Vatikán 3. marca (RV) Pri stredajšej generálnej audiencii vysielanej médiami z bibliotéky Apoštolského paláca sa v katechéze pápež František zameral na modlitbu v súvise s tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Svätý Otec vyslovil aj výzvu na podporu náratu Mjanmarska k demokratickému vývoju. Pred blížiacou sa náročnou apoštolskou cestou do Iraku požiadal veriacich o modlitbové sprevádzanie.

Prečo by mal Boh milovať človeka? Nemá na to zreteľné dôvody – skonštatoval Svätý Otec: „My by sme nikdy nemali odvahu uveriť tomu, ak by sme nepoznali Ježiša... Ježiš nám zjavil srdce Boha.“

„Blízkosť, súcit a neha - to je spôsob vyjadrenia jeho otcovstva voči nám. My si len s námahou a len z veľkej diaľky predstavujeme lásku, ktorou je Najsvätejšia Trojica preplnená a aká hlbina vzájomnej dobroprajnosti existuje medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým.“

„Sme cieľom lásky, ktorá na zemi nenachádza páru,“ zdôraznil pápež: „Skutočne sme nemohli dúfať vo vyššie povolanie: sama Trojica otvorila, dokorán roztvorila túto bránu tajomstva lásky Otca, Syna a Ducha Svätého.“

Za demokratický vývoj v Mjanmarsku

Svätý Otec vyslovil osobitný apel v súvislosti s nepokojmi v Mjanmarsku:

„Z Mjanmarska ešte stále prichádzajú smutné správy o krvavých stretoch so stratami na ľudských životoch. Rád by som upriamil pozornosť zainteresovaných autorít na to, aby dialóg prevládol nad represiou a harmónia nad nezhodou. Apel adresujem aj medzinárodnému spoločenstvu, aby sa zasadilo za to, aby ašpirácie mjanmarského ľudu neboli udusené násilím. Nech sa mladým tejto milovanej zeme umožní nádej na budúcnosť, v ktorej nenávisť a nespravodlivosť prenechajú miesto stretnutiu a zmiereniu.

Napokon zopakujem žičenie vyslovené pred mesiacom, aby cesta k demokracii, na ktorú  Mjanmarsko nastúpilo v posledných rokoch, mohla opäť pokračovať cez konkrétne gesto prepustenia rozličných politických lídrov, ktorí sú uväznení.“

Svätý Otec poprosil o modlitbu za cestu do Iraku

Pápež pripomenul aj svoju 33. apoštolskú cestu, ktorá ho už v piatok povedie do Iraku. Veriacich poprosil o sprevádzanie v modlitbe:

„Pozajtra, ak Boh dá, pôjdem do Iraku na trojdňovú púť. Už dlhý čas túžim stretnúť ten ľud, ktorý tak veľmi trpel; stretnúť tú mučenícku Cirkev v zemi Abraháma. Spoločne s ďalšími náboženskými lídrami urobíme aj ďalší krok vpred v bratstve medzi veriacimi.

Prosím vás, aby ste modlitbou sprevádzali túto apoštolskú cestu, aby sa mohla uskutočniť tým najlepším spôsobom a priniesť vytúžené ovocie. Iracký ľud nás očakáva; očakával sv. Jána Pavla II., ktorému bolo zakázané ísť. Nemožno sklamať národ po druhýkrát. Modlime sa, aby sa táto cesta mohla dobre uskutočniť.“ 

Katechéza o modlitbe: Modlitba a Trojica (1)

25. pokračovanie cyklu o modlitbe

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechézy o modlitbe by sme sa dnes i na budúci týždeň chceli pozrieť na to, ako nás vďaka Ježišovi Kristovi modlitba otvára Trojici – Otcovi, Synovi a Duchu Svätému –, nekonečnému moru Boha, ktorý je Láska. Práve Ježiš nám otvoril nebo a upriamil nás na vzťah s Bohom. On to urobil: otvoril nám tento vzťah s Trojjediným Bohom, Otcom, Synom a Duchom Svätým.  Potvrdzuje to apoštol Ján v závere prológu svojho Evanjelia: «Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť» (1,18). Ježiš nám zjavil identitu, túto totožnosť Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.

My sme skutočne nevedeli, ako by sme sa mohli modliť: ktoré slová, city, spôsoby vyjadrenia by boli vhodné pre Boha. V tejto prosbe apoštolov adresovanej Učiteľovi, ktorú sme častokrát spomínali v priebehu týchto katechéz, je všetko to tápanie človeka, jeho opakované pokusy, často neúspešné, obrátiť sa na Stvoriteľa: «Pane, nauč nás modliť sa» (Lk 11,1).

Nie všetky modlitby sú rovnaké a nie všetky sú vhodné: samotná Biblia dosvedčuje zlé výsledky viacerých modlitieb, ktoré sú odmietnuté. Boh možno neraz nie je spokojný s našimi modlitbami, a my si to ani nevšimneme. Boh hľadí na ruky toho, kto sa modlí: aby boli čisté, hoci by ich aj nebolo potrebné umývať, je však potrebné strániť sa zlých skutkov. Svätý František sa modlieval: «Nullu homo ène dignu te mentovare», čiže „žiaden človek nie je hoden vysloviť tvoje meno“ (Pieseň brata slnka).

Azda to najdojemnejšie uznanie chudoby našej modlitby skvitlo na perách toho rímskeho stotníka, ktorý jedného dňa prosil Ježiša, aby uzdravil jeho chorého sluhu (porov. Mt 8,5-13). Cítil sa byť úplne neadekvátny: nebol Židom, bol dôstojníkom nenávideného okupačného vojska. Avšak starosť o sluhu ho núti odvážiť sa a hovorí: «Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie» (v. 8). Je to veta, ktorú aj my opakujeme pri každej eucharistickej liturgii. Zhovárať sa s Bohom je milosť: my nie sme toho hodní, nemáme žiadne právo, na ktorom by sme si mohli zakladať, pokrivkávame každým slovom a každou myšlienkou... Avšak Ježiš je tou bránou, ktorá nás otvára tomuto dialógu s Bohom.

Prečo by mal byť človek milovaný Bohom? Neexistujú zreteľné dôvody, neexistuje žiadna úmernosť... Tiež je pravdou, že u značnej časti mytológií sa neuvažuje nad prípadom takého boha, ktorý by sa starostil nad ľudskými záležitosťami; naopak, tie sú otravné a nudné, úplne zanedbateľné. Spomeňme si na tú vetu, ktorú Boh opakovane adresuje svojmu ľudu v Deuteronómiu: „Pomysli na to, ktorý ľud má svojich bohov tak blízkych pri sebe, ako máte vy mňa nablízku?“ Táto blízkosť Boha je zjavením!

Niektorí filozofi hovoria, že Boh môže myslieť jedine na seba. Ledaže sme to my ľudia, čo sa snažíme zapôsobiť na božstvo a potešiť jeho oči. Z toho vyplýva povinnosť „náboženstva“, s procesiou obetí a pobožností, ktoré treba neustále prinášať, aby sme si naklonili nemého a ľahostajného boha. Niet tam dialógu.

Jedine Ježiš to bol, pred Ježišom to bolo jedine zjavenie Boha Mojžišovi, keď sa Boh predstavil; bola to jedine Biblia, čo nám otvorila cestu dialógu s Bohom. Pamätajme: „Ktorý ľud má svojich bohov pri sebe tak blízko ako máš ty nablízku mňa?“ Táto blízkosť Boha, ktorý nás otvára pre dialóg s ním.

Boh, ktorý miluje človeka - my by sme nikdy nemali odvahu uveriť tomu, ak by sme nepoznali Ježiša. Poznanie Ježiša nám to dalo pochopiť, zjavilo nám to. Je to škandál, ktorý nachádzame vyrytý v podobenstve o milosrdnom otcovi či v tom o pastierovi, ktorý sa vydá hľadať stratenú ovcu (porov. Lk 15). Príbehy tohto druhu by sme nemohli vymyslieť, ani ich pochopiť, ak by sme nestretli Ježiša. Ktorý Boh je ochotný zomrieť pre ľudí? Ktorý Boh miluje vždy a trpezlivo, bez nároku, že aj on bude na oplátku milovaný? Ktorý Boh prijíma hroznú nevďačnosť syna, ktorý ho už vopred žiada o dedičstvo a odchádza z domu premrhajúc všetko? (porov. Lk 15,12-13).

Je to Ježiš, kto nám zjavuje srdce Boha. Takto nám Ježiš svojím životom rozpráva, do akej miery je Boh Otcom. Tam Pater nemo: Nik nie je Otcom ako on. Je to otcovstvo, ktoré je blízkosťou, súcitom a nehou. Nezabudnime na tieto tri slová, ktoré sú Božím štýlom: blízkosť, súcit a neha. Je to spôsob vyjadrenia jeho otcovstva voči nám. My si len s námahou a len z veľkej diaľky predstavujeme lásku, ktorou je Najsvätejšia Trojica preplnená a aká hlbina vzájomnej dobroprajnosti existuje medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Východné ikony nám dávajú vnímať niečo z tohto tajomstva, ktoré je pôvodom a radosťou celého vesmíru.

Predovšetkým nám bolo veľmi vzdialené uveriť, že táto Božia láska sa rozleje, vyúsťujúc k nášmu ľudskému brehu: sme cieľom lásky, ktorá na zemi nenachádza páru. Katechizmus vysvetľuje: «Ježišova svätá ľudská prirodzenosť je teda cesta, prostredníctvom ktorej nás Duch Svätý učí modliť sa k Bohu, nášmu Otcovi» (č. 2664). A toto je milosť našej viery. Skutočne sme nemohli dúfať vo vyššie povolanie: Ježišovo človečenstvo – Boh sa stal blízkym v Ježišovi – nám sprístupnilo samotný život Trojice, otvorilo, dokorán roztvorilo túto bránu tajomstva lásky Otca, Syna a Ducha Svätého.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)