v tých, ktoré takými nie sú. Vidíme to neustále v evanjeliu.
Dobré semeno zasiate na poli prináša plody – sto, šesťdesiat, tridsať násobné – ale tiež prebúdza závisť nepriateľa, ktorý obsedantne zasieva burinu počas noci (porov. Mt 13,24-30,36-43).
Nežnosť milosrdného otca neodolateľne priťahuje márnotratného syna k návratu domov, ale tiež vzbudzuje rozhorčenie a neľúbosť staršieho syna (porov. Lk 15,11-32).
Veľkodušnosť pána vinice je dôvodom k vďačnosti u robotníkov najatých v poslednej hodine, no je aj dôvodom k trpkým poznámkam u tých, čo boli najatí ako prví, ktorí sa cítia byť urazení, pretože ich pán je dobrý (porov. Mt 20,1-16).
Blízkosť Ježiša, ktorý jedáva s hriešnikmi si získava srdcia, ako to Zachejovo, Matúšovo, Samaritánkino..., avšak vyvoláva aj pocity pohŕdania v tých, ktorí sa pokladajú za spravodlivých.
Veľkorysosť toho človeka, ktorý k vinohradníkom posiela svojho syna, mysliac si, že ho budú rešpektovať, v nich to však rozpútava zúrivosť nad všetku mieru: sme pred tajomstvom neprávosti, ktorá vedie  k zabitiu Spravodlivého (porov. Mt 21, 33-46).
Toto všetko, drahí bratia kňazi, nám dáva vidieť, že ohlasovanie Dobrej zvesti je tajomne spojené s prenasledovaním a s krížom.
Svätý Ignác z Loyoly v kontemplácii Pánovho narodenia – prepáčte mi túto rodinnú reklamu – v  kontemplácii Narodenia vyjadruje túto evanjeliovú pravdu, keď nám dáva pozorovať a uvažovať nad tým, čo robia sv. Jozef a Panna Mária: «napríklad, ako cestujú a znášajú útrapy a prečo sa Pán Ježiš narodil v tej najväčšej chudobe a ako po toľkých trampotách, po hlade a smäde, po horúčave a zime, po krivdách a potupovaniach zomrel na kríži, a to všetko pre mňa. A potom - dodáva Ignác – obrátiac to na seba pousilujem sa vyťažiť z toho nejaký duchovný osoh» (Duchovné cvičenia, 116). Radosť z narodenia Pána, bolesť kríža, prenasledovanie.
Akú reflexiu môžeme urobiť, aby sme vyťažili úžitok pre náš kňazský život kontemplujúc túto predčasnú prítomnosť kríža – nepochopenie, odvrhnutie, prenasledovanie – na začiatku a v samotnom srdci evanjeliového hlásania?
Na um mi prichádzajú dve úvahy.
Prvá: neudivuje konštatovanie, že kríž je prítomný v Pánovom živote na začiatku jeho služby a dokonca pred jeho narodením. Je prítomný už v prvom Máriinom znepokojení zoči-voči anjelovmu zvestovaniu; je prítomný v Jozefovej nespavosti, keď sa cíti povinný opustiť svoju snúbenicu; je prítomný v Herodesovom prenasledovaní a v ťažkostiach, ktoré znáša Svätá rodina, rovnakých, aké znášajú toľké rodiny, ktoré musia odísť do exilu zo svojej vlasti.
Táto skutočnosť nás otvára tajomstvu kríža prežívaného „už vopred“. Dáva nám pochopiť, že kríž nie je dodatočnou, akousi príležitostnou skutočnosťou ako výsledok zhody okolností v Pánovom živote. Je pravda, že všetci ukrižovatelia v dejinách  vykresľujú kríž, akoby bol akousi vedľajšou škodou, no nie je to tak: kríž nezávisí od okolností. Veľké kríže ľudstva i tie takpovediac malé kríže každého z nás nezávisia od okolností.
Prečo Pán objal kríž v jeho celku? Prečo Ježiš objal celé utrpenie? Objal zradu a opustenie svojimi priateľmi už od poslednej večere, prijal nezákonné uväznenie, paušálny súd, neprimeraný rozsudok, bezdôvodnú ničomnosť zauškovania a pľuvancov... Ak by okolnosti podmieňovali spásonosnú moc kríža, Pán by neobjal všetko. Keď však nastala jeho hodina, on objal celý kríž. Pretože v kríži niet nejednoznačnosti. S krížom sa nekupčí.
Druhá reflexia je nasledovná. Je pravda, že čosi z kríža je integrálnou súčasťou nášho ľudského stavu, limitu a krehkosti. Je však tiež pravdou, že v tom, čo sa odohráva na kríži, je niečo, čo nie je vlastné našej krehkosti, ale je uhryznutím hada, ktorý vidiac bezbranného ukrižovaného, ho hryzie a pokúša sa otráviť a diskreditovať celé jeho dielo. Uhryznutie, ktoré sa snaží pohoršovať – sme v epoche škandálov – uhryznutie, ktoré sa snaží znehybniť a urobiť neplodným a bezvýznamným každú službu a obetu z lásky k druhým. Je to jed zlého, ktorý pokračuje v tom nástojení: zachráň seba samého.
 A v tomto krutom a bolestnom uhryznutí, ktoré sa tvári, že je smrteľné, sa nakoniec ukazuje triumf Boha. Svätý Maxim vyznávač nám dal vidieť, že s ukrižovaným Ježišom sa veci obrátili: uhryznutím Pánovho tela ho zlý duch neotrávil – našiel v ňom len nekonečnú krotkosť a poslušnosť voči Otcovej vôli – no naopak, zhltol háčik kríža spolu s Pánovým telom, ktoré bolo pre neho jedom a pre nás sa stalo protiliekom, ktorý neutralizuje moc zlého (Centuria I, 8-13).
Toto sú spomínané reflexie. Vyprosujme si od Pána milosť vyťažiť úžitok z týchto náuk: v ohlasovaní Evanjelia je prítomný kríž, to je pravda, je to však kríž, ktorý zachraňuje. Zmierený Ježišovou krvou, je to kríž so silou Kristovho víťazstva, ktoré poráža zlo, ktoré nás oslobodzuje od Zlého. Objať ho s Ježišom a tak ako on, už „vopred“, pred tým, ako pôjdeme ohlasovať, nám dovolí rozlišovať a odmietnuť jed pohoršenia, s ktorým sa nás zlý duch bude snažiť otráviť, keď nečakane vhupne kríž do nášho života.
«My však nepatríme k tým, čo cúvajú (hypostoles)» (Hebr. 10,39), hovorí autor Listu Hebrejom. «My však nepatríme k tým, čo cúvajú» - to je rada, ktorú nám dáva: my sa nepohoršujeme, pretože Ježiš sa nepohoršil vidiac, že jeho radostná zvesť o spáse chudobným nezaznievala čisto, ale uprostred revu a hrozieb tých, ktorí nechceli počúvať jeho Slovo alebo ho chceli zúžiť na legalizmy (moralistické, klerikalistické...).
My sa nepohoršujeme, pretože Ježiš sa nepohoršil, keď musel uzdravovať chorých a oslobodzovať uväznených uprostred hádok a  moralistických, právnických, klerikálnych kontroverzií, ktoré vyvolával zakaždým, keď konal dobro.
My sa nepohoršujeme, pretože Ježiš sa nepohoršil, keď musel obdarúvať zrakom slepých uprostred ľudí, ktorí si zatvárali oči, aby nevideli, alebo odvracali zrak bokom.
My sa nepohoršujeme, pretože Ježiš sa nepohoršil na tom, že jeho hlásanie milostivého roka Pána – roka, ktorý je celými dejinami – vyvolalo verejné pohoršenie v tom, čo by dnes sotva obsadilo tretiu stránku regionálnych novín.
A nepohoršujeme sa, pretože hlásanie Evanjelia nedostáva svoju účinnosť z našich veľavravných slov, ale zo sily kríža (porov. 1 Kor 1,17).
Zo spôsobu, akým objímame kríž hlásajúc Evanjelium – skutkami a ak je nevyhnutné, aj slovami –, sú zjavnými dve veci: že utrpenia, o ktoré sa nám postaralo Evanjelium nie sú naše, ale «Kristove utrpenia v nás» (2 Kor 1,5) a že «nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána» a my sme «služobníci pre Ježiša» (2 Kor 4,5).
Chcel by som zakončiť jednou spomienkou. Raz, vo veľmi temnej chvíli môjho života, som Pána prosil o istú milosť, aby ma oslobodil od jednej veľmi tvrdej a ťažkej situácie. Bola to chvíľa temnoty. Šiel som dávať duchovné cvičenia istým rehoľníčkam a v posledný deň, ako bolo zvykom v tom čase, chodili na spoveď. Prišla jedna veľmi stará sestra, s jasnými, až žiarivými očami. Bola to Božia žena. Vtedy som zacítil túžbu poprosiť ju o modlitbu za mňa a povedal som jej: „Sestra, za pokánie sa za mňa pomodlite, pretože potrebujem istú milosť. Poproste o ňu Pána. A ak o ňu budete žiadať Pána, určite mi ju dá.“ Ona zostala ticho, čakala hodnú chvíľu, akoby sa modlila a potom sa na mňa pozrela a povedala: „Istotne Vám Pán dá tú milosť, no nepomýľte sa: dá ju svojím Božím spôsobom“. Toto mi veľmi prospelo: počuť, že Pán nám vždy dá to, o čo prosíme, no urobí tak svojím Božím spôsobom. Tento spôsob v sebe zahŕňa kríž. Nie z masochizmu, ale z lásky, z lásky až do krajnosti (porov. Homília z Domu sv. Marty, 29. mája 2013).
(Preklad: Slovenská redakcia VR)



( TK KBS, RV, jb, zk, mh; rp ) 20210401055   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]