[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 03. 03. 2021   Meniny má Bohumil, Bohumila       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  marec  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František v Iraku
Cesta rehoľného povolania
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Vladyka Cyril Vasiľ povzbudil chorých a tých, ktorí sa o nich starajú
P:3, 10. 02. 2021 11:44, DOM



Košice 10. februára (TK KBS) Pri príležitosti 29. svetového dňa chorých, ktorý budeme sláviť vo štvrtok 11. februára 2021, aj Katolícka cirkev na Slovensku venuje osobitnú pozornosť chorým a tým, ktorí sa o nich starajú. Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, predseda Rady pre pastoráciu v zdravotníctve, pripravil pri tejto príležitosti príhovor, ktorý vám prinášame v plnom znení.

---

11. februára sa na celom svete slávi Medzinárodný deň chorých. Pápež František vydal k tomuto dňu – podobne ako aj po iné roky – svoje osobné posolstvo. Téma choroby, starostlivosti o chorých, ale aj pozornosť voči zdravotníckeho personálu je však na očiach celosvetovej verejnosti nielen v tento jeden spomienkový medzinárodný deň, ale prakticky dennodenne už takmer rok. Štatistiky, počty, predpovede, projekcie, celá séria čísel a údajov o chorých i o celosvetovej chorobe – to všetko zahlcuje prvé stránky novín a titulky televíznych správ. Vo chvíli, keď sa zdá, že pozornosť už upadá, že už bolo povedané takmer všetko, nastáva nová zmena, mutácia vírusu, objavenie vakcíny, jej testy, problémy, nádeje i sklamania. Naučili sme sa používať množstvo nových slov, ako antigénový, skríning, virológ, mutácia, projekcia, premorenosť a množstvo ďalších.

Skutoční odborníci, lekári, infektológovia, virológovia, pomocný zdravotnícky personál, laboranti, dobrovoľníci pri testovaní a očkovaní – títo všetci sa v práci nemajú kedy nadýchnuť, a na druhej strane sa pritom internetoví rýchlokvasení experti mudrujúci pri klávesniciach počítačov a telefónov vyrojili do sveta ako včely z úľa a pichajú a pichajú, tak, že keby miesto jedu zlomyseľnosti a chaotického zavádzania vpichovali vakcínu, tak by už bol celý svet zaočkovaný. Výsledkom všetkého je, že sme sa stali už čiastočne imúnnymi na každodenné hoaxy a náš organizmus si už vytvára protilátky na internetové a iné mediálne rozoštvávanie a spochybňovanie všetkého a všetkých.

V reakcii na reálne i imaginárne nebezpečenstvo pandémie sme sa uzavreli sami do seba, ako jedinci, ako komunity, ako štáty, ako spoločenské systémy – a to všetko v snahe prežiť s čo najmenšími stratami. V niektorých krajinách už počet obetí pandémie presiahol počet obetí II. svetovej vojny – a to aj bez náletov šachovnicového bombardovania, bez nášľapných mín a bez celofrontových ofenzív.

Možno aj preto sa v posledných mesiacoch o pandémii vyjadrujeme priam vojenskou terminológiou, hovoríme o predpokladaných  stratách, o ofenzíve, o pracovníkoch-bojovníkoch v prvej línii, o frontálnom útoku. To so sebou ale prináša jedno nebezpečenstvo – meriame všetko vo veľkých číslach, akoby naozaj išlo o čísla a nie o ľudí, hľadíme na štatistiky celoplošne a pri tom všetkom nám môže tak trochu uniknúť, že za každým číslom je konkrétny človek, konkrétny životný osud.

Preto v tento osobitný deň by som chcel pripomenúť potrebu, aby sme aj my "nesplošneli", aby sme sa akosi duchovne nesploštili, ale aby sme vnímali každého človeka vo všetkých jeho rozmeroch, aby sme ho vnímali osobitne, ako osobu. Každého – každého chorého i každého zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa oň stará. Pán Boh pozná každého z nás po mene, pozná každého z nás už od lona našej matky. Ako hovorí žalmista (Ž 139) Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. ... Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.

Dnes v tento medzinárodný deň chorých chceme osobitne zveriť Božej milosrdnej láske osobitne všetkých chorých. Pán pozná obavy, úzkosť, strach každého z vás, drahí nemocní. Je pri vás v horúčke i triaške, v bolesti i v apatii spôsobnej chorobou. Ten, ktorý vdýchol do nozdier človeka svoj dych života, je prítomný v každom ľudskom vdychu i výdychu ... v tom prvom, ktorým sme prišli na svet, v tom ťažko vybojovanom a dýchavičnom pri našej chorobe, rovnako ako aj v tom poslednom. Náš prvý nádych na tomto svete sprevádzal náš plač, akoby nám bolo ľúto opustiť známe bezpečie materinského lona na ktoré sme si zvykli za prvých 9 mesiacov nášho života a pritom išlo o prechod do nového, síce ešte neznámeho ale iste plnšieho života. Náš boj o každý nový, hoc aj chorobou sťažený nádych, hoc aj so slzami bolesti, je prejavom našej túžby po živote, po jeho plnosti. Náš posledný nádych i výdych neraz tiež sprevádza plač, zväčša našich blízkych, pretože aj oni si na život s nami zvykli, a naraz ostávajú zbavení našej prítomnosti, ale pre nás pritom ide v skutočnosti tiež len o prechod k novému ešte neznámemu a neopísateľnému životu.

Každému nebezpečenstvu, každej forme strachu z prechodu do jednej či druhej fázy života, sa dá ľahšie čeliť, pokiaľ sa človek necíti osamotený, pokiaľ v takejto rozhodujúcej chvíli nie je sám. Práve pri chorobe vyžadujúcej nevyhnutnú zvýšenú izoláciu je dôležité, urobiť kreatívne a obetavo všetko, aby sa nemocní neocitli v osamotení, skutočnom i v tom vnútornom, ktoré dolieha na chorého aj napriek neustálemu ruchu personálu v nemocničnej izbe, a to najmä ak by sa cítil vnímaný viac ako pacient a menej ako človek, so svojim menom, so svojimi pocitmi, so svojou osobitosťou i so svojou dôstojnosťou.

V tejto súvislosti je potrebné vysloviť vďaku každému členovi zdravotníckeho personálu, lekárovi, sestre, sanitárke, každému, až po posledného pracovníka, kto akýmkoľvek spôsobom vstupuje do kontaktu s chorými za to, že aj v ruchu oddelenia, v spleti prístrojov, hadičiek, displejov a ukazovateľov, dokáže vnímať nemocného ako osobu, ako človeka, ako brata, či sestru, ako niekoho, kto môže byť jeho skutočným bratom, otcom, matkou, sestrou. Takýto prístup prispieva k procesu uzdravovania nie menej ako samotná liečba.

Môžem s vďačnosťou potvrdiť a dosvedčiť, že za posledné mesiace, pri mnohých testovaniach, ktorých som sa zúčastnil, či pri návšteve iných chorých v nemocnici, som musel s obdivom konštatovať nielen profesionalitu, ale aj trpezlivú ľudskosť zdravotníckeho personálu. A to všetko napriek únave, problémom, niekedy aj netrpezlivosti zo strany chorých či ich rodinných príslušníkov.

Čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili. Pripútaný na lôžko choroby sa každý cíti zraniteľný, nikto tam nie je veľký, nech by v reálnom živote bol kýmkoľvek, alebo nech by sa akokoľvek oprávnene mohol hrdiť akýmkoľvek postavením, vzdelaním, bohatstvom. Človek, ktorý je donútený vložiť svoj život do rúk iných, neznámych ľudí je „ten najmenší“, je to Kristus v každodennom stretnutí. Zveruje sa do ľudských rúk, do vašich rúk zdravotnícki pracovníci – podobne ako sa všetkým veriacim v týchto mesiacoch zveruje do rúk v Eucharistii. Vyžaduje si, aby sme sa ho dotýkali, aby sme ho prijímali s podobnou úctou.

Toto každodenné stretanie sa s Kristom v Eucharistii i v tých najmenších, teda aj chorých, bude najlepšou investíciou, najlepším zhodnotením talentov, ktoré ste dostali, ktoré ste nezakopali, ale ktoré ste zveľadili a denne zveľaďujete. Aj vy teda môžete s dôverou a nádejou očakávať, že pri jeho príchode, pri stretnutí s ním sa k vám obráti s pozvaním „Vstúp do radosti svojho Pána!“

V očakávaní tohto nášho stretnutia, v ktorejkoľvek životnej situácii, v postavení chorého, či v pozícii ošetrujúceho, sa chceme s dôverou zveriť do láskavej opatery Preblahoslavenej Panny Márie Bohorodičky, ktorá svojou materinskou láskou sprevádzala svojho Syna a nášho Pána a to od jeho prvého nádychu v Betleheme až po posledný výdych, ktorým ju z kríža na Golgote odovzdal a to aj do našej opatery, aj aby bola aj našou starostlivou matkou sprevádzajúcou nás na našej životnej púti, od nášho prvého nádychu, až po posledný výdych.

--

Zdroj: Komisia pre masmédiá Košickej eparchie / Tomáš Miňo

( TK KBS, TSK tm, ml; pz ) 20210210021   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]