Vatikán 29. marca (RV) V plnom znení prinášame homíliu pápeža Františka pri slávení Kvetnej nedele 28. marca 2021 svätou omšou v Bazilike sv. Petra pri Oltári katedry spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie a stovkou veriacich.
Každý rok v nás táto liturgia vyvoláva postoj údivu: prechádzame od radosti z prijatia Ježiša, ktorý vstupuje do Jeruzalema, k bolesti z toho, že ho vidíme odsúdeného na smrť a ukrižovaného. Je to vnútorný postoj, ktorý nás sprevádza po celý Veľký týždeň. Takže vstúpme do tohto údivu.
Ježiš nás rýchlo udivuje. Jeho ľud ho prijíma slávnostne, no on vstupuje do Jeruzalema na pokornom oslovi. Jeho ľud očakáva Paschu mocného osloboditeľa, Ježiš však prichádza naplniť Paschu prostredníctvom svojej obety. Jeho ľud očakáva, že bude sláviť víťazstvo nad Rimanmi s mečom, no Ježiš prichádza sláviť víťazstvo Boha prostredníctvom kríža. Čo sa stalo tomu ľudu, že v priebehu pár dní prešiel od spievania chválospevu Ježišovi k volaniu „ukrižuj ho“?
Čo sa to stalo? Tí ľudia išli skôr za imidžom Mesiáša, než za samotným Mesiášom. ObdivovaliJežiša, no neboli pripravení nechať sa ním udiviť. Údiv je odlišný od obdivu. Obdiv môže byť svetský, pretože hľadá vlastný vkus a vlastné očakávania; údiv naopak, zostáva otvorený pre druhého, pre jeho novosť. Aj dnes mnohí obdivujú Ježiša: hovoril dobre, miloval a odpúšťal, jeho príklad zmenil dejiny..., a tak ďalej. Obdivujú ho, no ich život sa nemení. Pretože obdivovať Ježiša nestačí. Treba ho nasledovať na jeho ceste, nechať sa ním spochybniť: prejsť od obdivu k údivu.
A čo najviac udivuje na Pánovi a jeho Pasche?
Skutočnosť, že dosahuje slávu cestou pokorovania. Triumfuje prijímajúc bolesť a smrť, ktorým by sme sa my, pachtivci po obdive a úspechu, vyhli. Ježiš naopak – ako povedal sv. Pavol - «zriekol sa seba samého, [...] uponížil sa» (Flp 2,7.8). Toto udivuje: vidieť Všemohúceho zredukovaného na nulu. Vidieť jeho, vševediace Slovo, ako nás učí mlčky na katedre kríža. Vidieť kráľa kráľov, ktorý má za trón nástroj popravy. Vidieť Boha vesmíru obratého o všetko. Vidieť ho korunovaného tŕním, a nie slávou. Vidieť jeho, zosobnenú dobrotu, ako je urážaný a pošliapavaný. Prečo toto všetko pokorovanie? Prečo, Pane, si si nechal urobiť toto všetko?
Urobil to pre nás, aby sa až do hĺbky dotkol našej ľudskej reality, aby prešiel našou existenciou, celým naším zlom. Aby sa priblížil k nám a nenechal nás osamote v bolesti a v smrti. Aby nás opäť získal, aby nás zachránil. Ježiš vystupuje na kríž, aby zostúpil do nášho utrpenia. Zakúša tie najhoršie naše duševné stavy: zlyhanie, odvrhnutie všetkými, zradu zo strany milovanej osoby a dokonca opustenosť Bohom. Na svojom tele zakúša naše najdrásavejšie rozpory, a takto ich vykupuje, premieňa. Jeho láska sa približuje k našim krehkostiam, prichádza tam, kde najviac pociťujeme hanbu. A teraz vieme, že nie sme sami: Boh je s nami v každej rane, v každom strachu: žiadne zlo, žiaden hriech nemá posledné slovo. Boh víťazí, no palma víťazstva prechádza cez drevo kríža. Preto sú palmy a kríž pospolu.
Vyprosujme si milosť údivu. Kresťanský život sa bez údivu stáva šeďou. Ako môžeme dosvedčovať radosť zo stretnutia s Ježišom, ak sa nenecháme udivovať každý deň jeho prekvapujúcou láskou, ktorá nám odpúšťa a dáva nám začať odznovu? Ak viera stráca údiv, stáva sa hluchou: už viac nepociťuje žasnutie z Milosti, necíti viac chuť Chleba života a Slova, nevníma viac krásu bratov a dar stvorenstva. A nemá inej cesty, než utiekať sa k legalizmom, ku klerikalizmom, a k všetkému tomu, čo Ježiš odsudzuje v 23. kapitole u Matúša.
Počas tohto Veľkého týždňa pozdvihnime pohľad ku krížu, aby sme prijali milosť úžasu. Sv. František z Assisi, hľadiac na Ukrižovaného, žasol nad tým, že by jeho bratia nezaplakali. A my, dokážeme sa ešte nechať dojať Božou láskou? Prečo už viac zoči-voči nemu nevieme žasnúť? Prečo? Možno preto, že sa naša viera nahlodala zvykom. Možno preto, že zostávame uzavretí v našom bedákaní a nechávame sa paralyzovať našimi nespokojnosťami. Možno preto, že sme stratili dôveru vo všetko a dokonca sa považujeme za pomýlených. Avšak za týmito „možno“ tkvie skutočnosť, že nie sme otvorení pre dar Ducha - to on je tým, kto nám dáva milosť údivu.
Začnime odznovu od údivu; hľaďme na Ukrižovaného a povedzme mu: „Pane, ako veľmi ma miluješ! Ako veľmi som ti vzácny!“ Nechajme sa udiviť Ježišom, aby sme opäť ožili, pretože veľkosť života nespočíva vo vlastnení a v presadení sa, ale v zistení, že sme milovaní. Toto je tá veľkosť života: objaviť, že sme milovaní. A veľkosť života je práve v kráse lásky. V Ukrižovanom vidíme Boha pokoreného, Všemohúceho zredukovaného na akýsi odpad. A s milosťou údivu chápeme, že prijímajúc toho, kto je vyradený, približujúc sa k tomu, kto je pokorený životom, milujeme Ježiša: pretože on je v tých posledných, v odvrhnutých, v tých, ktorých naša farizejská kultúra odsudzuje.
Dnes, hneď po Ježišovej smrti, nám Evanjelium odhaľuje ten najkrajší obraz údivu. Je to výstup stotníka, ktorý «keď videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). Nechal sa uviesť do úžasu láskou. Akým spôsobom videl umierať Ježiša? Videl ho umierať milujúc, a toto ho naplnilo úžasom. Trpel, bol zbedačený, no aj naďalej miloval. Je to údiv pred Bohom, ktorý vie naplniť láskou aj umieranie.
V tejto nezištnej a neslýchanej láske stotník, pohan, nachádza Boha. Bol to naozaj Boží Syn!Jeho veta spečaťuje umučenie. Mnohí pred ním, v Evanjeliu, obdivujúc Ježiša za jeho zázraky a divy, v ňom rozpoznali Božieho Syna, no Kristus sám ich umlčal, pretože tam bolo riziko, že sa zastavia pri svetskom obdivovaní, pri predstave o takom Bohu, ktorému sa treba klaňať a báť sa ho, keďže je mocný a hrozný. Teraz už nie – pod krížom sa to už nedá zle pochopiť: Boh sa odhaľuje a kraľuje jedine prostredníctvom odzbrojenej a odzbrojujúcej sily lásky.
Bratia a sestry, dnes Boh ešte udivuje našu myseľ i naše srdce. Dovoľme, aby nás tento údiv prenikol, hľaďme na Ukrižovaného a povedzme aj my: „Ty si skutočne Boží Syn. Ty si môj Boh“.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu)
